ZIMA.

Zima. Krajinou zarastá biela ozvena. Lotosové kolesá strácajú rýchlosť. Prší akoby na dlh a prší z ľadu. Ktosi pasie vločky na oblohe za útratu. Pasie, pasie... na nič sa nepýta. Len žije v jeho vlastnom svite na krajíčku Mesiaca. Dávno predal leto a prišiel jeseni na pohreb. Vyvstala spomienka na minulé časy. Jeseň odokryla, zima však objala. Ako telo v záveji. Ticho šepoce krajina ľadom. Krikľavo sa kĺže pocit po pere, ľahko na hrote cencúľa sa prikrčí, chvíľu prižmúri oko a skočí spoločným dupotom k hlbinám. Tá hlbina ktorou sa stávame v tejto krajine. Odhaľujúc a kráčajúci v stopách minulých zím. Chodiaca prítomnosť tohto času je akosi živšia. Aj kroky počuť viac. Kedy počuť naše stopy viac, než v zime? Kto to spočíta a kto príde našimi nohami sem? Napije sa z našich stupají? Kto prejde po ľade bez toho, aby nepraskol? Keď zamrzne čas, príde zima. Keď zamrzne chlad, príde mráz. Keď zamrzne strom, čo príde potom? Človek. Čo keď zamrzne človek? Kto to zistí? Aké merítka na to vymyslia? Keď zamrznú všetky stromy a všetky snežné vločky sveta, ľudia rozmrznú. Na kaluž májovú. Na Slnko kráľovské. A visiac srdcom na stene, človek sa odopne a ... vykročí. Pozbiera čo zmrzačil. Posadí čo vyoral. Spomenie čo zabudol. Vysloví čo zapísal. Vykročí ku Bohu. Na ceste za sebou. Svetelnou tmou. Čia spomienka v nás vrie a neschladí sa ani v ľadovom objatí? Čia slza je naša a čia požičaná? Čí úsmev to máme a miesto neho sa pohrávame so smútočnou ilúziou? Zima nás učí usmievať sa pravému. Stromy schované v lese sa otvárajú len pútnickému oku. Aj to len tomu tretiemu. Bažanty už dávno nespievajú piesne párenia. Kto vie, či ešte vôbec sú. Sú.... Vždy budú, aj keď ich telá už dávno prijali korene stromov. Pozri, v tomto konári je kúsok krídla. V tomto kmeni je kus žitia. Mesiac sa preháňa neviditeľnou dráhou havranej noci. Práve havranie kráľovstvo otvára zimu. Krákanie ju ozvučuje. Zimný hlas zo zobáka značí hlad. Hlad po slove nemého, než sa prebudí. Havrany. Šlabikáre oblohy. Čierna chvíľa plná diaľav. Je to čierne? Nie. Je to havran? Nie. Kto to potom je? Spomienka navrátená do prítomnosti. Operená chvíľa sily pristávajúca každou kvapkou na naše pravé plece. Len vločky sadajú na ľavé. Tie snežné. Tam vydržia kratšie. Tam hreje viac srdca. Tam sa rýchlejšie topia a stekajú až do nozdier koreňa. V zime ticho sa hrá, ticho sa spieva. Para vystupujúca z úst, nás učí viac si vážiť dychu. Učí nás, že vločka sediaca na ľavom ramene je naša vlastná. Vystúpila z našich úst, vyletela ľahko ku Bohu a on riekol. Si krásna a preto sa vrátiš ku človeku. Prídeš k nemu a dáš mu požehnanie od mňa. Povedz, že v Tebe som ja a tam dole už nikto nebude sám. Už nik nebude dýchať len pľúcami. Tak sa vločka vybrala späť ku človeku. Teraz už v kryštále snehu príde a sadá nám na rameno. Pýta sa. Som tu správne človek? No človek len ide a ide. Kráča mrznúcim časom a v roji myšlienok už dávno na vločku zabudol. Zabudol, že je jeho. On je časťou jej samej a ona ním. Len sa pýta. Bože kde si? A vločka na jeho ramene spieva potichu pieseň, čo ju naučil Boh, spieva a hovorí. Tu. Tu som a som mnou prišiel i kúsok Boha. Kúsok toho, čo si vydýchol. Vydychuješ len to, čo máš. A keď vydychuješ Boha, máš ho v sebe. Tak máme Boha stále pri sebe. V zime azda viac jasnejšie ako inokedy. Je viac prítomný aj v malej vločke. Zima nás učí ako veľmi sme božskí. O to viac žneme to zasiate. Našimi ústami vydýchnuté, nasávame nosom. Našim srdcom odoslané, píšeme do snehu v stopách. Modlíme sa len, aby viac mrzlo, nech odkaz v snehu pretrvá. Keď vyjde jarné Slnko, roztopí stopy a ich myšlienky sa opäť posunú ku Bohu. V pare nášho dychu. On si ich prečíta a pošle opäť ku nám. Odrazu prší. Prší i črepy s nimi. Na Zem, čo ráno dala si mi. Na ruky ... a nežne sfúkla - zápalku jesene, zimná búrka. Dažďom prichádza ku nám vyslovené pre očistu. Kto nahý tancuje v lese, ten nemôže odísť nešťastný. Kto je šťastný, ten nikdy neodíde. Vločka, kdeže si? Aha tu, na ľavom ramene. Na pravom havran zobe zrno odpustenia a jeho perie sa blýska leskom. Kráľ... Ach... zima. Je dobre že tu si. Chodia ku Tebe len tí, ktorí Ťa milujú. Ostatným je len zima. Chladno. Práve Ty, Ty nás učíš zostať v teple aj pri Tvojej blízkosti. Pri Tebe viac ako inokedy vidíme koľko tepla je v nás a koľko môžeme odovzdať. Tak prší... Prší... i črepy s nimi. Na zem, čo ráno dala si mi. Na ruky... a nežne sfúkla, zápalku tmy, ľudská ruka... Peter Gašparík www.petogasparik.estranky.sk