Pripomeňme si hrdinov Slovenského národného povstania zo Serede

Ondrej Urban | 29. augusta uplynie už 75. rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania (SNP). Pre mnohých ľudí sa stalo už iba stránkou v učebnici dejepisu, štátny sviatok na konci prázdnin, kedy sa koná ceremoniál, na ktorý chodí stále menej účastníkov. Dnešní odporcovia opodstatnenosti protifašistického odboja argumentujú, že Slovensko bolo oázou pokoja a prosperity a SNP bolo zbytočné a prinieslo Slovensku iba utrpenie a škody. Taktne však mlčia o tom, čo viedlo tisícky slovenských vojakov a partizánov, ale aj príslušníkov ďalších 30 národov a národností Európy, Ameriky a Austrálie, k tomu, sa zapojili do ozbrojeného boja proti fašizmu, ako aj ďalšie tisícky civilných obyvateľov, aby vojakov a partizánov pomáhali, zásobovali ich a ukrývali, pričom riskovali svoje životy nemenej ako tí, ktorí bojovali priamo na fronte. Mlčia o tom, že mnohí ľudia nesúhlasili s vytváraní systému vlády Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), vznikom polovojenskej Hlinkovej gardy (HG), silnou protičeskou kampaňou, opatreniami proti židovskej komunite s cieľom odstrániť všetkých Židov zo Slovenska, orientáciou na fašistické štáty a nasadením slovenských vojakov na východnom fronte po boku nemeckého Wehrmachtu proti Sovietskemu zväzu,  a preto sa postavili proti fašistickému režimu so zbraňou v ruke, hoci mohli v relatívnom pokoji vyčkať koniec vojny bez toho, aby riskovali svoje životy a životy svojich blízkych. Takto sa im v auguste 1944 prihovorila Slovenská národná rada.

 

 

Sereď bola pred povstaním jedným zo stredísk ilegálnej činnosti. František Kubač, neskorší predseda Slovenskej národnej rady v rokoch 1950 - 1958, tu vydával ilegálny časopis Hlas dediny. Cez Sereď viedla trasa, ktorou prevádzala „Biela Pani“ Františka Hrubišková francúzskych vojnových zajatcov zo zajateckého tábora pri Balatone do Kantorskej doliny vo Veľkej Fatre. Po vypuknutí sa uskutočnil aj v Seredi pokus o povstanie. Podľa rozkazu okresného žandárskeho veliteľstva v Trnave 30. augusta otvorili žandári brány Pracovného tábora pre Židov v Seredi, v ktorom sa nachádzalo asi 1060 osôb. Žandársky veliteľ tábora dal zbrane, ktoré mal k dispozícii bojaschopným židom a časť z nich odišla do povstania. Popoludní 30. augusta si skupina miestnych antifašistov so žandárom Štefanom Kunštekom, ktorý zastupoval veliteľa žandárskej stanice, vynútila na notárskom úrade v Seredi prístup k miestnemu rozhlasu a vyhlásila mobilizáciu, podľa ktorej sa mali bojaschopní muži od 18 do 50 rokov hlásiť na posádke. Na túto výzvu reagovalo asi 200 mužov. Mobilizačná výzva však mala napokon nulový význam, lebo veliteľ 1. cyklistickej eskadry  jazdeckého priezvedného oddielu 1 v Seredi, nadporučík Ladislav Donoval, sa rozhodol zachovať lojalitu ľudáckemu režimu a odmietol vydať zbrane s odôvodnením, že vyčká vyššie rozkazy a vojsko poriadok v Seredi udrží. To v miestnom rozhlase vyhlásil aj nadporučík Ladislav Smolenský. S Donovalom telefonicky hovoril podplukovník Dezider Kišš-Kalina z Trnavy a vyzýval ho, aby sa s posádkou pridal k povstaniu, ten však trval na tom, že zostáva v Seredi, a ak by proti nemu poslali nejakú jednotku, je pripravený začať paľbu. Tým povstanie v Seredi skončilo. Málopočetná seredská posádka bola na základe Donovalovej žiadosti 31. augusta posilnená 160 člennou rotou vojenských akademikov z Bratislavy. Hlavné sily nemeckej obrnenej skupiny „Rösser“, prápor „Teuteberg“, rota „Tantau“, rota „4.Kp.K“, rota „Lindtner“, čata „Pikowitz“ a čata „Hradischko“ zamierili 2. septembra okolo 14:00 hod. z Trnavy do Serede, miestnu posádku bez boja odzbrojili a ako zabezpečenie nechali v Seredi čatu „Hradischko“ pod velením SS-Ustuf. Polleho.  Nemci bez meškania obnovili činnosť tábora. Vznikol zberný tábor, kde fašisti sústreďovali židov pred odsunom do koncentračných táborov, ale aj účastníkov odboja a SNP. 12. septembra 1944 prišlo do Serede 33 príslušníkov SS z Einsatzgruppe H, ktorí boli ubytovaní v kaštieli a koncom septembra bol veliteľom tábora menovaný SS-hauptsturmfuhrer Alojz Brunner. S jeho príchodom sa začal masový odsun väzňov do koncentračných táborov. Od septembra 1944 do konca marca 1945 bolo zo zberného tábora v Seredi vypravených 11 transportov a odtransportovaných 11 532 osôb.

 

Pamätná tabuľa na budove Mestského úradu v Seredi, odhalená v roku 1964 uvádza mená 17 obetí 2. svetovej vojny, ľudí zo Serede, ktorí obetovali životy. Pripomeňme si príbehy niektorých z nich.

 

 

Pekár Vojtech Stoklasa s manželkou Štefániou ukrývali francúzskych vojnových zajatcov až do vypuknutia povstania.  Po vypuknutí povstania priviedol skupinu Francúzov na námestie v Seredi a tí v nadšení začali spievať Marseillaisu. Po obsadení Serede Nemcami nahlásil informátor z vedľajšej ulice, že videl neznámych ľudí prichádzať v noci do pekárne a museli to byť tí Francúzi. Stoklasu spolu s manželkou zatkli a zahynuli v koncentračnom tábore Sachsenhausen.

 

 

Štefan Štibrányi, Ján Rybanič, Teodor Ševeček, pravdepodobne zahynuli v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Ako uviedol Bohuslav Chňoupek vo svojej knihe Lámanie pečatí, ocitli sa v jednej skupine so Stoklasovcami.

 

Jozef Bojnanský po mobilizačnej výzve narukoval do Trnavy. S trnavskou posádkou odišiel do SNP, zúčastnil sa bojov proti nemeckým vojskám v okolí Žarnovice a Prievidze a 7.9.1944 padol v Banskej pri obci Veľká Čausa, kde bol pôvodne aj pochovaný, ale po vojne bol prevezený do Serede.

 

Vojtech Koza bojoval proti nemeckým vojskám s Jozefom Bojnanským pri Prievidzi a padol 7.9.1944 na tom istom mieste v Banskej pri obci Veľká Čausa.

 

Josef Štefunko zahynul 21.9.1944 v Stratenej pri Dobšinej.

 

Vojtech Vajdík tiež počas mobilizácie narukoval k trnavskej posádke a zahynul 6.9.1944

 

 

Jozef Pecár zahynul 14.09.1944 pri obci Priekopa, kde v lokalite na Rúbani nemecké jednotky zavraždili 11 ranených povstalcov

 

Ľudovít Halán bol väznený v koncentračnom tábore Mauthausen, dožil sa oslobodenia, chcel sa dostať domov najkratšou cestou cez Rakúsko, ale domov už nikdy neprišiel.

 

Dalimir Žarnovický, ktorý sa dožil 21 rokov, má v Seredi aj svoj hrob spolu s neznámym 15-ročným partizánom v skupinovom hrobe. Obaja zahynuli 17. 12. 1944, podľa nápisu na náhrobku boli umučení. Dalimir Žarnovický pochádzal z Uhrovca, kde je jeho meno uvedené na pamätnej tabuli pri vchode do evanjelického kostola medzi obeťami SNP z ev. a v. cirkvi uhrovskej.

 

 

Žiaľ už medzi nami nie je ani mnoho tých, ktorí mali šťastie a dožili sa konca vojny, a ešte donedávna  nám mohli odovzdávať posolstvo o hrdinstve tých, ktorí sa postavili proti fašizmu.

 

Jozef Miškeje sa narodil v roku 1913 v Klátovej Novej Vsi. Už pred 2. svetovou vojnou slúžil v Československej armáde ako ďalejslúžiaci poddôstojník u ženijného pluku 4 v Bratislave. Zúčastnil sa ťaženia Slovenskej armády v Sovietskom zväze ako účtovník pionierskej (ženijnej) roty. Slovenské národné povstanie ho zastihlo u pionierskeho práporu 11 v Novom Meste nad Váhom. Keďže situácia v novomestskej posádke bola nejasná a niektorí dôstojníci (stotník Šimovič) sa k SNP stavali odmietavo, Jozef Miškeje 1.9.1944 zorganizoval 30 vojakov a s tromi nákladnými automobilmi naložených materiálom odišiel na povstalecké územie, kde sa zapojil do bojov proti nemeckým okupačným vojskám v okolí Bánoviec nad Bebravou. Po potlačení SNP do hôr pokračoval v boji ako príslušník partizánskej brigády majora Jegorova až do spojenia s Červenou armádou. Po prechode frontu pôsobil v Košiciach, okrem iného ako hospodársky referent Zväzu slovenských partizánov. Po povýšení do prvej dôstojníckej hodnosti poručíka pokračoval vo vojenskej kariére a od augusta 1948 slúžil v Seredi v 64. ženijnom pluku a po reorganizácii 64. ženijnej brigáde vo funkcii zástupcu veliteľa pre tylo. Do dôchodku odchádzal s hodnosťou podplukovníka. V Seredi sa oženil, usadil a zostal jej verný až do svojej smrti v roku 1984.

 

 

Ladislav Holík sa narodil v roku 1922. Ako 19-ročný narukoval do Slovenskej armády a v apríli roku 1943 odišiel na ruský front. Vypuknutie SNP ho zastihlo vo vojenskom väzení, kde si odpykával disciplinárny trest. Po vypuknutí povstania ho partizáni prepustili a pridal k povstalcom. Prvýkrát sa do bojov zapojil v okolí Zlatých Moraviec, potom ako vodič zabezpečoval prepravu partizánov ukoristeným nákladným automobilom na prednú líniu pri Telgárte, Vernári, Tisovci. Po potlačení SNP do hôr bol členom partizánskej brigády pod velením nadporučíka Ernesta Bielika. Po skončení vojny sa vrátil do Serede a tu zostal. V roku 2015 bol vyznamenaný pamätnou medailou ministra obrany SR k 70. výročiu oslobodenia.

 

 

Viktor Šušlík, narodený v roku 1923, narukoval do Slovenskej armády v roku 1943 do Martina k spojovaciemu práporu 11, po výcviku bol prevelený do Vrútok. Po dohode so štábom Petra Alexejeviča Velička bol prevezený pod velením nadporučíka Beneša do Sklabiny, kde každý večer zapaľovali malé vatry pre orientáciu sovietskych lietadiel, ktoré zhadzovali parašutistov, zbrane, muníciu a protitankové zbrane. Zúčastnil sa spolu s francúzskymi partizánmi obrany pri Strečne, neskôr bol členom partizánskej brigády J. V. Stalina pod velením majora Alexeja Semionoviča Jegorova a neskôr vstúpil do 1. československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu.

 

 

Jozef Hvizd, narodený v roku 1922, bol členom partizánskej brigády Klement Gottwald pod velením kapitána V. A. Kvitinského. Rozlúčili sme sa s ním v novembri 2012.

 

Štefánia Lehká, narodená v roku 1924, sa ako mladé dievča podieľala na zabezpečovaní partizánskych jednotiek, nosila im potraviny a lieky. Rozlúčili sme sa s ňou v novembri 2012.

 

Anton  Debnár bol aktívnym účastníkom  SNP,  ktorý pôsobil  v  partizánskej brigáde M. R. Štefánika velením Petra Alexejeviča Velička.

 

Anton Pančík sa narodil v roku 1922 v Čiernom Balogu. 1. októbra 1943 som nastúpil na základnú vojenskú službu  u 1. delostreleckého pluku v Brezne. Už v letných mesiacoch roka 1944 z kasární v Brezne začalo dochádzať k tajnému vyzbrojovaniu partizánov a autami sa zbrane vyvážali do hôr. Po vypuknutí SNP prešiel na stranu odboja a bol som zaradený do delostreleckej batérie „KUŠNIR“ – názov podľa mena veliteľa batérie a zúčastnil bojov pri Martine a Žiari nad Hronom ( vtedy Svätý Kríž nad Hronom). Po potlačení SNP sformoval spolu s ďalšími vojakmi v lesoch okolo rodnej obce Čierny Balog skupinu, ktorá podnikala výpady a zarúbaním prístupových ciest znemožňovala fašistom pohyb dolinami. Po oslobodení a skončení základnej vojenskej služby bol povolaný do Zboru národnej bezpečnosti a od roku 1954 strávil zvyšok svojho života v Seredi. Rozlúčili sme sa s ním v roku 2009.

 

 

Jozef Štrbka, narodený v roku 1922 sa zúčastnil oslobodzovania Slovenska ako príslušník  1. československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu a od apríla 1945 pod velením generála Karla Klapálka.

 

Mária Tončevová sa narodila v roku 1929 v bývalom Sovietskom zväze. Ako 15-ročnú ju odvliekli do koncentračného tábora Dachau. Po jeho zbombardovaní sa jej podarilo spolu s dvoma Slovákmi ujsť a pešo prišla až do Serede, kde žila až do októbra 2017, kedy nás opustila.

 

Jozef Mitrík sa do povstania zapojil ešte ako 12-ročný chlapec. Vtedy bola jeho domovom Kojšovská Hoľa. Jeho otec Štefan po ňom posielal správy partizánskym jednotkám. SNP vnímal detskými očami, no už vtedy pochopil, že sa na Slovensku deje niečo veľké. Po skončení vojny sa rozhodol pre vojenskú kariéru, ktorú z väčšej časti strávil v Seredi a neskôr v Galante, kde pôsobil vo funkcii tajomníka rady obrany okresu. Dosiahol hodnosť podplukovníka. Angažoval sa v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov ako dlhoročný predseda základnej organizácie SZPB v Seredi. Rozlúčili sme sa s ním v roku 2018.

 

 

Týchto hrdinov v roku 2011 ocenil aj primátor mesta Sereď, ktorý ich prijal, odovzdal im čestné uznania a boli zapísaní do kroniky mesta.

 

František Kubač sa narodil v Seredi v roku 1887. V roku 1919 založil v Seredi organizáciu Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej a v roku 1921 vstúpil do komunistickej strany, od roku 1929 zastupoval komunistov v Národnom zhromaždení Československej republiky. Počas 2. svetovej vojny riadil prácu ilegálnej organizácie KSS v Seredi, vydával ilegálny komunistický časopis Hlas dediny, po vypuknutí SNP sa stal členom povstaleckej Slovenskej národnej rady a jej povereníkom pre sociálnu starostlivosť. Bol príslušníkom partizánskeho oddielu Petrov, včleneného do partizánskej brigády Smrť fašizmu. Po oslobodení bol poverený organizovaním národných výborov na juhozápadnom Slovensku a od roku 1950 do svojej smrti v roku 1958 bol predsedom Slovenskej národnej rady.