Zahraničné životy našich študentov

1. 
   10 OTÁZOK NAŠIM GYMNAZISTOM - CESTOVATEĽOM:
   
   Interview so študentami nášho gymnázia - tohtoročnými maturantami, ktorí sa počas štúdia zúčastnili pobytov v zahraničí - konkrétne v Anglicku, Amerike a Dánsku. Ako spomínajú na svoje hosťovské rodiny? Čo ich zaujalo či prekvapilo? 
   
   1. V akom štáte bývaš, v akej rodine a na akej škole študuješ?

Nancy:

Študujem v USA a to je jediná vec, ktorú som si mohla vybrať. Štát, ,mesto a škola mi bola pridelená podľa toho, kde rodinka, ktorá si ma vybrala, býva.

Veronika:

Momentálne bývam v Anglicku (mesto Brixham). Žijem v rodine, ktorá je manželský pár, má už dospelé deti a mám taktiež spolubývajúcu z Nemecka. Študujem na Paignton Community and Sport Academy, ktorá sa nachádza vo vedľajšom meste.

 

Saša: 
Som  v štáte Minessota, hlavným mestom je Minessota.
Ja bývam v podstate necelú polhodinu od hlavného mesta, v oblasti nazývanej Golden Valley.
Moja hostiteľská rodina má 4 členov: otec s mamou, ja a druhá zahraničná študentka z Nemecka.
Pridala som sa k študentom na Robinsondale Cooper High school, ktorá sa nachádza 4 míle od miesta, kde bývam - v oblasti New Hope.
Na škole študuje celkovo 2000 študentov.
Škola sama o sebe má 3 poschodia a niekoľko okruhov na každom poschodí.

                                                                                                   

2. 2. Čo bolo tvojou najsilnejšou motiváciou pre štúdium v cudzine?

Nancy:

Počas štúdia na našom gymnáziu som videla starších žiakov chodiť na tudijné pobyty a boli z toho vnadšení. Taktiež mám rada spoznávanie nových kultúr a angličtina mi nikdy nerobila problém, tak som si povedala - prečo to neskúsiť?

Veronika:

Mojou najsilnejšou motiváciou bolo zlepšenie a zdokonalenie sa v anglickom jazyku, spoznať nových ľudí a iný životný štýl, zmeniť prostredie a skúsiť sa zaradiť niekde úplne inde.

Saša: 
Mojou najsilnejšou motiváciou pre štúdium za hranicami bolo zlepšiť si angličtinu a spoznať, ako sa žije mimo Slovenska.

 

3. 3. Ako prijalo tvoje rozhodnutie okolie, rodina a priatelia?

Saša:

Rozhodla som sa pomerne narýchlo. Mala som asi týždeň na odovzdanie prihlášky - stálo to za to. Moja rodina ma veľmi podporovala v tomto rozhodnutí a ja som rovnako rada, že som sa rozhodla pre tento krok. 

Nancy:

Moji rodičia ma v tom veľmi podporovali od samého začiatku. Aj keď mamina sa trošku bála, ale tak to sa dalo čakať, haha :).

4. 
   4. Aké boli tvoje prvé dni v zahraničí? Zažil si nejakú trápnu situáciu?

Nancy:

Prvé dni boli asi najzaujímavejšie, pretože som spoznávala nové prostredie a prvý deň ma zaujali dokonca aj dopravné značky, haha..

Saša:

Môj prvý týždeň bol divoký. Nevedela som, kam mám ísť, čo mám robiť, ako sa správať...
Hlavne škola bola pre mňa výzvou, ale nakoniec to bolo jednoduchšie, ako som predpokladala. Dá sa tu zabývať celkom rýchlo.

 

5. 5. Aké je jedlo v porovnaní so slovenskou kuchyňou? Nechýbajú ti napr. bryndzové halušky?

Nancy:

Bohužiaľ, je to pravda, že Američania sú tuční a fast-food vidieť všade, kam sa pozriem a musím sa priznať, že prvé týždne som s tým mala veľký problém, keďže doma na to nie som zvyknutá.

Saša:

Jedlo je takmer rovnaké, ja osobne som sa dostala do vegánskej rodiny a za ten mesiac a pol, čo som tu, som pravdepodobne zjedla viac zeleniny, ako za celý svoj život. Bryndzové halušky mi nejak extra nechýbajú, nikdy som ich nemala veľmi v láske.
Chýba mi skôr bravčové mäso, knedľa a kapusta.
Dokonca som zistila, že sa tu nedá zohnať tvaroh!  To ma sklamalo.

 

2. 6. Oslavovali ste už niečo? Prebiehajú oslavy rovnako ako u nás?

Saša: 
Oslavovali sme narodeniny mojej hosťovskej mamy. Dali sme jej karty s prianím, išli na večeru - skoro ako u nás.

Dušan: 
Akurát cez víkend mala frajerka 18. Oslavy sú približne také isté, ako u nás, akurát všade dávajú dánske zástavy.

Nancy: 
Oslavovali sme narodky, väčšinou sa ľudia chodia niekam najesť, tak ako u nás, ale tu je strašne veľa reštaurácií. A také veci napr., že keď máš narodky, dostaneš dezert alebo dokonca celé menu zadarmo. Potom sme mali všelijaké párty a keď bol napr. Superbowl  (finále sezóny amerického futbalu), tak všetci si pozývali domov známych, mali veľa jedla, oslavovali. Akurát teraz máme Veľkú noc, ale to oni nejako extra neoslavujú, len sme mali Easter Egg Hunt - čo sa hľadajú vajíčka a inak ideme len v nedeľu do kostola, tak ako každý týždeň.

 

3. 7. A čo vravíš napríklad na „banality“ ako rôzne spotrebiče alebo iné veci, ktoré používame stále? V čom sú rozdiely?

Saša: Niekedy sa tu vyskytnú naozaj zaujímavé kúsky ako napríklad „robič špagiet“  na home-made špagety (mňam). Najväčším rozdielom boli obchody a to, aké sú veľké.

 

Nancy: Spotrebiče majú podobné ako u nás. Každá rodina má typickú veľkú dvojdverovú chladničku. Banality ako jedlo, napr. keď si my robíme palacinky, tak si normálne doma zarobíme cesto, oni si ho radšej kúpia v obchode a z prášku si ho doma zarobia.  Strašne veľa ľudí nekupuje celé ovocie, ale "čerstvé" už vopred nakrájané, čo vôbec nechápem. Už som spomínala tie bankomaty, ktorými môžeš prejsť "drive-thru", čiže nemusíš vystupovať z auta. Tak sa tu dajú  zaplatiť aj účty - funguje tak pošta, lekáreň a všeličo iné. Potom tu máme pri jednom obchode v meste taký prístroj, ktorý som u nás ani v Európe ešte nevidela, že si v ňom môžeš za 2 doláre napáliť CD-čko/DVD-čko.

 

5. 8. Aká bola tvoja angličtina? Zlepšila sa, odkedy si v zahraničí? Ľahko si si zvykol na to, že musíš hovoriť cudzím jazykom?

Saša: Moja angličtina stačila na to, aby som prežila prvý týždeň, čo som bola rada, odvtedy sa len zlepšujem.

Nie je to až také ťažké, keď s niečím prichádzate do kontaktu denno-denne, nie je ťažké si zvyknúť. Niekedy by som ale najradšej nepovedala už ani jedno anglické slovo.

Dušan: Tak nebolo to najľahšie, ale dalo sa to. Nie som v anglicky hovoriacej krajine, ale zlepšiť sa to dá.

Nancy: Ja si myslím, že moja angličtina bola dostatočne dobrá na to, aby som odišla a nemala problém komunikovať. Jasné, že tá anglina bola na začiatku taká strnulá, jasné, že som koktala a nehovorila som plynule a niekedy na začiatku som dokonca občas zareagovala aj po slovensky, keď sa ma niekto niečo opýtal! Ale jasné, že som sa zlepšila, pretože keď využívaš jazyk denno-denne, nedá sa to porovnať s tým, čo ťa naučí škola. Určite nebudem po návrate vedieť celú slovnú zásobu, či nebudem hovoriť ako Native Speaker, ale naučila som sa napr. lepšie používať časy...

 

9. Z čoho si bola po príchode najviac prekvapená?

Nancy:

No, najviac ma prekvapil drive-thru bankomat a dokonca aj lekáreň a pošta tu má drive-thru. Amíci sú fakt leniví!

Saša:

Najviac ma prekvapilo, aké obrovské to tu je.
Tu nevidíte ludí chodiť po chodníku, všetci majú autá.
Druhá vec, ktorá ma doslova šokovala bola zima. Prvý raz v živote som zažila -37C.
A škola začína 7:20.

 

7. 10. Ako vnímajú cudzinci nás Slovákov? Vedia nás nájsť na mape?

Nancy:

Starší ľudia ako učitelia vedia niečo málo, ale keď sa ma niekto v mojom veku opýta, odkiaľ som a ja odpoviem zo Slovenska, tak väčšinou sa ma opýtajú či je to v Rusku, alebo či myslím Československo. Ale tak o tom je aj tento výmenný pobyt - oboznámiť cudzincov s našou kultúrou a informovať ich trošku o Slovensku! Ale môžem povedať, že vďaka tomuto pobytu som si uvedomila, aké je to naše Slovensko pekné a ako mi chýba.

Veronika:

Niektorí ľudia vôbec nepoznajú Slovensko a už vôbec ho nevedia nájsť na mape, no našli sa aj takí, ktorí ho poznajú. Aj napriek tomu, že Slovensko nepoznajú, nesprávajú sa ku mne vôbec odlišne, no celkom ako ku svojim :).

Saša:

Povedala by som, že zahraničných študentov vnímajú pozitívne. Väčšina vie, že sme v Európe, ale nájdu sa aj takí, ktorí si myslia, že sme stále Československo, že sme súčasť Ruska, dokonca som raz musela vysvetliť, že aj my máme doma elektrinu...
Američania nemajú veľmi prehľad o tom, kde sa ktorá krajina nachádza, pre nich sú celým svetom Spojené štáty...

článok: Veronika Greinerová, lV.B GVMS
fotky: poskytli respondenti