Začalo sa to na Národní třídě v Prahe

17. november 1989 jednoducho navždy zmenil dejiny bývalej     Československej socialistickej republiky. Udalosti rozbehli pád komunistického režimu a naštartovali demokratizačné procesy najskôr v ČSFR a následne od roku  1993 aj samostatné republiky  Čechov a Slovákov. 

Čo sa o  17. novembri ´89 dozvieme z encyklopédie?

Nežná revolúcia (v češtine sametová revoluce) (16. november - 29. december 1989) označuje nekrvavé udalosti, ktoré prebehli v Česko-Slovensku s cieľom odstrániť komunistickú vládu.

Politická situácia v Československu

Komunistická strana získala moc v krajine prevratom vo februári 1948. Žiadne oficiálne opozičné politické strany počas "vlády jednej strany" neboli povolené. Odlišne zmýšľajúci občania a najmä aktívni odporcovia - disidenti boli prenasledovaní tajnou políciou. Široká verejnosť sa tak bála otvorene podporovať disidentov zo strachu z prepustenia z práce alebo vyhodenia zo školy alebo inej perzekúcie. Cenzúra označovala niektoré diela (spisovateľov, filmy alebo iné formy umenia) ako majúce "negatívny postoj k socializmu" a tým pádom boli zakázané. Na "čiernu listinu" sa však mohli dostať aj osoby nielen pre svoje názory a postoje (podpora Alexandra Dubčeka v priebehu Pražskej jari, nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968, náboženské presvedčenie, neúčasť na parlamentných voľbách alebo podpise Charty 77) ale aj pre svoj pôvod (dieťa bývalého podnikateľa, kulaka, nekomunistického politika) ale aj preto, že rodinní príslušníci emigrovali na Západ. Tieto pravidlá bolo možné presadzovať a kontrolovať, pretože všetky školy, médiá a podniky patrili štátu a boli riadené politickými nominantami Komunistickej strany (tzv. nomenklatúra).

Okrem politických boli obmedzované aj iné slobody. Obyčajní ľudia nemohli slobodne vycestovať do väčšiny krajín. Museli mať tzv. "devízový prísľub" (prísľub, že banka žiadateľovi predá valuty cudzej meny v stanovenom limite) a "cestovnú doložku" (potvrdenie získané v podstate od Štátnej bezpečnosti na základe vyjadrení nadriadených, zamestnávateľa, orgánov komunistickej strany a pod.), ktoré mali zaručiť, že sú "dôveryhodní" a neutečú na Západ. Takzvaným nespoľahlivým sa zákaz vycestovania odôvodňoval, tým že ich vycestovanie "nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR".

Nesloboda, strnulosť a všeobecný nedostatok, spolu s pocitom, že ľudia žijú vo vnútri koncentračného tábora (ostnaté drôty, psy, vojaci so samopalmi na hraniciach) videli buď k rezignácii alebo emigrácii alebo protestom najprv slabo organizovaných jednotlivcov a skupín, neskôr ku vzniku protikomunistických organizácií ako napríklad Charta 77.

Aj vplyvom studenej vojny a ostatných globálnych okolností sa extenzívny ekonomický rast v 80-rokoch 20 storočia zastavil. Politická a sociálna situácia komunistického Česko-Slovenska sa v tomto období stávala pre mnohých neznesiteľnou. Uvedomovali si to aj niektorí politici. Michail Gorbachev od roku 1985 V Sovietskom zväze presadzoval prestavbu a zásadu glasnosti, čo vytváralo tlak aj na komunistické strany v iných socialistických krajinách. KSČ sa oficiálne k svojmu sovietskemu vzoru hlásila, ale prakticky sa vedenie strany tieto procesy snažilo brzdiť. Perestrojka v komunistickom Československu v podstate neexistovala, pretože žiadne zmeny sa neuskutočnili. Prejavy nespokojnosti rástli od spontánnych prejavov do organizovaných manifestácií. Jedna z prvých na Slovensku bola 25. marca 1988 sviečková demonštrácia v Bratislave, ktorú bezpečnosť brutálne rozohnala. Obrovské demonštrácie študentov v januári 1989 (Palachov týždeň v Prahe) ale už dávali tušiť, že komunistický režim sa rúca a skoro nikto ho už nepodporuje.
Situácia v susedných krajinách sovietskeho bloku

v roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku (v júli 1989). Éra "gulášového komunizmu" sa v Maďarsku skončila keď J. Kádár odstúpil z vedenia strany v máji 1988. V marci 1989 vláda vyhlásila výročie maďarskej revolúcie 1848 za štátny sviatok. Na opozičnú demonštráciu v Budapešti prišlo vtedy 75 000 ľudí. Na symbolickom pohrebe bývalého premiéra Imre Nagya, ktorý bol popravený v roku 1956, prišlo na Námestie hrdinov 16.6.1989 už 250 000 ľudí. Posledný rečník, vtedy 26 ročný Viktor Orbán, v priamom televíznom prenose, verejne žiadal odsun sovietskych vojsk z Maďarska. Postupné preberanie moci malo v Maďarsku formu Rozhovorov pri okrúhlom stole, ktoré začali 22.4.1989 a skočili podpísaním zmluvy 18 septembera 1989. Dôsledkom boli zmeny zákonov a ústavy smerujúce k demokratickej spoločnosti a slobodným voľbám. V letných mesiacoch roka 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR. Po rokovaniach bolo vypravených niekoľko vlakov, ktoré ich dopravili do Západného Nemecka. Po otvorení hraníc v Maďarsku do Rakúska (začiatok 2 mája 1989) nemeckí utečenci v júni 1989 prebiehali hranice tadiaľto. Režim sa zrútil aj vo Východnom Nemecku po tom, čo 7. novembra 1989 boli hranice otvorené úplne. Krátko na to odstúpila východonemecká komunistická vláda. Československo bolo teda poslednou baštou komunizmu v strednej Európe, ktoré zostávalo súčasťou sovietskeho bloku.
Podrobný priebeh udalostí po dňoch
16. november 1989 (štvrtok)
Pamätná tabuľa na bratislavskom Námestí SNP

V tento deň slovenskí vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách v Bratislave, na ktorej sa zúčastnilo asi 300 osôb. Miestom stretnutia bolo dnešné Hodžovo námestie (vtedy Mierové), potom protestný sprievod pokračoval na Námestie SNP a k vtedajšiemu ministerstvu školstva. Demonštrácia plynule prerástla do verejnej diskusie na Hviezdoslavovom námestí, kde sa dav študentov postupne rozišiel. Oficiálnym cieľom bol protest proti vtedajšiemu návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody.
17. november (piatok)
Pamätná tabuľa na Albertove

V piatok 17. novembra sa na Albertove zišli študenti pražských vysokých škôl pri pietnom akte na pamiatku zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom (všetky vysoké školy v Protektorát Čechy a Morava zostali zatvorené až do 8.-9-. mája 1945). Stretnutie zorganizoval Socialistický zväz mládeže. Po skončení oficiálnej časti sa dav neplánovane vydal do centra mesta. Za Národným divadlom im špeciálne jednotky zahradili cestu. Študenti niesli štátne zástavy, spievali a skandovali požiadavku na zmenu pomerov v ČSSR. Čelo sprievodu stálo voči mladým príslušníkom ZNB, ktorým podávali kvety a chceli s nimi diskutovať. Príslušníci ZNB a Oddielu osobitného určenia ministerstva vnútra veľmi razantne zakročili. Rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku. Študentov bili obuškami a zatýkali. Udalosť vyvolala medzinárodné rozhorčenie.
18. november (sobota)

Po udalostiach predchádzajúceho dňa sa v divadlách a na vysokých školách začali organizovať štrajkové výbory požadujúce vyšetrenie a potrestanie osôb zodpovedných za brutálny zásah, hlavne keď sa prostredníctvom rádia Slobodná Európa rozšírila fáma o tom, že pri zásahu zomrel študent Martin Šmíd. Cez víkend chodili ľudia zapaľovať sviečky v Prahe na Národní třídu.
19. november (nedeľa)

KSČ zamlčovalo brutálny zásah polície. Predseda vlády František Pitra obvinil domáce kruhy zo zneužívania pietneho zhromaždenia a vyvolávania rozvratu.

V Bratislave bola v Umeleckej besede založená Verejnosť proti násiliu. Jej hovorcami boli Milan Kňažko a Ján Budaj. Ďalšími známymi aktivistami boli: Miroslav Cipár, Ľubomír Feldek, Fedor Gál, Milan Šimečka a iní[1]. O pár hodín neskôr v pražskom Činohernom klube bolo založené Občianske fórum. V OF boli zastúpení predstavitelia Charty 77, zastupovali verejnosť, ktorá nesúhlasila s vedením štátu. Žiadali odstúpenie členov KSČ spojených s okupáciou - Gustáv Husák, Karel Hoffman, Miloš Jakeš, Jan Fojtík, Alojs Jindra. Požadovali aj odstúpenie šéfa KSČ v Prahe Miroslava Štepána a ministra vnútra Františka Kincla zodpovedných za brutalitu voči študentom na Národnej triede. Požiadali aj o prepustenie politických väzňov. OF sa postavilo za generálny štrajk 27. novembra.
20. november (pondelok)

Od pondelka 20. novembra sa každý deň konali pokojné demonštrácie. V ten deň prinieslo prvé tlačené necenzurované informácie oficiálne Svobodné slovo (noviny Československej strany socialistickej).

Federálna vláda aj obidve národné vlády vyslovujú súhlas s opatreniami na obnovenie poriadku. V bratislavskej Umeleckej besede bol schválený program Verejnosti proti násiliu. Občania zhromaždení na Václavskom námestí žiadali zásadné reformy a protestovali proti zásahu na Národnej triede. Vysokoškoláci v Prahe začali týždenný protestný štrajk. Vo svojom vyhlásení vyjadrili zdesenie nad vnútropolitickou situáciou a žiadali nezneužívanie zhromažďovacieho práva a podporili generálny štrajk 27. novembra. Bratislavskí vysokoškoláci diskutovali o udalostiach v Prahe v aule Univerzity Komenského.
21. november (utorok)

Slovenskí vysokoškoláci začali študentské štrajky. Žiadali utvorenie vyšetrovacej komisie na vyšetrenie zásahu na Národnej triede, odstúpenie skompromitovaných politikov, politickú pluralitu, spristúpenie masmédií a podporili generálny štrajk.

Predsedníctvo SNR na čele s predsedom Viliamom Šalgovičom zaujalo odmietavé stanovisko k udalostiam zo 17. novembra. Policajný zásah označili za primeraný.
22. november (streda)

Na žiadosť predsedu vlády ČSR začal generálny prokurátor vyšetrovať zásah zo 17. novembra. Študenti a VPN zorganizovali na Námestí SNP v Bratislave prvý protest. Moderovali ho Milan Kňažko a Ján Budaj. Ozvučenie započičala skupina Tublatanka. V Prahe na Václavské námestie prišlo 200 000 ľuďí, ku ktorým z balkóna vydavateľstva Melantrich prehovorilo viacero osobností, napríklad Kardinál František Tomášek.
23. november (štvrtok)

Na Námestí SNP prehovoril Alexander Dubček, ktorý vyzval na obrodu spoločnosti. Posledný raz na verejnosti vystúpil šéf KSČ Miloš Jakeš, ktorý odsúdil rozvracanie socializmu v ČSR. Vedenie odborov súhlasilo s vyšetrením udalostí 17. novembra, ale odmietlo generálny štrajk.
24. november (piatok)

Na mimoriadnom zasadnutí Ústredného výboru KSČ bol odvolaný Miloš Jakeš, ktorého nahradil Karel Urbánek. Z vedenia KSČ boli uvoľnení Jozef Lenárt, Miroslav Štěpán, Miroslav Zavadil a iní. Zasadanie ÚV KSČ trvalo do nočných hodín, zvažovalo sa aj použitie armády a bezpečnosti na potlačenie revolúcie. Neskoro v noci ale nakoniec zvolilo ústup (nemohlo sa už spoľahnúť na armádu a bezpečnosť) a nariadilo "čistky" v strane. V Prahe na Letnej demonštrovalo okolo pol milióna ľudí. Na námestí SNP v Bratislave bolo asi 100 000 ľudí. Slovenská televízia v mimoriadnom vysielacom čase uviedla reláciu Štúdio Dialóg, ktorú deň predtým dohodli Zajac, Bútora, Kučerák, Feldek a Gindl návštevou v Spravodajskom štúdiu na námestí SNP s riaditeľom Hlinickým[1]. V relácii Milan Kňažko okrem iného prečítal výzvu na generálny štrajk.
25. november (sobota)

Komunistický prezident Gustáv Husák udelil amnestiu siedmim politickým väzňom: JUDr. Ján Čarnogurský, PhDr. Miroslav Kusý, CSc., Jiří Ruml, Ing. Petr Uhl, Rudolf Zeman, Ivan Jirous, Ivan Polanský a amnestovaný bol tiež šéfredaktor časopisu VOKNO František Stárek. V Prahe na Letnej demonštrovalo okolo 750 000 ľudí. Pokúsil sa tam vystúpiť aj predseda komunistickej vlády ČSSR Ladislav Adamec. Vyzýval občanov, aby upustili od plánovaného generálneho štrajku, ale bol vypískaný a musel odísť z tribúny.
26. november (nedeľa)

    V Prahe sa stretli predstavitelia Občianskeho fóra na čele s Václavom Havlom a vlády ČSSR pod vedením Ladislava Adamca.
    V Bratislave mimoriadne zasadá ÚV KSS. Z jej vedenia odchádzajú Ondrej Šaling, Gejza Šlapka, Elena Litvajová, Viliam Šalgovič a Štefan Rybár. ÚV KSS nečakane oznámil zrušenie 4. článku ústavy „o vedúcej úlohe komunistickej strany".

27. november (pondelok)

V celom Česko-Slovensku sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk, prvý od roku 1948. Štrajkujúci sa postavili za požiadavky študentov a občianskych iniciatív. Štrajk sprevádzali mohutné demonštrácie, na ktorých občania požadovali koniec vlády jednej strany, slobodné voľby, odstúpenie Husáka z úradu prezidenta a demokraciu.
28. november (utorok)

V Prahe sa uskutočnilo druhé rokovanie medzi komunistickou vládou na čele s Ladislavom Adamcom, Národného frontu a Občianskym fórom na čele s Václavom Havlom. Strany sa dohodli na zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe strany a dohodli sa na novom zložení vlády, ktorá predloží návrh na zmenu ústavného zákona č. 100/1960 o vedúcom postavení Komunistickej strany.
29. november (streda)

Federálne zhromaždenie schválilo vypustenie článku 4 v ústave o vedúcom postavení Komunistickej strany, zmenilo článok 6 o postavení Národného frontu ako záväzku spoločenských organizácií a politických strán pod vedením KS a článok 16, týkajúci sa uplatňovania marxizmu-leninizmu v politike, vzdelaní a výchove. Tieto zmeny ukončili 40-ročný monopol komunistickej strany a umožnili vznik nových politických strán a politickej plurality.

V televízii vystúpil predseda vlády ČSSR Ladislav Adamec. Predniesol prejav o vnútropolitickej situácii, sľúbil oboznámiť verejnosť so skutočným stavom ekonomiky, otvoril otázku augusta 1968 a rokovania so ZSSR o dočasnom pobyte ich vojsk v ČSSR. Z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia odstúpil Alois Indra.
30. november (štvrtok)

Vláda SSR a VPN rokovali v Bratislave rokovali o dôsledkoch zrušenia článku 4. Na 17. mimoriadnej schôdzi SNR zvolili za jej nového predsedu Rudolfa Schustera, ktorý nahradil Viliama Šalgoviča. Poslanci schválili komisiu na prešetrenie sviečkovej manifestácie. SNR sa stotožnila so zmenou ústavy.

V Prahe sa zišla vláda, ktorá ministrovi vnútra rozkázala okamžite odstrániť technické zariadenia na hranici s Rakúskom a Západným Nemeckom. V budove FZ sa zišla komisia na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra. Federálne ministerstvo vnútra rozhodlo, že občania môžu od 4. decembra cestovať do zahraničia bez výjazdnej doložky. Skutočný pád železnej opony prišiel však až po nástupe novej nekomunistickej vlády po 10. decembri 1989.
10. december

V Prahe sa utvorila nová vláda na čele s Mariánom Čalfom. Po menovaní vlády odstúpil komunistický prezident Husák. V Čalfovej vláde bolo 11 nekomunistov a 10 komunistov. Prvými podpredsedami boli Valtr Komárek a Ján Čarnogurský, podpredsedami Josef Hromádka, František Pitra, Vladimír Dlouhý, Oldřich Burský a František Reichl. Ministrom zahraničia bol Jiří Dienstbier, Ministrom financií Václav Klaus, práce a sociálnych vecí Petr Miler, obrany Miroslav Vacek, zahraničného obchodu Andrej Barčák, dopravy a spojov František Podlena, hutníctva a strojárstva Ladislav Vodrážka, palív a energetiky František Pinc, ľudovej kontroly Květoslava Kořínková, cenového úradu Ladislav Dvořák a ministrami Róbert Martinko a Richard Sacher. 12. decembra vznikla aj na Slovensku prvá nekomunistická vláda na čele s Milanom Čičom.

V programovom vyhlásení novej vlády sa hovorilo o prechode Česko-Slovenska k parlamentnej demokracii a k trhovému hospodárstvu, vláda žiadala zrušenie Varšavskej zmluvy a odchod ruských okupačných vojsk z Česko-Slovenska.
28. december

Za predsedu Federálneho zhromaždenia bol zvolený Alexander Dubček.
29. december

Za prezidenta Česko-Slovenska bol zvolený Václav Havel. Okrem Václava Havla, boli kandidátmi i Alexander Dubček, Ladislav Adamec, Čestmír Císař a Valtr Komárek.
Dohra

V roku 1990 prijalo Federálne zhromaždenie zmenu názvu nášho štátu na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku. Konali sa historicky prvé slobodné voľby (8. a 9. júna 1990). Zúčastnilo sa ich 95% voličov. V Čechách drvivo zvíťazilo Občianske fórum (53,2%), na Slovensku vyhrala Verejnosť proti násiliu (29,3%) pred Kresťanskodemokratickým hnutím (19,2%) a SNS (13,9%). Komunisti dostali iba 13,3% a rozpadli sa na ultrakomunistov (Komunistická strana Slovenska) a na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).
Názov

Názov „Sametová revoluce“ sa od jedného českého novinára dostal do zahraničných médií, aby sa neskôr rozšíril aj v Česko-Slovensku. Na Slovensku sa však revolúcia od začiatku udalostí nazývala "Nežná revolúcia". Na Západe a v USA je dodnes nazývaná Velvet revolution.

Zdroj: Wikipedia

Pre tých, ktorí sa chcú o tejto udalosti dozvedieť viac, internet našťastie možnosti ponúka.. Je to dôležité minimálne pre mladých ľudí, ktorí novebmer  ´89   nezažili a teda vlastne nevedia, o čom je. Či vlastné deti budeme viesť k poznaniu dejín našej krajiny, záleží už vlastne iba na nás samotných.

Iba nedávno sme spolu s rodinou v Prahe opätovne navštívili tie najdôležitejšie symboly bývalej spoločnej republiky. Aby aj naše dieťa od malička vedelo, kde sa novodobá história slobodného Slovenska vlastne začala.