Za Polárny kruh na VW, časť 8: Život v aute

Dominika Hajdu | Naše auto, Volkswagen Transporter T3 Syncro, je starým vozom z roku 1991. V našich končinách sú tieto autá ojedinelé a málo známe, keďže sa vyrábali v niekdajšom západnom bloku iba do roku 1992, potom už nasledovala 4. generácia. Hovorí sa, že je prvým autom navrhnutým v počítači, preto je také jednoduché a hranaté, pre nás je ale svojou funkčnosťou nenahraditeľné. Je priestrannou štvorkolkou, v ktorej vieme pohodlne tráviť čas, aj keď sme celý deň na cestách. Prispôsobili sme ho, aj vďaka naším sponzorom, na polo-obytný expedičný špeciál, v ktorom môžeme spať, variť, jesť, aj skladovať všetky veci potrebné na takmer mesiac a pritom prechádzať ťažkým terénom.

Vďaka Double Red-u, ktorý nás vybavil navijákom, sa nemusíme báť zapadnutia, o nejaký pevný bod v okolí sa už vytiahneme. Tiež máme kompresor, ktorý nám pomohol už zopárkrát- pri Krakove, keď sa uvoľnil ventil na kolese a keď sme po dvojdňovom ťažkom teréne potrebovali dohustiť kolesá na asfaltovú cestu. A ako sponzorské sme dostali aj vysielačku s veľkým dosahom na komunikáciu s druhou posádkou alebo okolitým svetom.

Všetky potraviny skladujeme na dvoch miestach- pod otočeným sedadlom za šoférom, po našom „špajza“ a v chladničke. Chladnička značky Dometic od nášho sponzora RH Gaz je pre nás absolútnym luxusom. Keď sme na ceste, je zapojená na elektrinu cez autozástrčku, no akonáhle zastaneme, prepíname ju na plynovú 5-kg fľašu, ktorá nám pohodlne vystačí na 3 a pol týždňa cesty. A vychladí všetko, aj keď je plná až po vrch. Dokonca si v nej môžeme spraviť aj malý ľadík do drinku. K tomu jej zaslúžene pridávame aj prívlastok „expedičná“, keďže bez problémov vydržala celodenné trasy po offroade, kedy celé auto, vrátane nás vo vnútri, skákalo.

Večer si zvykneme buď variť alebo opekať. Tá istá plynová fľaša nám stačí aj na varič, ktorý prepájame hadičkou z chladničky. Tento nezničiteľný varič nám už letel v rýchlosti 70 km/h z auta, keď sme ho zabudli na streche, a stále je funkčný. No a celú prípravu a konzumáciu nám uľahčuje praktický vyklápací stolík, ktorý je súčasťou Multivan interiéru. Vodu skladujeme a pravidelne dolievame do veľkých plastových bandasiek. Vždy, keď popri ceste vidíme prameň, dopĺňame zásoby. Hore na severe to už ale nebolo tak jednoduché, tak sme si rozdelili pitnú a úžitkovú vodu z jazier a morí na umývanie riadov a seba.

V aute sa štyria pohodlne vyspíme. Vyklápacia strecha s malým sieťkovým oknom bola posteľou pre Kalu a Maťa, ktorí si ale väčšinou aj tak ľahli do stanu. Spodok postele je zložený z posuvných dosiek, čiže keď Kala s Maťom vylezú hore z vnútra auta, poslednú dosku zasunú na miesto, odkiaľ vliezli a majú tak dostatočne tmavú a tichú malú izbičku. S Lukášom spíme dole, celá zadná sedačka je totiž rozkladacia. K nej patrí ešte prídavný matrac, prispôsobený presne na veľkosť kufra, čím nám vzniká veľká posteľ cez pol auta.

Plachty a vankúše máme odložené spolu so všetkým oblečením vo veľkých 120 litrových plastových boxoch, kam sa každý z nás pohodlne zbalil na celú cestu. Ich najväčšou výhodou je ľahké manipulovanie, hlavne keď neustále potrebujeme vykladať kufor a pozerať motor. Veci sa nám nepokrčia, nezašpinia, ani nenamočia.

S celkovou hygienou je to mierne komplikované. Na streche auta vozíme 20 litrové solárne sprchy, ktoré teoreticky fungujú tak, že sa cez deň zohrejú a večer by sme sa mali osprchovať príjemne teplou vodou. Lenže za polárnym kruhom to tak ideálne nefunguje. Máme síce extrémne teplé leto na miestne pomery a cez deň väčšinou svieti slnko, ale večer sa schladí tak o 15 stupňov a keď tak sedíme v bundách a Novesta gumákoch (ktoré nás každodenne zachraňujú pred prechladnutím) , posledné, čo by nám napadlo, je vyzliecť sa a vytiahnuť sprchovú hadicu. Takže sme sprchy používali až naozaj v nevyhnutných prípadoch. Sprchu sme gumkami zachytili o strechu, z celty sme si spravili malú protiveternú ochranu a veeľmi rýchlo sme sa umyli. Umývanie vlasov sme aj tak s Kalou väčšinou riešili tak, že sme sa oblečené predklonili, chalani chytili bandasku a liali nám vodu na hlavu. Takže naše najväčšie očisty boli aj tak v jazerách a Bielom mori, tak každý tretí-štvrtý deň. Bolo pre nás jednoduchšie ísť na to tzv. šokovou terapiou- hodiť sa do vody, trochu si zapišťať, zanadávať a rýchlo vyjsť von. Aspoň sa potom chvíľu zdalo, že vonku je teplo.

- - -

Pôvodne vložený článok sa nachádza na: http://www.reporter24.sk/clanky/za-polarny-kruh-na-vw-cast-8-zivot-v-aute-1/