Za polárny kruh na VW, časť 1

Dominika Hajdu  |  Po menších odkladoch sme naším autom z Bratislavy vyrazili v piatok večer. Druhú posádku na čele s Adamom počkáme až v Estónsku pri hraniciach s Ruskom, čo nám aspoň dá zopár dní naviac na potulky Pobaltím. Plne nabalení, čiže asi o tonu ťažší, sme sa vydali smerom na Žilinu, s menšou zachádzkou do Liptovského Mikuláša, kde mal Maťo odloženú svoju zrkadlovku. Zrazu boli dve hodiny v noci, tak sme sa unavení z celodenného balenia odstavili na jeden z oravských končiarov. Podarilo sa nám nájsť krásne tiché miesto na horskej lúke, nikde nikoho, iba úplná tma. Ráno sme sa zobudili s výhľadom na okolité kopce. Naša prvá testovacia noc teda prebehla bez problémov, zistili sme, čo kam treba uložiť, aby sme sa všetci štyria pohodlne vyspali v aute. 

Náš sobotňajší cieľ bol jasný- sever Poľska, jazerá pri meste Suwalki. Až na zopár technických nedostatkov, ktoré Lukáš doťahoval za chodu, bolo auto pripravené. Za Krakowom prišla prvá menšia komplikácia, poškodil sa ventil a vyfučala guma na tom najnevhodnejšom mieste. Na ceste nebola žiadna krajnica, iba priekopa s prudkým spádom. Vďaka Double red, ktorí nás okrem iného zasponzorovali aj vzduchovým kompresorom, sme sa vynašli, ventil vymenili v servise za 10 zlotych a fičali ďalej. 

Naším najsilnjejším dojmom z Poľska sú semafóry a nezmyselné obmedzenia rýchlosti, ktoré našťastie nikto nedodržiaval. Cesty od Krakowa ďalej boli renovované a aj relatívne rýchle, ale zbytočne postavené semafóry pri každej malej križovatke, ešte k tomu nastavené tak, aby sme vždy zastali na červenej, nám celkom znepríjemňovali život. 

K Suwalkám sme prišli okolo polnoci. Od kamaráta Visbyho sme mali presné súradnice ku kempu pri jazere Wigry, kde sme hneď stretli dvoch mladých domácich Poliakov opekajúcich chlieb, ktorí nám družne ponúkli pivo a spálené toasty. Skoro nič nám nerozumeli a teda nevedeli ani pochopiť, že od nich chceme, aby na nás hovorili po Poľsky a nie lámavým mixom angličtiny a nemčiny s poľským prízvukom. Kemp bol hneď pri jazere s príjemne ozsviežujúcou vodou, kde domáci na malých drevených loďkách chytali ryby. Vzácna sprcha nám po dvoch dňoch padla viac než dobre a v nedeľu sme konečne oddýchnutí vyrazili smerom k Baltiku.

Cesta bola extrémne nezaujímavá, stále sme išli po rovnej jednotvárnej ceste a naokolo nič len lúky a kravy. Rozhodli sme sa nájsť miesto na Lotyšských plážach západne od RIgy, čo ale nebolo také jednoduché- pri každej odbočke k moru bol zákaz vjazdu (tzv. Kapu zona). Našťastie sme natrafili na kempingové parkovisko v národnom parku s veľmi skromným vybavením, kde už kempovali zopár domácich, ktorí si zvedavo chodili obzerať naše auto. Prešli sme už asi 1700 km smerom na sever, čo je vidieť hlavne na dlhších dňoch. Do kempu sme dorazili okolo pol 11, teda ešte za svetla. K pláži viedol asi 100-metrov dlhý drevený chodníček, za ktorým sa otvárala rozsiahla prázdna piesková pláž a otvorené more. Voda bola studená a na naše prekvapenie nebola skoro vôbec slaná. 

Dnes je pondelok, my sedíme na káve v Rige, o chvíľu vyrážame do Estónska na Peipsi Järv (Čudské jazero), kde počkáme na druhú posádku expedície.

- - -

Pôvodne vložený článok sa nachádza na:  http://www.reporter24.sk/clanky/za-polarny-kruh-na-vw-cast-1/