Z pohľadu študenta - NEZABÚDAJME NA NAŠE DEJINY

Každý vynález, každá udalosť, každá vojna, každá zmena vo svete tvorí dejiny. Dokonca aj my, ľudia. Všetko sa vyvíja, sme obklopení svetom technológií, dennodenne veda postupuje vpred, dni, mesiace, roky plynú.

Avšak, jestvujú časti dejín, ktoré aj keď ovládne čas, budú vždy súčasťou nás, ľudí. Každý z nás zažil niečo, na čo nikdy nezabudne. Či už je to pozitívny alebo negatívny zážitok. Nemali by sme na takéto veci zabúdať.

A prečo toto píšem? To sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Dnes som mala možnosť navštíviť Múzeum Holokaustu v Seredi. Len čo som prešla hlavnom bránou, ktorá smerovala do areálu, minula som tabuľu, ktorá mi pripomenula minuloročný výlet do koncentračného tábora v Poľsku. Lepšie povedané, spomienky sa mi znovu vybavili po tom, ako som si prečítala slovo „Holokaust“.

Ale poďme pekne poporiadku.

Ak spomeniem pojem 2. svetová vojna, nemal by byť až taký neznámy či? Množstvo starších ľudí by sa v týchto slovách určite našlo, ale čo mladšie generácie? Vedia vôbec, čo so sebou táto vojna priniesla? V duchu akej ideológie sa niesla alebo čo jej predchádzalo? Viem, možno si poviete, čo o tom môže vedieť  19-ročné dievča? Priznám sa, že si netrúfam písať o detailoch a hrať sa na skúseného odborníka, no predsa len aj v dnešnom svete existujú ľudia, ktorí sa o dejiny zaujímajú a fascinujú ich. Dá sa povedať, že som jedným z nich. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla toto múzeum navštíviť a priblížiť Vám naň svoj vlastný pohľad tak isto, ako aj na riešenie Židovskej otázky.

Ale aby sa v mojich vetách nestrácali tí, ktorí v tomto nemajú až tak jasno, prečítajte si pár riadkov pre lepšie pochopenie.

2. svetová vojna nebola len o bojoch, ktoré sa odohrávali na rôznych frontoch, bola to doba, kedy čas vypršal pre množstvo ľudských životov. Medzi takéto životy patria aj tie židovské. Židia boli etnikum, ktoré žilo na území viacerých krajín, nie len Slovenska. Ale aj Česka, Poľska či Nemecka. Boli považovaní za menejcenných, boli diskriminovaní, bití, ponižovaní. Množstvo z nás si ani len nevie predstaviť, čo títo ľudia počas rokov 1939 – 1945 zažívali.

Hitler, nemecký diktátor, ríšsky kancelár, člen NSDAP, tento mnoho titulovaný pán, mal tendenciu týmto ľuďom ubližovať a využíval na to aj ľudí, ktorí k nemu vzhliadali. Presadzoval čistotu rasy, pretože iba tí, ktorí mali blond vlasy, modré oči a ich rodokmeň nezahŕňal príbuzných židovského pôvodu, mali právo na život. Nemci podľa neho boli nadrasa, ktorá tvorila dejiny a Židia, tí boli ničitelia kultúry. Takto je to písané v jeho knihe Mein Kampf.

V roku 1940 prebehla na Slovensku arizácia a Židom boli odobrané vlastnícke práva. O rok neskôr boli zbavení majetku, základných občianskych práv, slobôd a boli označovaní žltou hviezdou. Ba čo viac, nesmeli navštevovať kiná, divadlá, kúpaliská, parky a stratili právo vlastniť fotoaparáty, rádiá a podobne. Toto všetko viedlo až ku zriadeniu koncentračných táborov, kde Židia zomierali v plynových komorách. Avšak, existovali aj tábory, ktoré boli čisto pracovné. Neboli zamerané na likvidáciu, no ani tu sa Židia nevyhli tvrdému zaobchádzaniu a smrti.

Takéto tábory boli na území Slovenska tri – Sereď, Nováky a Vyhne. No je naozaj smutné, že iba pracovný tábor v Seredi sa zachoval a čo je ešte smutnejšie, jeho minulosť a „duša“ tohto tábora sa verejnosti odhalili až v dnešnej dobe a nie hneď pár rokov po tom, ako vojna skončila.

Ale čo je naozaj hlavnou témou tohto príspevku, je samotný pracovný tábor, ktorý bol verejnosti sprístupnený 26. januára tohto roka. V jeho areáli sa nachádza 5 dlhých barákov, v ktorých Židia bývali, no momentálne sú pre verejnosť sprístupnené len dva, pretože ostatné sú v rekonštrukcii.

Tábor mal aj vlastnú nemocnicu, kuchyňu a „appellplatz“, ktorý bol využitý aj na to, aby sa Nemci pobavili na tom, keď Židia museli celú noc behať okolo neho len preto, že niektorý z Nemcov už nevedel, ako si vybiť svoje vlastné komplexy. Keď už sme pri tých komplexoch, v tábore žilo množstvo gardistov, ktorí boli až fanaticky zaujatí tým, čomu verili. Niektoré ich praktiky sú pre normálneho človeka až nepochopiteľné.

Súčasťou tábora boli aj masové hroby, kde boli Židia „pochovávaní“. Trápili ich rôzne choroby ako týfus či tuberkulóza, no mnohí zomierali aj od únavy alebo tak, že Nemci s ich životom skoncovali jediným výstrelom, ktorý smeroval do ich hlavy napríklad len preto, že ich dotyčný Žid nepozdravil.

Úteky síce neboli ľahkou záležitosťou, pretože len čo niekoho chytili pri pokuse o útek, automaticky bol zastrelený. No boli tam aj takí, ktorým sa to predsa len podarilo.

V budove, v ktorej možno zakúpiť lístky, sa nachádza aj obrazovka, na ktorej sa premietajú krátke dokumenty o ľuďoch, ktorí prežili tento pracovný tábor a boli ochotní sa so svojimi spomienkami podeliť. Poviem Vám na rovinu, ich príbehy boli síce zaujímavé, no až priveľmi som sa do ich situácie vcítila a moje oči nezostali suché.

Dozvedela som sa množstvo informácií, ktoré som nevedela a pani sprievodkyňa, ktorá nás celým areálom previedla a poskytla nám naozaj úžasný výklad, ma svojím rozprávaním natoľko zaujala, že sa nedalo premýšľať nad ničím iným. Bolo vidieť, že má prehľad a bola naozaj milá. Samozrejme, že som sa nerozpísala až natoľko, aby som mohla povedať, že je to všetko. Nič sa nevyrovná jej výkladu.

Ale ako tento článok zakončiť?

Neviem, stále mám pocit, že tento článok koniec vlastne ani nemá, pretože ku každému odseku by sa dalo povedať toľko ďalších vecí, vďaka ktorým by ľudia túto časť dejín pochopili ešte lepšie.

Ľudia, prihováram sa práve Vám. Tým, ktorí berú históriu ako samozrejmosť, ako niečo, čo k dejinám patrí a tým to hasne. Nie, nerobte to. Toto obdobie tvorí značnú časť našich dejín. Veľmi významnú časť. Nezanedbávajme ju. Možno že práve Váš pradedko, starý otec alebo stará mala boli priamymi účastníkmi holokaustu.

Minulosť je niečo, na čo budú ľudia spomínať večne. Veď predsa vieme, že Edison vyrobil žiarovku alebo že prvý človek na mesiaci bol Neil Armstrong, tak prečo nevedieť, kto boli Židia a čomu museli čeliť? Že koncentračné tábory nie sú výmysel a ak sa niekto opováži tvrdiť, že Holokaust sa nestal, tak potom naozaj neviem, kde to vlastne žijem. Ceňme si to, že svet si zachoval množstvo artefaktov, budov či monumentov.

Preto oslovujem práve Teba. Áno, Teba, ktorý toto čítaš. V Seredi jestvuje tábor, ktorý je súčasťou dejín a ak si o tom náhodou nevedel alebo sa ho ešte len chystáš navštíviť, urob tak. Neodkladaj to. Dozvieš sa oveľa viac, ako len to, čo som napísala. Je to len zlomok z toho, čo si z múzea odnesieš a ešte dlho nad tým budeš premýšľať. Stojí to za to. Ja osobne som tam nebola naposledy a teším sa, že jeho rekonštrukcia ďalej pokračuje.

Nezabúdajme, spomínajme, tvorme tento svet pre ďalšie generácie, pretože aj na tom záleží. 

Fotografie - Zuzana Horváthová