Vlastenectvo áno, ale nie ako tovar

V jednom z posledných článkov pán Veselický celkom originálne popísal, aké je zložité popasovať sa s vnútornou dilemou nesúhlasiť s vlasteneckým zákonom ale zároveň sa považovať za dobrého vlastenca. Zjavne celkom dobrá téma pre začínajúcich schizofrenikov. Šokujúce je, že vďaka tupej politickej hre sme sa zasa stali pokusný stádom. Hodili nám ďalšiu imaginárnu hranicu či kritérium, podľa ktorého sa môžeme navzájom hrýzť, osočovať a možno aj požierať. Nie nehrozí že by sme sa požrali navzájom, to by totiž nemal kto voliť. Vlastenecký zákon sám osebe škodlivý nie je. Nikto to ani netvrdí. Poznanie štátnych symbolov vlasti ale nielen tých je úplne prirodzené a ja to schvaľujem. Diskutabilný je iba spôsob, akým sa to má dosiahnuť. Netreba byť "silno v obraze" aby bolo zrejmé, že v tom obludnom kolotoči dennodenných prúserov už ani nie tak vlády ako samotnej SNS nastala kritická potreba zmeny témy. Najvyšší čas. Frustrácia s akou denne prijímame fakty o tom, kto sa zasa dnes nabalil z akého európskeho fondu či operačného programu je neskutočná. Ak bol vlastenecký zákon pokusom o anestéziu spoločnosti, musíme jedným dychom dodať, že anestézia to bola mimoriadne neúčinná, zjavne po expiračnej dobe niekoľkonásobne v sklade prebaľovaná. Rešpektujme fakt, že z inde bežnej normy sa stal u nás zákon. Rešpektovať sa ale musí aj právo občanov vyjadriť svoj názor naň. Dokedy ale máme rešpektovať fakt, že poslanci po x-tý raz za svoj plat svoju prácu odflákli. Samozrejme, ak sú poslancami iba preto, že vedia súhlasiť s názorom strany. Hľadať v našom parlamente osobnosť s vlastným a nie predsedovým názorom je totiž science fiction. Ak sú teda v parlamente len "klony" jednotlivých predsedov, potom asi tí odborníci sedia na ministerstvách. Jasné, viem že je to tam samý kamarát, sesternica a spolužiak, ale niekto musí aj robiť a tak tam nejaký zabudnutý musí byť. Čert to ber, že mení každé voľby povinne "triko" aby ho nevyrazili, len nech preboha robí poriadne aspoň jeden. Márna snaha, neurobil v tomto prípade nikto nič. A tak obludnosť vzniknutého zmätku si uvedomujú zodpovední až teraz. V celom legislatívnom procese sa nenašiel nikto so štipkou zdravého rozumu, aby narazil na fakt, že spievať hymnu by mali aj hluchonemé či mentálne postihnuté deti. Na MF SR mal ten jediný čo vôbec niečomu rozumie asi dovolenku. Iba tak si možno vysvetliť perlu z pripomienkového konania, že zákon nemá dopad na verejné financie. Nuž áno, väčšina škôl je síce pod VÚC, ale aj tak sa mi nechce veriť, že všetko je zdarma (že by už v SNS bol naozaj komunizmus?). Iba ak by vo voľnom čase vlajky či zástavy šili učiteľky, štátne znaky maľovali učitelia a preambuly rámovali školníci. A riaditelia by trénovali u hlasových pedagógov a následne hymnu pred školou osobne spievali (v prípade nefunkčného školského rozhlasu). Ak minister školstva v období maturít, záverečných skúšok, prijímacích konaní a iných starostí navalí pedagógom na plecia ďalšie povinnosti, podľa mňa ich úmyselne znechucuje vykonávať svoju prácu kvalitne. A ešte si predstavme frustráciu, ktorej budú vystavení každý pondelok ráno pred svojimi žiakmi. Ja osobne to vidím pre nich ako skvelý začiatok pre žalúdočné vredy. Nezabudnime ani na nový druh folklóru a tým bude ospravedlňovanie sa z prvej hodiny, či sa to bude niekomu páčiť alebo nie. Možno je na tom celom potešiteľné niečo úplne iné. Vládnúce strany sú strany veľmi náchylné na verejnú mienku. Prezentujú sa síce opačne ale ako mýto tak aj tento odpor sú jednoznačným dôkazom. Preto je v tomto prípade nutné, napriek všetkému, prijať pozitívne snahu predsedu vlády dostať zákon späť do parlamentu. Kašľať na to, že bol tým, kto v SRo aj na TA3 tvrdo zákon obhajoval. Dnes ho pre zmenu navrhuje prezidentovi nepodpísať. Podstatný je výsledok. A snaha odôvodniť to zmenou dátumu ? Nuž o čom premýšľali všetci pri troch čítaniach v parlamente ? Že by zasa o kšeftoch ? Možno áno, keď zákon prešiel a jeden jediný hlas. Aké je z toho poučenie ? Veľmi jednoduché. Máme tu po dlhej dobe vládu, ktorá v skutočnosti stojí na hlinených nohách. Najväčší strach jej totiž dokáže nahnať ochota občanov, ktorými sa zaštiťujú, vyjsť verejne prejaviť svoj názor. Iba pevne verím, že rovnaká odvaha zostane ľuďom aj do budúcnosti.