Víkendový fejtón "Ty kokso..."
Deti častokrát príchádzajú domov s rozličnými novými výrazmi, pomenovaniami a objavmi, ktoré dospelí najprv ignorujú. Vnímať ich (a zaoberať sa nimi) s plnou vážnosťou sa začnú až vtedy, keď sa napr. „koksom“ stáva už aj domáca korytnačka. Keď prišla moja dcérka domov a prvý krát som počul jej oduševnené zvolanie „Ty kokso !“, ani ja som to vôbec nebral vážne. Faktom je, že my – dospelí, sme takí istí ako naše malé „slniečka“.... Pomaličky sa blížim svojim motorovým „Pepom“ k poliklinike a hrozne si prajem, aby som pre neho našiel aspoň jedno malulinké tiché miestečko na parkovanie. Napriek tomu, že je skoré ráno, a na cestách je relatívny pokoj, rýchlo som z tej myšlienky vytriezvel. Autá stáli nielen na preplnenom parkovisku, ale dokonca aj na príjazdovej ceste za zvislou dopravnou značkou s pootočeným červeným krížom v modrom poli, pri ktorej stáli dvaja mestskí policajti. „Ty kokso“, zavrčí jeden z nich. „Už sme nasadili tri papuče, budeme musieť pre ďalšie...“ Vchádzam do ponurej budovy polikliniky a opatrne sa pretláčam medzi ľudí cez vstupnú halu do zadného traktu, kde mám na v rámci kontrolného vyšetrenia odovzdať svoju drahocennú červenú tekutinu. Napriek faktu, že doktorka ordinuje až od pol ôsmej (teda, až príde načas), časenka mi oznamuje, že som sedemnásty v poradí... Tak toto zostáva pre mňa skutočne vždy obrovskou záhadou. Ešteže je tu voľné nejaké miestečko na sedenie. „Ty kokso“, zareve mi do ucha zozadu nejaký známy hlas. „Aj ty si tu ?“ Reflexívne trhnem rukou a nechtiac si tresnem okenným rámom otvoreného okna do hlavy. Otrasený úderom prijímam jeho podávanú ruku a prehodím zopár slov. Jeho priateľský rozlúčkový pozdrav „Tak čau, ty kokso !“ rezonuje po celej chodbe až k výťahu. Po ukončení vyšetrenia opúšťam prízemie polikliniky, kde je na stene pripevnený nápis „1.Nadzemné podlažie“ a pokračujem ďalej na 1. poschodie, ktoré je v skutočnosti 2.Nadzemným podlažím. Prechádzam okolo urologickej ambulancie a míňam spokojné štebotajúce babky so šampusovými pohármi plnými žltého moku v rukách. Na dverách ambulancie je nalepený úhľadný nápis „NEKLOPAŤ !“, pod ktorým niekto tučným červeným písmom dopísal „ANI S MOČOM !“ V čakárni pri chirurgickej ambulancii sa skutočne nedá dýchať. S láskavým dovolením drobnej pani prisadnem si na rozheganú stoličku a počúvam jej informácie o tom, ako bolo v noci chladno a ako jej z uvedeného dôvodu zmrzli skoro všetky svine. Po chvíli už ležím na operačnom stole a zverujem sa sestričkinej štíhlej ruke s injekciou. Potom sa v provizórnej operačnej sále objaví môj známy chirurg Ludvo a s úsmevom berie do rúk skalpel, aby mi vyoperoval nejaké znamienko na bruchu. Kecali sme o všeličom; o situácii na parkovisku a aj o policajných papučiach., „Ty kokso !“ Zreve odrazu užasle. „Kecáme, kecáme a... Ty kokso, však som Ťa skoro už pitval...“ Našťastie všetko dobre dopadlo. Poďakujem koksovi Ludvovi a s uľahčením opúšťam pitevnu; pardón operačnú sálu. „Žiadny bike, korčule a ďalšie somariny, dobre ? Aspoň dva týždne to chce kľud....Sa teda maj, ty ... !“ V bufete poprosím predavačku o dobré presso a s pôžitkom vychutnávam jeho lahodnú chuť. S vidinou dobrého pocitu (že mám už všetko za sebou) zamyslene vkročím do výstupných dverí z budovy a odrazu som katapultovaný späť do vstupnej haly. Predo mnou stojí obrovské dvojmetrové holohlavé monštrum, ktorému som nechtiac vyrazil z ruky barlu... „Strašne sa omlúvam....“ Snažím sa zachrániť situáciu a rýchle mu podávam vyrazenú barlu. „To nevadzí,“ prehovorí ležérne potomok Godzilly. „To sa stáva. Šak šetci raz umreme, ty... (dychtivo som čakal, že budem opäť koksom). Nebol som. Posledné jeho slová boli „...ty aj ja...“ Pepo stál spokojne na parkovisku a trpezlivo ma očakával. Podišiel som k nemu a s uľahčením otvoril dvere na strane vodiča. ´Ty sa máš, ty kokso...,´ pomyslel som si v duchu a v tom som si spomenul na moje slniečko.
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.