Veľkí mŕtvi umierajú len vtedy, keď živí zabúdajú..

Milana Rastislava Štefánika ako osloboditeľa a národného hrdinu snáď ani netreba predstavovať.  Jeho meno i celý život sa niesol v znamení „ v srdci krivdou ubitom, nádej kvitla úsvitom, že kedys´ - ináč bude.“ Proroctvo sa silou jeho vôle naplnilo. Bohužiaľ, nezaobišlo sa to bez dane najväčšej: tragickej smrti, ktorá jeho obetavý čin pre vlasť ešte podčiarkla.

            Z Bradla - ako miesta jeho posledného odpočinku - sa stalo pútnické pietne miesto. Ale v tých časoch naňho nezabudla ani Myjava, kopaničiarske mesto blízko jeho rodných Košarísk. Navyše sa blíži 134.výročie od jeho narodenia (21.júl 1880), 10.júla uplynie aj deväťdesiattri rokov od odhalenia jeho pomníka na Myjave.

            Nikto sa dnes ani nerozmýšľa, ako sa vtedy minca obrátila a národ sa obetoval pre svojho hrdinu. Hoci vidíme, čo druhí dokázali, prechádzame okolo s nemou samozrejmosťou, mysliac na vlastné problémy a zabúdajúc na to, že iní sa radšej zomkli, obetovali aj to málo peňazí, čo mali, len aby si uctili niekoho, kto im, nám a ďalším generáciám vybojoval slobodu. Sami od seba, lebo to tak cítili. Nikto im do hláv nemusel vnucovať úctu k človeku, ktorý bol večne na cestách len preto, lebo chcel naplniť svoj nesebecký sen. Nikto ich nemusel presviedčať, že je to správne. Vedeli to sami od seba. A to je rozdiel medzi nimi a väčšinou z nás.

            Niektorí nikdy úplne nepochopia a nebudú si dostatočne vážiť to, čo neprežili na vlastnej koži. Hoci jedia z ovocia, ktoré on zasadil do pôdy, v ktorej úrodnosť nikto pôvodne neveril. Vtedy to naozaj bola naša jediná záchrana vytvoriť spoločný štát dvoch Slovanov a oslobodiť sa z tisícročného jarma.  Každopádne každý z nás si musí nájsť k Štefánikovi vlastnú cestu, ak chceme využívať dar, ktorý sme dostali zadarmo od niekoho, kto ho venoval z nezištnosti za cenu veľkých obiet a nikdy si ho sám neužil.

            Pomník M.R.Štefánika stojí na Myjave skoro storočie, patrí medzi prvé svojho druhu, ak nie je vôbec prvý.O jeho postavení sa uvažovalo už 5.mája 1919 čiže deň po páde jeho lietadla a jednej hviezdy, ktorá nám svietila na cestu. Idea o pomníku napadla viacerým, ale prvý ju povedal nahlas Jaroslav Dvořák, manžel humoristickej spisovateľky Zuzky Zgurišky. Svojím nadšením nakazil aj ostatných. Okrem iných aj členov Jednoty Sokol, ktorá usporiadala niekoľko divadelných predstavení v prospech tejto myšlienky. Rovnako aj týždenník  Slobodný Slovák vytvoril zbierku na tento účel, no v podstatnej miere pomohli k realizácii plánu aj Slováci v zahraničí, konkrétne z myjavskej kolónie v Little Falls. Presne dva roky po myšlienke nadišiel čas na položenie základného kameňa. Za jeho realizáciou stojí architekt Č.Vořech, ktorý  ho navrhol a sochár R.Březa, ktorý zhmotnil jeho náčrty.

            „Stavať pomník je záležitosť národná, lebo pomníky stavia národ nielen veľkým mŕtvym, ale jednakou mierou aj sebe.“ Tento ojedinelý kubistický pomník je vlastne pripomienkou a spomienkou na dôležitú osobnosť, ktorá zmenila osud, lebo ho zobrala do vlastných rúk. Táto skutočnosť z neho nerobí Boha, iba veľkého človeka. Človeka, ktorý si zaslúži, aby sa naňho nezabudlo, a preto mu iní ľudia venovali pomník na znak svojej vďačnosti. Pomník nechce byť modlou, okolo ktorej by sa malo tancovať ako okolo zlatého teľaťa, ale nechce zostať ani nepovšimnutou stavbou niekde uprostred mesta, lebo prenáša na seba odkaz svojho „majiteľa“.