Václav Klaus a Vladimír Mečiar podpísali pred sedemnástimi rokmi dohodu o rozdelení Československa.

Predstavitelia vtedajších dominantných strán HZDS a ODS sa 26. augusta 1992 definitívne dohodli na rozdelení ČSFR a stanovili harmonogram, ktorý mal definitívne ukončiť federáciu 31. decembra 1992. Zánik Československa však začal už oveľa skôr. Prvou fázou bola už federalizácia v roku 1969 (1. januára) kde sa doposial jednotná Československá socialistická republika premenila vo federáciu dvoch suverénnych štátov Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky, čo sa udialo pod tlakom politických tendencií, ktoré sa na Slovensku počas roku 1968 vystupňovali. Národnostné spory sa až do roku 1990 nijako vážne neprajavovali. Dvadsťjeden rokov tejto formálnej existencie federácie obidva národy nemali ani vlastné štátne symboly, ktoré sa zaviedli až v roku 1990, slovenskou národnou radou od 1. marca a Českou národnou radou od 13. marca. 1. marca taktiež prišlo k premenovaniu Slovenskej socialistickej republiky na Slovenskú republiku, 6. marca sa premenovala Česká socialistická republika na Českú republiku a následne 29. marca 1990 prišlo aj k zmene názvu Československej socialisticke republiky na Československú federatívnu republiku. 23. apríla 1990 však prichádza po veľkých sporoch o názve štátu ešte k jednej definitívnej zmene názvu federácie na "Česká a Slovenská Federatívna Republika". Napätie medzi národmi rástlo aj formou "pomlčkovej vojny" o definitívny názov federácie, či asymetriou vznikajúcich inštitúcií ako napríklad v Čechách pôsobila Československá televízia a na Slovensku vznikla Slovenská televízia. Boli aj snahy o vznik slovenskej polície, slovenskej armády či slovenskej národnej banky. Slovenská vláda vytvorila Ministersvo medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky a o dva roky na to, v roku 1992, česká vláda zriadila Ministerstvo medzinárodných vzťahov Českej republiky. Vyhrotením týchto vzťahov bolo pravdepodobne, okrem iného, aj výrazné zníženie zbrojného priemyslu na Slovensku po roku 1989. Napätie vzbudilo myšlienku rozdelenia Československa, ktoré už podporovali všetky významné politické strany a politici. Demokratická strana však bola pre zachovanie spoločnej federácie a aj vtedajší český premiér Petr Pithart mal víziu akéhosi "dvojdomu", konfederácie, ale tak ako Občianske hnutie v ktorom bol Petr Pithart tak i Demokratická strana neuspeli vo voľbách a zaznamenali obrovský prepad. Ján Čarnogurský chcel odložiť rozdelenie federácie až na obdobie vstupu ČSFR do EU. Taktiež prepadol so svojou politickou stranou vo voľbách, v ktorých zvíťazilo HZDS s požiadavkou "konfederácia alebo rozdelenie". V Čechách zvíťazila strana ODS s heslom "spoločný štát alebo rozdelenie". Bolo už jasné, že za rozdelenie je aj väčsina občanov. V Brne sa 8. júna 1992 začalo rokovanie popredných predstaviteľov víťazných subjektov volieb. Nevie sa o čom rokovali Vladimír Mečiar (HZDS) a Václav Klaus (ODS), známe je však, že niektorí predstavitelia HZDS predložili návrh štátnoprávneho usporiadania republík na úrovni konfederácie s medzinárodnou subjektivitou. 11. júna 1992 sa uskutočnilo ďaľšie rokovanie HZDS a ODS v Prahe. V Bratislave sa tri dni na to konal míting spojený s podpisovou akciou za zachovanie spoločného štátu. Česká opozícia sa 16. júna 1992 stretáva v Brne, kde sa zhodli na požiadavke o uskutočnení referenda o existencii spoločného štátu. 17. júna 1992 sa stretáva HZDS a ODS po tretíkrát a tu sa vačšina zúčastnených zhoduje v názore, že federácia je neudržateľná. Václav Klaus následne odmieta funkciu premiéra, prichádza k dohode medzi Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom o zostavení vlády ČSFR s dočasným mandátom. V Bratislave sa koná 19. - 20. júna 1992 štvrté rokovanie HZDS a ODS, na ktorom sa zhodujú, že štátoprávne usporiadanie vyriešia do konca septembra 1992. Výsledky rokovaní pripúšťajú federatívne zriadenie spoločného štátu, ale taktiež jeho zánik. 23. júna 1992 sa stáva predsedom SNR Ivan Gašparovič na ustanovujúcej schôdzi nového slovenského parlamentu. O deň neskôr SNR schválila novú vládu, tzv. menšinovú ale s podporou SNS a do určitej miery aj SDĽ. Na čelo vlády sa dostal Vladimír Mečiar. Ďaľší deň bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia Michal Kováč z HZDS. V Prahe 2. júla 1992 prezident Václav Havel vymenoval novú vládu ČSFR na čele s Janom Stránskym (ODS) a predsedom českej vlády sa stal Václav Klaus. Na druhý deň po dvoch kolách poslanci federálneho zhromaždenia nezvolili prezidenta republiky. 17. júla 1992 Slovenská národná rada prijíma a vyhlasuje Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, v ktorej sa vyslovuje požiadavka samostatnosti Slovenska. 20. júla 1992 Václav Havel odstupuje z funkcie prezidenta ČSFR a federácia tak zostala bez prezidenta až do konca svojej existencie. 22. - 23. júla 1992 prebehla v Bratislave v sídle vlády piata séria rokovaní ODS a HZDS na ktorom sa rozhodlo o legitímnom zániku federácie. Vladimír Mečiar 5. augusta 1992 pred poslancami slovenského parlamentu vyhlásil, že by bolo politicky nezodpovedné vypísať referendum o zachovaní spoločného štátu. Referendum ani nebolo vážne navrhnuté, pretože kladný výsledok v prospech zachovania štátu by pravdepodobne situáciu neriešil. 7. augusta 1992 poslanci HZDS opustili rokovanie Federálneho zhromaždenia po nezhodách s ODS v súvislosti s obsadením funkcie riaditeľa Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby, ale pravdepodobne však hlavným dôvodom bola skutočnosť, že sa HZDS snažilo o spomalenie alebo až zamedzenie rozpadu ČSFR a pokúšalo sa nájsť inú formu štátnoprávneho usporiadania. 26. augusta 1992 nakoniec predsa len prišlo na rokovaní v Brne k dohode HZDS a ODS už na konkrétnom harmonograme rozdelenia ČSFR, ktorý sa mal definitívne ukončiť 31. decembra 1992. Dnes už vieme, že sa to podarilo.