"V minulom roku nás viacero novinárov a občanov presviedčalo, že normalizácia v ČSSR nebola už vôbec krutá" - Peter Kalmus

V minulom roku nás viacero novinárov a občanov presviedčalo, že normalizácia v ČSSR nebola už vôbec krutá. Podľa nich vraj neexistovali vykonštruované procesy a už vonkoncom nehrozili tresty smrti. Samozrejme teraz nemyslím, len na prípad, či kauzu Cervanová. Pretože sa nachádzame v osmičkovom roku dovolím si vám pripomenúť aj inú kauzu a vykonštruovaný proces, v ktorom hrozil až trest smrti. Ide o kauzu Belasová, ktorá nebola ani znásilnená, ani zavraždená. Valentína Belasová bola manželkou plukovníka Československej armády Jozefa Belasa, ktorý hneď po príchode okupačných armád Varšavskej zmluvy 21.augusta 1968 začal spolupracovať so sovietskymi okupačnými dôstojníkmi. Hneď po okupácii sa okrem množstva iných plagátov a nápisov objavili v centre Košíc aj nápisy o vlastizradcovi J.Belasovi, ktorý bol prirovnávaný k Biľakovi a ďalším kolaborantom s diktátorom L.I.Brežnevom. Podľa očitých svedkov sa V. Belasová, ktorá mala ruský pôvod, viezla po meste v sovietskej Volge. Na jednom mieste rozčúlená vyšla z auta a začala trhať plagáty, ktoré sa týkali jej manžela. Kúsok ďalej mladí muži maľovali červenou farbou protisovietske nápisy. Keď zbadali hystericky kričiacu ženu ako strháva a ničí plagáty pribehli k nej a po hádke z nej, aj pod vplyvom davovej psychózy strhli letné šaty a natreli ju červenou farbou. Takto pomaľovanú ju veľký dav hnal cez mesto, až na Námestie osloboditeľov, na ktorom bolo zabitých sovietskými okupačnými vojakmi 7 nevinných občanov. Mimochodom, najviac na celom Slovensku. Na rohu námestia boli Potraviny kde chodila Belasová nakupovať. Tam ju prikryl plášťom vedúci predajne a zobral do obchodu. O tomto incidente sa ešte pár dní rozprávalo v Košiciach. V roku 1969 po upálení Jana Palacha začala v ČSSR normalizácia, ako prví boli znormalizovaní hrdinovia Pražskej jari A. Dubček a L. Svoboda. Tragickou súčasťou normalizácie bol aj príkaz vypátrať a exemplárne potrestať občanov, ktorí natreli Belasovú červenou farbou. Vyšetrovatelia podľa fotografií obvinili skupinku, ktorá sa toho činu mala dopustiť. Medzi nimi bol aj môj priateľ Vojtech Pástor, ktorý je posledným žijúcim politickým väzňom, ktorý bol za tento skutok odsúdený a odpykal si v rokoch 1969 - 1981 takmer 12 rokov za mrežami. Spočiatku dostal 17 mesiacov, pár dní pred prepustením obnovili proces a dostal 24 mesiacov za výtržníctvo. Tie strávil na samotke, no na slobodu sa ani po ich odpykaní nedostal. Deň pred prepustením obnovili proces druhýkrát. Na tomto súde ho chceli obviniť z pokusu o vraždu Belasovej. Hrozil mu trest smrti. Obviňovali ho, že chcel dotyčnú hodiť pod idúcu električku. Existoval jediný svedok. Vodič električky. Ten keď pochopil, že V. Pástorovi hrozí trest smrti svoju výpoveď zmenil a povedal, že vypovedal pod veľkým psychickým nátlakom a vydieraním. Na súde povedal pravdu, že celé to obvinenie je vykonštruované, pretože v tej dobe nepremávali električky, nakoľko koľaje boli znefunkčnené okupačnými tankami. Pokus o vraždu sa tak nepodarilo dokázať a preto Pástora obvinili a odsúdili za teror. Z väzenia sa dostal von až v roku 1981 zdeptaný a chorý.