Útrapy dedinského kulaka

Tento príbeh patrí ešte do obdobia päťdesiatych rokov minulého storočia – teda do časov bývalého socialistického režimu.  A názov kulak? Tak komunisti označovali údajných dedinských boháčov, čo znamená roľníkov s väčším počtom hektárov. Tento názov však skrýval v sebe aj čosi horšie. Kulak bol v bývalom režime Československa zarytým nepriateľom ľudovodemokratického zriadenia, socializmu a komunizmu. A s pánombohom, komu sa toto označenie od režimu dostalo.

Rodina Drápalovcov

Obec Šalgočka. Malá dedinka leží v údolí ovocných stromov, za ktorými sa vinú do vŕškov vinice, medzi Hlohovcom a Patou neďaleko Serede. V dávnejších časoch tu žili malí, sem-tam aj strední roľníci. To boli majitelia pôdy od jedného tak do osem až desať hektárov poľnohospodárskej pôdy, ktorú dostali pri parceláciách grófskych veľkostatkov. Rodina Drápalovcov mala však viac pôdy ako ostatní, štyridsaťtri hektárov. Všetci však žili roky a roky vo svornosti a vzájomne si pomáhali.

Drápalovci mali tri deti. Ladislav vyštudoval za lekára, ale ešte v mladosti umrel na rakovinu. Dcéra Ilka sa stala učiteľkou a veľa pri poľnohospodárstve pomôcť nemohla. Keď starí Drápalovci umreli, od roku 1949 sa musel o všetko hospodárstvo postarať najmladší syn Štefan, ktorý sa narodil 22. 01. 1921. Nikto mu dedičstvo nezávidel, napokon, ako už bolo spomenuté, každý roľník mal svoju pôdu po parcelácii okolitých veľkostatkov. Páni grófi utiekli do zahraničia.

V tých rokoch sa však začala v dedinách uskutočňovať tzv. socializácia dediny, veľké a násilné presadzovanie Leninovho družstevného plánu po vzore ZSSR, kde už boli sovchozy a kolchozy /u nás potom štátne majetky – ŠM a jednotné roľnícke družstvá – JRD/. Štefan, ktorý k toľkým hektárom prišiel ako slepé kura k zrnu, mal dvadsaťosem rokov. Roľníci a medzi nimi aj Štefan Moravec – o ktorom bude ešte reč, bol najznámejší roľník ako dobrý hospodár, svorne utekali pred náborčíkmi do družstva do polí, kde aj prespávali, len aby neprišli do rúk rôznym politickým predstaviteľom okresu. Tí sem do dediny chodili na tzv. vétrieskách, skriňových autách a revali do mikrofónov od rána do neskorej noci. Najskôr sladučko a potom kričali, aby roľníci vstúpili do JRD. Budú spoločne hospodáriť, ale ešte predtým musia všetci roľníci všetko – živý i mŕtvy inventár svojich gazdovstiev odovzdať do spoločného majetku. V dedine, ba aj vo všetkých naokolo, či v celej republike, nastala pohroma. Len čo sa roľníci začali starať o svoje polia, už im začali role brať. Združstevňovanie sa stalo postrachom.

Prvý predseda JRD – Štefan Moravec

Ľudia nadávali, plakali, mnohí hádzali po náborčíkoch skazené slepačie vajcia, vyhrážali sa. Darmo sa bránili. Sila štátu ich premohla. Nepomohlo im ani vyšetrovanie, zatváranie na noc na okrese, nič. Neodolali. Napokon, celej republike združstevňovaniu odolal len málokto.

Keď už boli všetci na pokraji síl, zvolili si za predsedu JRD Štefana Moravca (priezvisko zmenené – autor). Ľudia ho mali v dedine radi a radšej chceli jeho, ako niekoho dosadeného z okresu... A práve v tom čase, alebo ešte aj predtým, sa do seba zaľúbili Štefan Drápal a Štefánia – dcéra predsedu družstva Štefana Moravca. Kulak a predsedova dcéra! No len to už išlo vtedy dohromady. Nepriateľ socializmu sa spolčil s dcérou uvedomelého roľníka. To tu a ani nikde ešte nebolo. Pre súdruhov z okresu niečo nepochopiteľné. Pre ľudí z dediny celkom normálne. Pravá láska nepoznala a ani nikdy nebude poznať politikárčenie.

Kulak chce ísť do JRD?

Dedinský kulak sa chcel podriadiť a prejavil ochotu vstúpiť do družstva. O tom, aby sám sem vstúpil, nechceli súdruhovia ani počuť. Stal sa, a hádam nikdy ani nevedel prečo, nepriateľom režimu. Teda, prašivým psom. Režim ho musel zlikvidovať. Nie obesením, ani zastrelením. Až taký dôvod ľudovodemokratické zriadenie nemalo. Režim ho umožňoval zlikvidovať šikovne, hospodársky, spoločensky, politicky a morálne. Ako?

Roľníci sa do ničoho starať nemohli. Tak čo s kulakom? Súdruhovia vedeli. Samozrejme, že toľké hektáre sám obrobiť nemohol a keby si vzal výpomoc, vykorisťoval by pracujúcich. Najprv mu zobrali všetky poľnohospodárske stroje, lebo ich potrebovali družstevníci pre blahobyt a rozkvet spoločnosti. A potom predpísali takú vysokú výrobu, vtedy sa tomu hovorilo kontingent či povinné odovzdávanie produktov poľnohospodárskej výroby štátu, ktorú by sám nemohol splniť ani do smrti. Bol v pasci.

Sabotážnik musí za mreže

Kulak Štefan sa údajne dopustil trestného činu sabotáže, pretože nesplnil úlohy jednotného hospodárskeho plánu. Súdruhovia tak dokázali, že ide o protištátny živel. Treba ho dať za mreže a skonfiškovať mu celý majetok a vyhostiť páchateľa z rodného kraja navždy!

Bola svadba. Kulak a predsedova dcéra sa vzali. Keď sa hlásilo k životu ich dieťa, začal režim Štefana trestne stíhať. Súd sa odohrával v terajšom rozpadávajúcom sa kaštieli v Seredi, vtedajšom sídle Okresného národného výboru a Ľudového súdu v Seredi. Na pojednávanie prišli zo Šalgočky celé rodiny i tehotná Štefánia. Prišiel aj jej otec, predseda družstva. Božekal, čo len z toho všetkého bude a tvrdil, že svet sa obrátil hore nohami.

Ľudia videli Štefana  s putami na rukách. Uniformovaní strážcovia ho viedli po chodbe ako hovädo na bitúnok, bili ho a kopali. Súd bol na poschodí kaštieľa. Štefan sa nevdojak potkol na schodoch a keď spadol, ťahali ho po kolenách ako zastrelenú zver na poľovačke. Pozerajúcim Šalgočanom sa zdalo, že sú na inom svete, a nie v Československu. Nikto však nemal ani tušenie, že takto sa režim správa aj k stovkám ďalších ľudí.

Prítomní počúvali slová sudcu Jozefa Betáka. Štefanovi i jeho manželke išlo puknúť srdce od bolesti a vymyslenín  v celom spise. Štefánia každú chvíľu odpadávala. Zástupcovia režimu sa tešili. Nech všetci vidia, ako sa vie ľudovodemokratický režim vysporiadať s jeho nepriateľmi, vrátane rodín delikventov. Predseda družstva bol bledý ako stena. Nepriateľa režimu, kulaka Štefana Drápala, súd vinil za to, že si nesplnil kontingent, presne koľko kilogramov mäsa neodovzdal, ani vajec, ani hydiny, zemiakov, pšenice. Štefan oponoval, že o pôdu sa chcel riadne starať, ale zobrali mu všetky stroje, zakázali zamestnávať pomocníkov, že mu predpísali nesplniteľné dodávky, hovoril o zlom počasí, chorobe zvierat, ukazoval o tom doklady. Zbytočne.

Vraj, spravodlivý trest

Ľudový súd v Seredi vyniesol krátko pred Vianocami 1955 rozsudok. Dedinského kulaka Štefana Drápala zo Šalgočky odsúdil za sabotáž na štyri roky odňatia slobody, samozrejme, nepodmienečne, na trest prepadnutia majetku, vyhostenie z kraja navždy a stratu čestných práv občianskych na päť rokov. Majetok dokonca prepadol v prospech štátu aj jeho sestre.

Diváci na súde zmeraveli. Mladá mamička Štefánia ostala v bezvedomí a predseda družstva plakal. Štefan Drápal sa podobal mŕtvole.

Súd svoj rozsudok odôvodnil tak, že: „Konanie obvineného je pre spoločnosť veľmi nebezpečné, lebo X. zjazd KSČ, ako aj ÚV KSČ vydali uznesenie zvýšiť poľnohospodársku výrobu za tým účelom, aby sa našim pracujúcim mohlo dostať viac kvalitnejších produktov, no napriek tomu obvinený miesto toho, aby zabezpečoval poľnohospodárske výrobky, úmyselne ich skracoval. Pri výmere trestu prišiel súd k záveru, že sa jedná o kulaka, t. j. krutého nepriateľa triedneho pre pracujúcich. Je síce pravdou, že v Šalgočke ho mali za veľmi obľúbeného. Je zrejmé, že kulak sa nevystrčí odrazu, aby svoju záškodnícku činnosť prezradil, ale vplýva na ostatných malých a stredných roľníkov v obci, ktorí ho vo všetkom kryjú...“

Dnes je to, samozrejme, strašné aj čítať. Takýto text vyprodukoval súdruh sudca v mene republiky...

Rehabilitácia pred smrťou

Po väzenských útrapách a zmene politického systému sa Štefan so svojou manželkou Štefániou odsťahoval bývať do obce Banka pri Piešťanoch. Tu si kúpili dom po sestre matky Štefánie, ktorá kedysi odišla nelegálne do USA a dom jej štát skonfiškoval. Štefanove deti už majú svoje deti. Štefana štát rehabilitoval. V starobe o svojom ťažkom živote nechcel veľmi ani hovoriť. Iba mávol rukou, pozeral kamsi do neznáma a trpko sa usmieval. Čakal na smrť.

Tá aj prišla. Na poslednej ceste ho prišli odprevadiť mnohí Šalgočania, ktorí ho poznali dlhé roky ako vzdelaného, čestného a statočného človeka. Rovnako sa prišli rozlúčiť v roku 2010 i s jeho manželkou, ktorá navždy odišla po dlhej a ťažkej chorobe.

(Nabudúce: Pod bičom slepej politiky)