Trochu histórie na víkend – tentoraz počítače v ČSSR

Pred týždňom sme tu mali príjemné „Malé víkendové odreagovanie“. Dobre to padlo trošku si tak zaspomínať aké to bolo kedysi .... Ako som tak pri čítaní týchto článkov sedel za počítačom, vrátil som sa myšlienkami aj ja na tej pomyselnej časovej osi doľava v histórií počítačov, dnes tak rýchlo sa rozvíjajúcej sa oblasti. Vývoj výpočtovej techniky však nebol vždy taký rýchly, hlavne v bývalej Československej socialistickej republike (ČSSR). História počítačov je naozaj zaujímavá. Nebudem sa však vracať hlboko do histórie, lebo za prvého predchodcu počítača by sa mohlo považovať už mechanické počítadlo abakus a to by sme boli v treťom tisícročí pred naším letopočtom. Dokonca nepôjdem ani do predminulého storočia kedy pán Charles Babbage vymyslel základné princípy fungovania mechanického stroja pre riešenie zložitých výpočtov. Spomeniem len, že za prvého priameho predchodcu súčasných elektronických počítačov sa dá považovať elektrónkový ENIAC. Berte to tiež ako také malé víkendové odreagovanie, taký návrat do histórie, ako to celkom na začiatku s počítačmi vyzeralo u nás doma, v bývalej ČSSR. Komunizmus, v ktorom malo byť zavŕšené víťazstvo robotníckej triedy, a ktorý nás mal zahrnúť blahobytom, veľmi rozvoju výpočtovej techniky, počítačom a kybernetike neprial. Keď pozrieme do stručného filozofického slovníka z roku 1955 píše sa tam. "Kybernetika je buržoázna paveda, ktorá slúži k zotročeniu robotníckej triedy pomocou strojov". Už len táto jedna veta hovorí za všetko. Napriek tomu v bývalej ČSSR nebol nedostatok šikovných odborníkov s mnohými nápadmi. Ich nadšenie však bolo brzdené nemožnosťou spolupracovať so "západným" svetom a smutnou skutočnosťou, že komponenty sa dali nakupovať len v rámci RVHP (Rada vzájomnej a hospodárskej pomoci) vzhľadom k americkému embargu na celý vtedajší východný blok. Napriek tomu však v ČSSR vzniklo niekoľko zaujímavých projektov. Po obsiahlejšom úvode, poďme na tú históriu počítačov. Za začiatok výpočtovej techniky sa dá v ČSSR považovať rok 1958, keď sa po dlhých ôsmych rokoch podarilo uviesť do prevádzky prvý reléový počítač SAPO. V roku 1963 sa po siedmych rokoch podarilo zostrojiť univerzálny elektrónkový počítač pod názvom EPOS1, ktorý bol určený na spracovanie hromadných údajov. Pre poruchovosť sa však do sériovej výroby nedostal. O dva roky neskôr bol do prevádzky uvedený počítač s názvom DP 100 určený na spracovanie hromadných údajov, ktorý vyvíjal Výskumný ústav matematických strojov s Aritmou n.p. Toto už bol pomerne úspešný produkt a predalo sa niekoľko stoviek kusov. V roku 1969 začala sériová výroba počítača EPOS2, ktorý už využíval polovodičové súčiastky. To však bol koniec samostatného vývoja počítačov v ČSSR. Ďalší vývoj počítačov v ČSSR ovplyvnil JSEP - Jednotný systém elektronických počítačov, čo bol spoločný projekt socialistických krajín. Tu si už niektorí možno pamätáte na počítače EC 1021 (z rady JSEP1) alebo EC 1025 a EC 1026 (z rady JSEP2). Počítače typu EC sa vyrábali aj v členských krajinách RVHP vrátane Sovietskeho zväzu, ale pod iný číslami, pričom niektoré systémy projektu JSEP neboli úplne kompatibilné. Počítače radu JSEP 2 boli kópiou IBM 370. Tie už boli nasadzované do systémov automatizovaného riadenia. Vývoj počítačov v rámci projektu JSEP bol ukončený v roku 1989. Odbočím a na chvíľu si zaspomínam na svoje prvé zamestnanie v Závode výpočtovej techniky ČSAD, š.p. kde som po skončení strednej školy nastúpil do svojho prvého zamestnania. Aj dnes mám ešte pred očami veľkú klimatizovanú sála. Nosili sme biele plášte a hrubé teplé ponožky a povinne sme sa prezúvali. Pamätám si na dierne štítky alebo dierne pásky ako média, nosiče informácií, ktoré keď sa rozsypali alebo roztrhli bola "veľká sranda". Spomínam si na niekoľko kilogramové magnetické pásky, ktoré sme kládli do veľkých stojanov alebo aj na obrovské riadkové tlačiarne. Dnes sa človek len pousmeje nad veľkosťou ale aj výkonom takýchto počítačov. Ale už vtedy sme hromadne spracovávali údaje za celú republiku. Za pomoci, dnes by som povedal, veľmi zvláštnych strojov, ale išlo to. No ale, aby som nesníval, poďme v histórií kúsok ďalej. Písal sa rok 1974 a s cieľom zamerania sa na kompatibilitu, unifikáciu a jednotnosť riešení sa krajiny RVHP spojili do ďalšieho projektu SMEP - systém malých elektronických počítačov. Do projektu SMEP sa ČSSR zapojila výrobou počítačov SM 3/20 a SM 3/40 (SMEP1), ktoré boli kópiou počítača firmy DEC a počítače SM 50/40, SM 50/50 a SM 52/12 (SMEP2). Na trh sa dostali asi už známejšie počítače PP01 až PP06, čo už bol počítač kompatibilný s IBM PC. V ČSSR sa vyrábalo viac "klonov" IBM PC ako napríklad Consul 331, či Tesla PC 88. Vývoj a výroba počítačov rady SMEP bola ukončená rovnako ako JSEP v roku 1989. Ani toto však ešte neboli počítače, ktoré by sa boli dostali k domácim užívateľom. Až v roku 1983 začala výroba počítačov, ktoré prenikli do škôl a postupne aj do domácností. Na tie si my, o trošičku skôr narodení, už iste budeme pamätať. Názvy počítačov ako IQ-151, Ondra, možno ešte nie ale PMD či Didaktik nám mnohým už nie sú tak neznáme. IQ-151 bol určený predovšetkým na výuku programovania na školách ale do bežného predaja sa nedostal. PMD boli neskôr už bežnejšou výbavou škôl. Podobne an tom bol i Didaktik, ktorý si našiel miesto aj v domácnostiach a dal sa kúpiť v „Domácich potrebách“ (verzie Gama a M). Zaostávanie socialistických krajín však "vďaka" embargu bolo dosť veľké. Neviem či to už bolo blížiacim sa rokom nežnej revolúcie alebo si to vláda fakt postupne uvedomovala, ale skutočnosť bola taká, že mnohoročné zaostávanie sa vtedy ministerstvo našej socialistickej republiky pokúsilo dohnať dovozom počítačov z cudziny. Možno si spomeniete na počítače ZX Spectrum, Atari či obľúbený Commodore. Počítače sa však dali zohnať v tom čase aj Tuzexe za bony. Tu sa opäť na chvíľočku zastavím. Bolo to už v období, keď som študoval na vysokej škole a tak trochu "závidel" spolužiakom, ktorých rodičia mali "väčšie" možnosti. Závidel som im ich domáce počítače, o ktorých vedeli donekonečna rozprávať. Bolo to niečo takmer neskutočné – mať doma vlastný počítač. Ani neviem, k čomu ten pocit dnes prirovnať. Časom mi rodičia našetrili na tú dobu (s pred vyše 20 rokov) obrovskú sumu 8 tis. Kčs a v „Domácich potrebách“ v Bratislave, po známosti, samozrejme ako podpultový tovar, kúpili môj prvý počítač. Moje dobré zlaté Atari 130XE. Jáááj to boli časy! Tam niekde sa asi začali rysovať začiatky mojej profesie. Už vtedy mi veľmi učarovalo programovanie a kým sa mnohí na počítači väčšinou iba hrali, ja som bol neuveriteľne šťastný, keď som v v programovacom jazyku Basic naprogramoval svoje prvé programíky, ktoré naozaj robili to, čo som chcel. A poďme zasa späť. Medzi dovozovými počítačmi boli obľúbené hlavne značky ATARI a Commodore, ktorý bol už na tú dobu 80 rokov naozaj pokrokový 16 bitový počítač s grafickým užívateľským rozhraním, ovládaný myšou a vybavený disketovom mechanikou. Neskôr prišla úžasná Amiga so skvelou grafikou a zvukmi, ktorá už mala grafický operačný systém a zvládala i multitasking. To už bola naozaj radosť pracovať s počítačom. Tým, ktorým učarovali počítačové hry, vedeli presedieť pri hrách, na tú dobu, so skvelou grafikou nielen dni ale aj noci. Samozrejme existovalo aj niekoľko skvelých programov pre tieto počítače a keďže vtedy si s autorskými právami nikto veľké starosti nerobil, šírili sa z ruku do ruky či skôr z kazety na kazetu. Pomaly sa blížil rok 1989. Budovanie komunizmu sme poslali do r*** a hranice smerom na západ sa otvorili. Postupne prišli zo západu aj prvé „ozajstné“ počítače PC XT, PC AT, a neskôr počítače označované ako 286, 386, 486, ... s operačným systémom DOS, dokonca so zabudovaným pevným diskom, farebným monitorom ... To už vznikali aj slovenské firmy, ktoré sa zaoberali nielen dovozom, ale aj skladaním počítačov. Svoju diplomovú prácu som už nepísal ako tisícky študentov predo mnou na písacom stroji cez kopirák ale na školskom počítači v legendárnom textovom editore T602, ktorý len tak pre zaujímavosť vyvinuli nadšenci z pražskej 602 základnej organizácie Zväzarmu (Zväz pre spoluprácu s armádou). Dnes nám namiesto „zlatých“ komunistov vládne iná strana. Súdruhov nahradili páni, ale nech je už akokoľvek, som rád, že dnes sedím za takým počítačom aký mám, a nie za socialistickým ECéčkom, že dokonca, že informácie nemusím nahrávať na magnetickú pásku, či nebodaj dierne štítky, ale posielam ich internetom, a že tento článok, mohol ísť rovno na zverejnenie bez toho, aby ho skontrolovali a rozhodli, či je vhodný pre socialisticky uvedomelého občana súdruhovia cenzuristi.