Trenčiansky 71. peší pluk a vzbura slovenských vojakov v Kragujevaci.

Mesiac po tom, ako 28. júna 1914 v Sarajeve spáchali atentát na následníka habsburského trónu, arcikniežaťa Františka Ferdinanda a jeho manželku kňažnú Žofiu Chotkovú, vypukla uprostred horúceho leta 1914 prvá svetová vojna.

Rakúsko – Uhorsko predložilo Srbsku ultimátum, ktoré obsahovalo preň neprijateľné požiadavky a podmienky. Odmietnutie ultimáta použilo Rakúsko – Uhorsko ako dôvod na vypovedanie vojny Srbsku 28.jJúla 1914.To vyvolalo reťazovú reakciu. Rusko zviazané dohodou so Srbskom vyhlásilo 30. júla všeobecnú mobilizáciu. Nemecko to považovalo za nepriateľský akt a 31. júla vypovedalo vojnu Rusku a 3. augusta Francúzsku. V ten deň vkročili Nemecké vojská do Belgicka. Narušenie neutrality Belgicka bolo dôvodom na vstup Veľkej Británie 4. augusta 1914 i jej domínií do vojny. Dňa 6. augusta 1914 vstúpila do vojny na strane dohody Čierna Hora, 23. augusta 1914 Japonsko a 17. decembra 1914 Egypt. K centrálnym mocnostiam sa 29. októbra 1914 pridalo Turecko a 23. mája 1915 prešlo na stranu Dohody Taliansko.14. októbra 1915 sa  k centrálnym mocnostiam pripojilo Bulharsko. Ďalšie štáty vstúpili do vojny v neskorších rokoch. Rumunsko 27. Augusta 1916 a USA 6. Apríla 1917 na strane Dohody. Do vojnového konfliktu – prvej svetovej vojny – bolo zavlečených 33 krajín s poldruha miliardou obyvateľstva. V uniformách Rakúsko – Uhorskej armády na bojiskách prvej svetovej vojny bojovalo aj asi 400 – 450 tisíc Slovenských mužov, teda asi sedmina vtedajšieho obyvateľstva Slovenska. Slovenskí vojaci tvorili 4 % Rakúsko – Uhorskej armády. Bojovali vo všetkých zbraniach Rakúsko – Uhorskej armády – v pechote, jazdectve, delostrelectve, ženijnom vojsku, v špeciálnych jednotkách i vo vojenskom námorníctve. Najviac Slovákov bojovalo v najväčšom  Slovenskom pluku v Trenčianskom 71. pešom pluku . Po vyhlásení mobilizácie v r. 1914 nastúpil taký počet príslušníkov, čo oveľa prevyšovalo stavy ostatných plukov monarchie – okrem doplňovacieho okruhu Viedne a Budapešti.Po vyhlásení mobilizácie 28. júla 1914 sústredil 71. peší Trenčiansky pluk až asi 8 tisíc záložníkov.  

71. peší pluk bol sformovaný v r. 1860 v Benátkach z častí 8. brnenského, 12.  komárňanského  a 54. pešieho pluku z Olomouca. Z Benátok ho premiestnili do Padovy, potom do Este i iných talianskych miest. V r. 1860 – 1864 mal svoju posádku v Petrovaradíne. Zúčastnil sa Prusko – Rakúskej vojny v roku 1866 a utrpel citeľné straty pri Tovačove a Dube. Po uzavretí mieru mal posádky v Terezíne, Brne, Klosterneburgu a vo Viedni. Pluk sa zúčastnil v r. 1878 na okupácii Bosny a Hercegoviny. Prvým majiteľom pluku sa stal Leopold II. vojvoda toskánsky. V r. 1870 prevzal vlastníctvo pluku barón Rudolph Freiherr von Rossbacher. Od r. 1889 ho vlastnil pruský poľný maršal Helmuth von Moltke. Posledným majiteľom pluku sa v r. 1891 stal podmaršal Anton von Galgótzy. Od r.1882 /okrem rokov 1893 – 1901/ až do 1.svetovej vojny stálym sídlom veliteľstva pluku, jeho dvoch práporov, náhradného práporu i doplňovacieho veliteľstva pluku bol Trenčín. V mieri i počas vojny sa pluk doplňoval prostredníctvom doplňovacieho veliteľstva vždy z troch žúp: Trenčianskej, Oravskej, Turčianskej. Práve z národnostného zloženia pluku, z umiestnenia sídla veliteľstva pluku, zo skutočnosti odkiaľ príslušníci pluku pochádzali a dokonca akým remeslom sa živili vznikla tradícia, že o 71. Pešom pluku sa hovorilo ako o trenčianskom 71. „drotárskom“ pešom pluku. V r. 1914 predstavovali Slováci v tomto pluku cca 85% z celkového počtu stavu mužstva. 71.peší pluk bol do stavu najvyššej pohotovosti uvedení 6. Augusta 1914. Z 8 tis. záložníkov odišla polovica na východný front už 8. augusta. Druhá polovica ho nasledovala onedlho. Pred ich odchodom na front bola odslúžená omša poľným kurátom Dr. Jozefom Tisom. 71. trenčiansky peší pluk spolu s bratislavským 72. peším plukom  bol zaradený do 1. armády generála Viktora Dankla – v radoch 27. Brigády, 14.pešej divízie V. zboru. Už 23. Augusta 1914 boli nasadení v bitke smerom na Lublin – proti ruskej armáde. Už prvý deň Rakúsko – Uhorskej ofenzívy sa dostali do ťažkých bojov o výšinu pri Polichne a do vyčerpávajúceho trojdňového boja pri Krasniku. S obrovskými stratami si pluk vybojoval víťazstvo pri Krasniku.  Neskôr sa pluk zúčastnil zimných bojov v Karpatoch.Práve tu sa do ruského zajatia dostala väčšina slovenských vojakov, ktorí sa neskôr vrátili a boli zaradení do náhradného pluku v Kragujevaci. Ku konci vojny bojovali na talianskom fronte napr. aj na Piave. Po skončení vojny a vytvorení Československej republiky pluk obnovil svoju činnosť v Trenčíne a stal sa súčasťou Československej armády. Zúčastnil sa bojov proti maďarským boľševikom na južnom Slovensku. Nakoniec bol v roku 1920 premenovaný na Peší pluk č. 17, ktorý zostal naďalej dislokovaný v Trenčíne.

V roku 1918 bol náhradný prápor 71. pešieho pluku dislokovaný v Srbskom meste Kragujevac. Mužstvo náhradného práporu tvorili nováčikovia, staré mužstvo a navrátilci, ktorí zohrali rozhodujúcu úlohu vo  vzbure v júni 1918. Súčasťou Brestlitevského mieru, ktorí bol uzatvorení medzi Rakúsko – Uhorskom a Ruskom bola i dohoda o výmene zajatcov. Na základe tejto dohody sa k 71. Pešiemu pluku vrátilo do konca júna 1918 asi 3000 navrátilcov z Ruského zajatia. Navrátilci boli zo situácie, ktorá vládla v Rakúsko – Uhorsku po ich návrate hlboko sklamaní. Najprv museli prejsť preberacími stanicami, odkiaľ ich potom posieľali do táborov. Absolvovali tu tzv. disciplinárne doškolovanie a tvrdý dril. Potom ich cesta viedla cez výmenné zberné stanice k náhradnému práporu vlastnej jednotky, kde ich podrobili tzv. ospravedlňovaciemu konaniu. Účelom tohto konania bolo zistiť, či je vojak dostatočne dôveryhodný. Rakúsko – Uhorské orgány sa báli šírenia revolučných myšlienok, ktoré by mohli narušiť disciplínu armády. V náhradných práporoch svojich bývalých útvarov po krátkej dovolenke mali byť precvičení, sformovaní a odoslaní späť na front. Tam sa však chcelo málokomu. Na krátkej dovolenke pri svojich rodinách poznali biedu, ktorá panovala v zázemí. Zdroje Rakúsko – Uhorska sa po troch rokoch vojny vyčerpali a vo viacerých oblastiach  krajiny panoval hlad. Vojaci dúfali v koniec vojny a každý deň strávený mimo front im dával nádej , že už nebudú musieť bojovať. Mnohí z nich z tohto dôvodu dezertovali do zázemia. Práve odpor k vojne, jej nezmyselnosť, neochota bojovať , znechutenosť stavom armády, túžba po mieri, pokoji a rodine boli hnacou silou rebélie vojakov. Napriek všetkému nič  nedokázalo vzbudiť nervozitu a napätie medzi navrátilcami 71. Pešieho pluku, ako hroziaci odchod na Taliansky front. Slovenský navrátilci boli zaradení do siedmich stotín XLI. pochodovej formácie . Táto mala odísť  na taliansky front, na Piavu, kde sa mala uskutočniť ofenzíva Rakúsko – Uhorskej armády a Nemeckej armády.

Dňa 2. júna 1918 asi o pol desiatej večer sa niekoľko vojakov – navrátilcov vracajúcich sa z nedeľnej vychádzky dostalo do konfliktu so službu konajúcim poddôstojníkom a dozorným dôstojníkom útvaru, ktorý bol v potýčke  ťažko ranený. Na krik sa zobudili aj ostatní  vojaci, ktorí už spali. Začala sa vzbura, vznikol chaos. Postupne sa však navrátilci usporiadali a vyčlenili sa z nich organizátori. Vzbúrení vojaci zakrátko obsadili kasárne, kde sa v sklade zmocnili asi 500 pušiek, ale len malého množstva streliva. Vzbúrenci tiež vyrabovali kantínu a vtrhli do kancelárií stotín, kde zničili dokumenty, najmä o evidencii mužstva, narazili pritom  na pokladnicu III. náhradnej roty, kde bolo asi 100 000 korún. Asi 100 vzbúrencov sa neúspešne pokúsilo obsadiť železničnú stanicu a zabrániť tak rýchlemu prísunu posíl. Zlyhala aj snaha o obsadenie Kragujevackého arzenálu a oslobodenie srbských komitačov uväznených na okresnom veliteľstve. Okolo polnoci z 2. na 3. júna zorganizoval veliteľ práporu pplk. Marx útok na kasárne. Obrancom kasární však veľmi rýchlo začali dochádzať náboje a o 1. hodine v noci ich odpor veľmi rýchlo slabol. Pred piatou hodinou rannou sa jednotkám pplk. Marxa podarilo obsadiť kasárne. Ešte do rána sa mestom Kragujevac ozývali ojedinelé výstrely. Vzbura slovenských  navrátilcov náhradného práporu 71. pešieho trenčianskeho  pluku z 2. na 3. júna 1918 bola neúspešná a už v zárodku potlačená. Vzbúrenci mali 5  padlých a 10 zranených, na strane potlačujúcich síl sa uvádzajú traja ranení. Po nastolení poriadku sa začalo vyšetrovanie. Vzbúrencov dali nastúpiť na kasárenský dvor, aby vyzradili mená organizátorov.  Ak sa nikto neprihlási, bude podľa rozkazu veliteľa náhradného práporu za trest zastrelený každý desiaty vojak. V kasárňach bolo 5000 mužov, čo by znamenalo 500 mŕtvych. Rozkaz bol však zakrátko zrušený. Stanný súd začal zasadať 6. Júna 1918. Obvinil 59 obžalovaných. Pre nedostatok dôkazov 15 obvinených vylúčili pred konaním pred voj. súdom. Hlavné pojednávanie sa konalo v budove Oblastného riaditeľstva dňa 8. júna 1918  o 8. hodine ráno. Predvedených bolo 44 obžalovaných slovenských vojakov. Boli odsúdení na degradáciu, odobratie vyznamenaní a trest smrti zastrelením. Odviedli ich späť do vezenia, kde mali poslednú možnosť napísať listy na rozlúčku. – Ján Pittner z Trenčianskych Teplíc píše pred popravou poslednú Feldpostkartu – píše : Drahá mama, ja ich syn Janko, sa odoberám od mojej láskou vrelou milovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od milovaného bratríčka Otka, lebo mňa 8. Júna poobede zastrelia. Tu im posielam 39 korún. Polovicu dajte na kostol a polovicu žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem, i s celou rodinou. Zbohom...  Potom ich čakal už len smutný sprievod mestom a poprava na Stanovljanskom poli, kde boli odsúdenci zastrelení v dvoch skupinách po 22 mužov. Poprava účastníkov Kragujevackej vzbury bola najmasovejšou exekúciou vykonanou v Rakúsko – Uhorskej armáde počas prvej svetovej vojny. Poprava bola naplánovaná na 14. hodinu 8. júna 1918. Najväčším problémom pre  veliteľské miesta bolo zostavenie popravčej čaty. Všetci príslušníci náhradného práporu 71. Pešieho pluku odmietli zúčastniť sa na poprave svojich druhov. Museli však vykopať jamu pre svojich popravených kamarátov. Napokon  sa popravčiu čatu v počte 80 mužov  podarilo zostaviť zo 6. Práporu 1. bosensko – hercegovinského pluku. Museli sa napokon aj tu hádzať kocky, na ktorého vojaka to padne. Vojaci mali povinnosť na základe rozkazu zúčastniť sa na poprave, rovnako ako domáce Srbské obyvateľstvo. Na Stanovljanskom poli bolo 44 Slovenských vojakov Rakúsko – Uhorskej armady  príslušníkov náhradného práporu 71. Pešieho pluku popravených zastrelením, pretože sa v Kragujevaci vzbúrili proti nezmyselnej vojne a utlačovaniu.

Štatariálnym rozsudkom z 8. Júna 1918 boli odsúdení za zločin vzbury k trestu smrti zastrelením a popravení :

Ján Pittner – Trenčianske Teplice, Pavol Kubica – Zborov, Štefan Bednárik – Beckov, Pavol Šalaga – Vrútky, Jozef Hoťko – Horná Súča, Jozef Laššo – Petrova Lehota, Ján Fabo – Kubrá, Štefan Rác – Kubrica, Viktor Kolibík – Dlhé Pole, František Ďurkáč – Turzovka, Ondrej Balát – Považský Chlmec, Ondrej Smrtník – Považská Bystrica, Martin Riljak – Horná Maríková,m Alfonz Gál – Kolárovice, Adam Daniš – Kolárovice, Martin Kulíšek – Štiavnik, Štefan Sokolík – Štiavnik, Vincent Rakovan – Štiavnik, Valentín Miko – Udiča, Jozef Hojdík – Papradno, Alojz Vojár – Zákopčie, Peter Platoš – Zákopčie, Alojz Šeliga – Bolešov, Ján Gohr – Uhrovec, Gregor Dvorský – Krásna Ves, Anton Mikuš – Rybany, Matej Frniak – Belá, Martin Cingel – Terchová, Ondrej Brveník – Kraľovany, Ondrej Kišš – Krpeľany, Ondrej Jariabka – Čremošné, Štefan Snovák – Hruštín, Štefan Radzo – Hruštín, Karol Miklušičák –Námestovo, Dionýz Jesenský – Turčianske Jaseno, Vincent Čimbora – Krásno, Ján Hudec – Riečnica, Jozef Žoviak –Riečnica, Ján Križan – Chocholná – Velčice, Adam Bičánek – Olešná, Ján Kašper – Sklené, Jan Slezák – Kunov, Jozef Čuraj – Veľký Divin, Pavol Kleniar- Krupina.

Počas protiobrany boli títo vzbúrenci zabití :

Desiatnik Juraj Ridzi, pešiak Juraj Olšanik, pešiak Pavol Sýkora, domobranec pešiak Ján Štrbka, domobranec pešiak Ján Domanický. Deň  po vzbure zastrelila na mieste stráž pešiaka Pavla Kozlára pre pokračujúce odmietanie poslušnosti a protivenie. Celkový počet mŕtvych  vzbúrencov tak narástol na päťdesiat mužov.

Použitá literatúra: Marian Hronský – Vzbura Slovenských vojakov v Kragujevaci.

V Šoporni 5. Jún 2014

Ing. Novosad Stanislav