Trápny zásah

Skoré ráno, 25. marca 2009, mi zostane v pamäti do konca môjho života. Doteraz si myslím, že to bol len zlý sen. Najprv ma prebudil buchot a krik na chodbe, potom neprestajné zvonenie a búchanie do dverí s výkrikmi : Polícia, otvorte! Som ťažko zdravotne postihnutá po autohavárii, chodím s barlami , žijem sama a najmä ráno mám problémy s chodením .Keď som sa konečne dostala ku dverám , nedokázala som prekonať strach a uveriť, že to všetko sa odohráva za mojimi dverami a mám uveriť, že polícia je pravá . No keď mi chceli vyvaliť dvere otvorila som a do malého jednoizbového bytu sa nahrnuli: vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ Nitra ... spolu s ďalšími príslušníkmi ÚJKP,OKP,OR PZ... a s príslušníkmi KR PZ...- PPÚ. Už v prvých sekundách im bolo jasné, že ich poslali na nesprávne miesto. Dostali príkaz na domovú prehliadku, lebo hľadajú osobu podozrivú z trestného činu. Ukázali mi fotku hľadanej osoby. Ten človek krátku dobu pred štyrmi rokmi býval v mojom byte v prenájme, lebo som sa vydala a bývala som u manžela. Ovdovela som, vrátila som sa späť a ani si toho človeka už poriadne nepamätám. Ako je možné, že niekto dá takýto príkaz a nesledujú, kto tam býva. Robím 12 rokov prísediacu na súde, veľa rokov pracujem v sociálnej komisii MÚ... venujem sa zdravotne postihnutým, bola som učiteľka, veľa ľudí v meste ma pozná, tak stačilo zisťovať a sledovať... V doručenom príkaze na domovú prehliadku sa píše, že na základe podaného návrhu okresného prokurátora súd skúmal, či sú v predmetnej veci dané dôvody na takýto postup. Preštudoval návrh prokurátora, vyšetrovací spis a zistil, že je dôvodné podozrenie ... a teraz je tu vymenované, čo by sa tu malo nachádzať. Ako pracoval vyšetrovateľ, aké dôkazy mal na takéto obvinenia ? Veď to všetko sa muselo pripraviť a nie len tak poslať niekam komando, lebo počuli, že tam voľakedy býval! Keď ozbrojené komando nasadlo do áut, civilisti mi pomohli zvládnuť šok ( podali mi vodu a lieky na srdce, ktoré užívam) zo zásahu a sami priznali, že sa niekde stala chyba a keď videli v akom som psychickom rozpoložení pýtali sa , či mi majú zavolať lekára. Počkali až sa spamätám a až potom odišli. Doteraz nemôžem uveriť, že to bola skutočnosť, alebo zlý sen. Hlavou mi prebieha veľa otázok, ako sa pripravuje takýto zásah, kto je zodpovedný za takéto pochybenia, čo všetko sa mohlo stať so mnou a tiež, koľko finančných prostriedkov to muselo stáť. Budem sa ešte dlho spamätávať a rozmýšľať, ako sa niečo takéto môže stať.