Tajomný úkaz pri Bukovci

Uplynuli dva roky od záhadného úkazu, ktorý sa odohral pri obci Bukovec v Myjavskom okrese. Čo sa vlastne v tomto pokojnom prostredí neďaleko zrúcaniny hradu Branč (pozri rubrika CESTOVANIE) stalo ? Popri asfaltovej ceste smerom na bukoveckú kopanicu U Kubicov, kde (v tom čase) býva/l len jeden človek a chalupári, ozval sa v ten večer tlmený hluk, ktorý sa zmenil v narastajúci rachot. Okolitá zem začala vibrovať ako pri zemetrasení. Tento jav trval niekoľko sekúnd a obrovský kus zeme v rozľahlom poli sa prepadol do hlbiny. Kráter, ktorý na mieste činu vznikol vytvoril mesačnú krajinu. Niektoré média písali, že jeho dĺžka bola od 200 do 300 m, širka do 60 m a hĺbka 8 - 15 m. „Akoby padala lavína“... vzrušene komentoval túto udalosť jeden z miestnych obyvateľov Bukovca. Po identifikácie miesta činu bol ďalší názor nasledovný : „...takéto niečo som ešte v živote nevidel. Stromy tam doslova pochovalo...“ Keďže to bola udalosť, ktorá aktuálne rezonovala a tento kraj vcelku dobre poznám, vybral som sa autom na miesto činu. Dotknutá oblasť sa nachádza na lazoch - pahorkatine a prístup k obci Bukovec je možný hlavne asfaltovou komunikáciou cez obec Prietrž a jej časť Horný Deberník. V informačných správach nebolo identifikované presné miesto, a tak som mal trochu obavu, či ho objavím. Napriek tomu, že od udalosti uplynulo len pár dní, mal som šťastie, pretože stará fordka zaparkovaná pri ceste bola jasným znamením (kto by na takomto mieste inak parkoval). Keď som prišiel k poľnej cestičke, ktorá klesala kdesi do doliny, uvedomil som si, že mám obrovské šťastie, pretože kráter nebol z komunikácie vôbec vidieť a určite by som ho prehliadol.... Ošúchaná dopravná mobilná značka oznamujúca „zákaz vstupu“ pôsobila osamelo a čudne. Zem bola veľmi močaristá a bahnistá a nabádala k značnej opatrnosti. Z uvedeného dôvodu som sa radšej vrátil späť na chodník, ktorý poskytoval pevnejšiu a hlavne suchšiu pôdu pod nohami. Odrazu sa stratil v prepadline, ktorú som radšej obišiel po klzkej a mokrej stráni. Vysoké kríky redli a vpredu sa ukázala rozorvaná priepasť s mnohými hlbokými bočnými ryhami. Keďže jej šírku nebolo možné odhadnúť a fotografie by nezachytili hlavnú časť, vytiahol som sa po niekoľkých zošmyknutí pomocou vetiev na vyvýšený bahnitý svah. Potom som už len v nemom úžase stál a dlho hľadel na krajinu pred sebou... Po mnohých minútach som už len mechanicky fotografoval. Až neskôr, po prezeraní svojich fotografií, som pochopil, ako môžu byť akékoľvek fotografie, ktoré zobrazujú nejaký stav, skresľujúce... Chaty, schované kdesi za koncom krátera v lese, som nevidel. Nevidel som ani koniec rokliny, pretože sa strácala v lese. Nebolo vidieť ani povrchový porast a stromy, ktoré by sa mali logicky nachádzať na dne krátera. Zem bola žltá a značne ílovitá. Zo dna vytŕčali obrovské, akoby zázrakom nepohnuté niekoľkometrové stĺpy a hlboké poryvy sa tiahli ako ohromné jazvy k hustému lesnému porastu. Čo sa stalo na tomto v podstate „malom kúsku“ zeme asi nikto ešte netuší. Reakcie ľudí sú rôznorodé napr. že sa v tejto oblasti nachádzali vojnové partizánske bunkre, do ktorých sa prepadla zvetralá zem, alebo išlo o tektonické posuvy zemských dosiek, alebo ... videl som snímok na nejakej internetovej stránke ako nad kráterom krúži UFO :-)... Faktom však zostáva, že som sa na tomto inkriminovanom mieste cítil veľmi nepríjemne a mal som zvláštne pocity. Keď som sa sem vrátil po niekoľkých týždňoch s priateľom počas túry na horskom biku a chceli sme ísť po chvíli ďalej, nemohol som na neho vysadnúť, pretože moje nohy boli akoby ochromené. Nemohol som jednoducho dvihnúť nohu a preložiť ju cez sedlo... Nepríjemná nevoľnosť a slabosť tento stav len znásobovali; nehovoriac o depresívnych pocitoch...