Šťastný len v aute (Pobyt na čerstvom vzduchu mu neprospieval)

Július sa narodil v Košiciach ešte v roku 1970, ale potom, už väčšieho, ho zaviedol osud do Trnavy. Tu sa rozhodol bývať natrvalo, i keď sa dosť často zdržiaval v rôznych mestách v Čechách. Absolvoval strednú poľnohospodársku školu, lenže, ako hovoril, hnojárčina ho vôbec nezaujímala. Občas sa príležitostne zamestnal ako brigádnik. Peniaze si zháňal, ako sa dalo, a keď aj v rozpore so zákonom, nikdy ho nechytili. Oženil sa a stal sa otcom desiatich detí. Rodine sa venoval málo, lebo väčšinou ho vypočúvali policajti, prokurátori i sudcovia v Čechách, kde si odsedel viacero krátkodobých trestov. A to len preto, že jazdil bez vodičského preukazu. Často ho takto chytili muži zákona za volantom, a takmer vždy v inom aute. Jazdil si všade, kam sa mu len zachcelo. Nakoniec ho z Čiech vydali orgánom činným v trestnom konaní na Slovensko, veď bol slovenskej národnosti. Hoci mal zakázané jazdiť, kašľal na zákaz a jazdil ďalej, akoby sa vôbec nič nestalo. O jeho bezohľadnosti a absolútnom porušovaní zákazu jazdy svedčia nasledujúce udalosti. Všimnime si, že sa to odohralo iba v priebehu niekoľkých dní. Dňa 12. 6. o 13.40 hodine jazdil po Kollárovej ulici v Trnave na aute Š-Favorit. Keď ho zastavila pohotovostná motorizovaná hliadka, zistila, že nielen pil alkohol, ale porušil i trestný rozkaz Okresného súdu v Trnave, ktorým mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na päť rokov. Lehota, samozrejme, ešte neuplynula. Po vypočutí na policajnom oddelení si pokojne sadol do auta, a hoci ho mal zaparkovať, jazdil ďalej. Mal smolu. Presne o mesiac, dňa 12. 7. o 20.36 hodine jazdil zasa, a to po Zelenečskej ulici v Trnave. Bol za volantom Š-Favoritu, ale inej štátnej poznávacej značky. A zistili mu aj menšie množstvo alkoholu v krvi. Vinníka si policajti opäť zapísali a začali stíhať. V ten istý večer sa pán vodič o 21.40 hodine ocitol za volantom v Trnave – Modranke, akoby sa vôbec nič predtým nestalo. Ani z alkoholu ešte nevytriezvel, alebo, kto vie, možno sa na smelosť ešte posilnil. A policajti si len písali... O dva dni, teda 14. 7. o 20.40 hodine si Július znova šoféroval v Trnave po Zelenečskej ulici. Opäť tým istým autom. Nemohol, pravdaže, jazdiť bez alkoholu. Policajti s ním všetko spísali a poslali ho domov... Kašľal na nich. V ten istý večer o 21.15 hodine sa zjavil v Trnave na Mikovíniho ulici so svojím autom ako nevinná ovečka. A mal zase aj vypité. Podľa neho však iba troška. Čas plynul a bolo to presne ako v tom prísloví, že dotiaľ sa chodí s džbánom po vodu, až sa ucho odtrhne. Július bol presvedčený, že keď autom nikoho nezrazil, a ani nespáchal nijakú škodu, nič sa mu nemôže stať. A zaplatiť pokutu? Nedá sa, nemôže, lebo je predsa nezamestnaný a auto mu pomáha len pri hľadaní zamestnania. A štát musí brať ohľad aj na jeho ženu a chúdence maloleté nevinné deti... Lenže policajti mali Júliusa už plné zuby. Keď nejakých vodičov chytili jazdiť bez vodičského oprávnenia, takmer vždy bol medzi nimi aj on. A tých výhovoriek, ako koza bobkov. A ešte viac sľubov, že už nikdy sa nič podobné nestane. Myslel si, že ak ho aj chytia, budú to iní policajti a tí nebudú vedieť, čo zistili tí pred nimi. Po odsúdeniach na súdoch v Plzni, Brne, Znojme i v Poprade, Malackách, Rimavskej Sobote a ďalších, kde bol odsúdený už dvadsaťtrikrát, dostal sa konečne aj pred Okresný súd v Trnave, skrátka pred ten, ktorý mu zakázal jazdiť na motorových vozidlách. Už mu spytovanie svedomia, výhovorky, ľútosť či sľuby nepomohli. Nakoniec si všetku vinu priznal a vyhováral sa len na to, že jazdiť na autách bol vždy jeho veľký sen a bez nich si nevie život ani predstaviť. Súd ho poslal za mreže na štrnásť mesiacov nepodmienečne so stredným stupňom stráženia. Za mrežami si asi ťažko zajazdí. Nebudú ani jazdy na výlety či len tak za kamarátmi. Budúcnosť ho ešte len čaká, veď nemá veľa rokov a ešte možno všeličo napraviť. Len keby sa chcelo, ako sa nechce.

(Pokračovanie)