Spomienka na Juzeka Psotku.

15.októbra uplynulo 25.rokov od tragickej smrti jedného z najlepších (česko) slovenských horolezcov Jozefa Psotku. Bol vzorom pre mnohých mladých ľudí. Legenda slovenských horolezcov, horal, obrovský „dríč“, smoliar a priateľ mnohých skvelých horolezcov zvučných mien. Jeho meno vzbudzovalo rešpekt nielen doma, ale aj v zahraničí. Prezývali ho „robotník hôr“. Zúčastnil sa mnohých vynikajúcich výstupov a prvovýstupov nielen vo Vysokých Tatrách, ale aj v Alpách, na Kaukaze, Hindukúši a samozrejme v Himalájach, kde mal značnú zásluhu na výstupoch na Nanga Parbat, Makalu, Káčendžungu a na najvyššiu horu sveta Mount Everest, ktorý sa mu nakoniec stal osudným. „...ani v najkritickejších chvíľach sa nemá človek vzdávať. Vydrží veľmi veľa, viac, ako si dokáže predstaviť,“ povedal raz po ťažkom výstupe počas veľmi nepriaznivých podmienkach počasia v Alpách. V roku 1973, keď sa počas náročného prvovýstupu na osemtisícovku Makalu vo výške 7 850 metrov nad morom ťažko zranil jeden z horolezcov expedície Jan Kounický (o uvedenej udalosti bol nahraný celovečerný film), zostal s ním Juzek Psotka nepretržite desať dní. Neuveriteľných desať dní nad hranicou smrti s nevládnym a ťažko zraneným kamarátom, ktorého nebolo už možné zniesť do bezpečia... Svoju prvú osemtisícovku (tretí najvyšší vrch sveta) dosiahol v neuveriteľných 47-tich rokoch. O štyri roky neskôr prichádza expedícia na Mount Everest. Vzrušujúca, dlho očakávaná (mediálne sledovaná), so smelými plánmi. Po nesmiernych ťažkostiach a neprajnom počasí vystupuje Juzek Psotka spolu so Zoltánom Demjánom na vrchol najvyššej hory sveta. V základnom tábore prepukne radostný ošiaľ. Lenže späť sa vrátil už len mladší z dvojice skvelých horolezcov. Bolestným paradoxom je, že Juzekovo telo našiel práve (ďalší skvelý horolezec) Jozef Just, ktorý našiel svoju smrť tiež na Mount Evereste a to v roku 1988 po výstupe extrémne ťažkou Bonningtonovou cestou... Po jeho smrti som chodieval (pokiaľ sa dalo) často na Symbolický cintorín pri Popradskom plese a dlho hľadal jeho pamätnú dosku. Neskôr som sa dočkal. Bezprostredne s uvedenou udalosťou napísal ktosi práve na Symbolickom cintoríne báseň SPOMÍNAM, ktorú (s jeho vedomím) vkladám na znak úcty. Krivoľaký chodník plný hrboľov smútku zo studených skál padá clivota tackám sa ako opitý a nado mnou sa ukladajú na spánok skalnaté štíty. Iniciálky mien, dávno spustnutých mramorová ruka priateľa kýva mi, kdesi sa ozýva plač mladej devy a meluzína si hundre svoje monotónne spevy. Ruky zráňané od skál, v očiach mám slzy... Prečo ma to všetko tak strašne mrzí ? V okne chaty vidieť svetlo snehové vločky prinášajú teplo na Juzekovo meno padá tma a posvätné miesta prikrýva hmla. Zmráka sa.