Sociálne byty majú slúžiť naozaj sociálnym prípadom - nie na celý život...

Neustálym zhoršovaním sa situácie  a ak nie klesaním tak minimálne stagnovaním životnej úrovne dnes už asi väčšiny pracujúcich obyvateľov, sa stále viacej hovorí o sociálnych výhodách  tých, ktorí mnohokrát po generácie buď pracovať nemuseli alebo sa práci a tým tvorbe hodnôt pre spoločnosť  úspečne výhýbajú.

Zvýšený záujem o prehľad v  čerpaní sociálnych výhod  prejavujú čitatelia aj v diskusiách pod niektorými článkami. Jednou z nemalých sociálnych výhod je aj bývanie v sociálnych bytoch mesta. Pre upresnenie dodávam že sociálnych bytoch na Trnavskej ulici - nie v bytoch nájomných.

Ako som niekoľkokrát uviedol v materiáloch uverejnených za posledné niečo viacej ako tri roky, táto problematika sa netýka iba bezprostredných susedov bytov, ale všetkých obyvateľov mesta. Sociálne byty patria mestu a mesto sme my všetci. 

A práve toto je dôvod, pre ktorý ubytovávanie v týchto bytoch musí byť výrazne kontrolované a kompetentní musia dôkladne zvažovať, komu a najmä na akú dobu tento druh ubytovania mesto poskytne. Do vážnych problémov sa v dnešnej dobe môže dostať prakticky každý človek. A to oveľa rýchlejšie, ako si väčšina z nás pripúšťa. Práve v krízových situáciách  musí nastúpiť záchranná sociálna sieť a to napríklad aj pomoc samosprávy poskytnutím ubytovania.

Mnou navrhovaný systém počíta s ubytovaním práve týchto sociálne odkázaných ľudí na dobu prvotne  6 mesiacov s možnosťou jej postupného  predlžovania po troch mesiacoch a to maximálne do úhrnnej doby  3 rokov. Povedané inak, nik nesmie rátať s tým, že v mestských sociálnych bytoch bezstarostne zloží kosti svojich blízkych i svoje na celý život.

Aj počas ubytovania, resp. plynutia nájmu musí byť každý ubytovaný priebežne sledovaný a vyhodnocovaný  (pracuje, zháňa si zamestnanie aktívne alebo iba na oko, dopúšťa sa priestupkov, trestnej činnosti, dohliada na to, aby jeho deti chodili do škôlky. školy, jeho platobná disciplína a pod.)  a  pri porušovaní jasne stanovených kritérií musí byť z ubytovania vysťahovaný, resp. nesmie mu byť predĺžená nájomná zmluva.

Žiaľ po viacej ako desať ročných skúsenostiach a prehľade vo fungovaní Mestských sociálnych bytov vidím, že systém zaužívaný v tejto oblasti prístupu mesta k sociálne odkázaným ľuďom je vyslovene neefektívny ba až zcestný. Nik z nájomníkov mestských sociálnych bytov nie je ničím a nikým nútený  riešiť svoju zlú ekonomickú situáciu. Ubytovanie je pridelované prakticky na trvalo a to je zásadnou chybou. Doba prináša nové prípady ktoré si vyžadujú starostlivosť  a sociálne byty jednoducho stačiť nemôžu. Nik neskúma súčasné majetkové pomery ubytovaných a kontrola kto vlastne v bytoch reálne býva je prakticky nulová. Ako som už písal v príspevkoch v minulosti,  návštevy trvajúce aj dva roky nie sú výnimkou, ba dokonca zastihnúť osobu ktorá ako jediná mala právny titul (aj ten už iba formálne) na obývanie niektorého z bytov zastihnuteľná nebola vôbec, no desať iných obyvateľov (samozrejme neoprávnene) zdržujúcich sa v byte bolo možné vidieť denne. Potom prakticky nevymožiteľný štvrť milión  zostáva na pleciach nás všetkých. Za slabú útechu by som považoval tvrdenie, že veci sú u exekútora. V úspešnosť vymoženia  predmetnej pohľadávky by som veril iba vtedy, keby dlžník bol terminátorom a žil by aspoň 200 rokov.

Problémom je nevyhnutné predchádzať. V prvom rade stanovením už spomenutých jednoduchých a jasných pravidiel. Mesto má dostatok možností ako ošetriť svoj majetok tak, aby ho jednotlivci nemohli de facto tunelovať. A mesto - zodpovední pracovníci a funkcionári majú  konať v prospech väčšiny občanov   vo svojich základných povinnostiach.