Slovenský Pavarotti

Slovenský  Pavarotti

„Hudobní kritici ho prirovnávajú k nezabudnuteľnému speváckemu mágovi Karolovi  Duchoňovi. Poslucháči na jeho koncertoch plačú od dojatia, alebo šťastia. Rómske piesne totiž spieva zo srdca ako nikto iný. V Českej republike, kde už má takmer domovskú scénu,ho uvádzajú ako slovenského Pavarottiho, alebo Bocelliho.“ Takto sa píše na jednom českom spravodajskom servery o Ľubošovi Virágovi, rodákovi z Paty.

  Ľuboš sa narodil v roku 1955. Mal iba necelých sedem rokov, keď začala na oblohe svietiť jeho spevácka hviezdička. Bol bonusovým  číslom  na každom spoločenskom podujatí v obci, lebo spieval pieseň o prvom kozmonautovi, ktorý obletel svet  vo vesmírnych výškach mjr. Gagarinovi. Odvtedy mu zostala aj chlapčenská prezývka Gagarin. Vtedy sa písal rok 1961.

  Rodičia chceli mať z neho zámočníka, k hudbe ho nikdy neviedli, aj napriek tomu, že hudobný sluch mal. Keďže vyrastal u babky, nebol pre neho problém  utiecť z domu tam, kde hrala hudba. Dôkazom jeho nadania je aj skutočnosť, že stačilo mu vypočuť nejakú skladbu raz a už ju vedel zahrať.

  Už ako trinásťročný začal hrať na base a bicích, neskôr bol spoluzakladateľom  hudobnej skupiny  ZENIT. Boli takí dobrí, že hrávali aj v rádiu. No, ako každý mladý chlapec, chcel  zažiť niečo nové – adrenalínové. Preto zobral gitaru a v šľapkách s 200 korunami /vypožičanými/ sa vybral do Nemecka, kde v Berlíne naberal prvé zahraničné skúsenosti. Potom nasledovali ďalšie európske štáty, spoznal veľa dobrých a slávnych hudobníkov, no čo bolo podstatné svet začal spoznávať jeho.

  Lenže nastal menší problém. Ľuboš sa veľmi skoro oženil / mal 17 rokov/, rodina potrebovala peniaze. Hudba a večerné umývanie riadov po hoteloch vynášali málo financií, tak musel niečo vymyslieť. Popri hudbe teda pracoval ako „buldozérista“, natierač fasád, neskôr si založil prepravnú firmu. Zamestnával niekoľko vodičov a sám brázdil na kamióne európske cesty.

 Medzičasom vystriedal  rôzne orchestre, ale spoluprácu neodmietal nikomu i keď si mohol vyberať. Veľmi dobre sa mu spolupracovalo s Ivanom Krajíčkom v Repete, s veľkým medzinárodným orchestrom zloženým z najlepších hudobníkov Švajčiarska a Nemecka,

Bol sólistom dnes už neexistujúceho Big band rádi Bratislava, sólistom 55 členného orchestra Zlaté husle, Fantasy orchestra, orchestrov Čarovné a Diabolské husle /Cigánsky diabli/, ba čo viac, stál pri zrode viacerých zoskupení. Ľuboš Virág nevystupuje len s rómskymi orchestrami, ale aj so sólistami svetových mien , s opernou divou  Máriou Eliášovou /album Fantastica Italiana/, Janou Kocianovou / Idem domov/, Martinom Babjakom, Petrom Dvorským, Karlom  Gottom,  Antonom  Gondolánom , či Jiřím Stivínom, alebo  Ottom Weiterom v Šláger TV. Je skoro nemožné vymenovať všetkých. Treba však ešte spomenúť albumy Najkrajšie rómske piesne, a Načo pôjdem domov, ale i najnovší album, ktorý sa momentálne predáva v USA a je od  skupiny V.I.P.Gypsy, ktorej je Ľuboš zakladateľom. V neposlednom rade sa môže pochváliť štyrmi zlatými platňami, ale ešte zlatejšími vnúčencami, ktoré už v niekoľkých klipoch s ním účinkovali.

  Ale to je už vec ďalšej kapitoly, ktorá bude obsahovať viac konkrétnych údajov a bude súčasťou  knihy, ktorú začína Ľuboš Virág písať. Napríklad aj taký údaj, že hudobnú školu „nevidel“ ani zvonka, notovú osnovu sa začal učiť až na vojenskej základnej službe, kde ako muzikant samouk predčil aj konzervatoristov.....

  Čo  dodať nakoniec ? Snáď  iba to , že Ľuboš Virág kedysi sníval o vlastnom nahrávacom štúdiu, dnes ho má v mieste bydliska v Šoporni, kde ho navštevuje a spolupracuje s ním tá najlepšia hudobná elita zo Slovenska i zo zahraničia. Nikdy  netajil odkiaľ pochádza, naopak, každému hrdo vysvetľuje, kde je neveľká dedina Pata, jeho rodisko.

My, rodáci mu teda poprajme, aby tá jeho spevácka hviezdička, ktorá vyšla na nebi v roku 1961, svietila čo najdlhšie.                                                                                   Štefan Hubinák