Skoro neuveriteľné

                                                                                                                                                                          KEŠO  A MAŠO

                V Seredi bol až do nedávna hostinec Kačabar. Nuž veru slávny to bol šenk, hádam ešte slávnejší ako vedľajší hotel Hutník. Ani jeden už neexistuje. Škoda je najmä Kačabaru. V tejto prízemnej podlhovastej búde sa schádzali desiatky a desiatky domácich pivárov, ale azda ešte väčší počet tvorili robotníci z okolitých dedín. Na parkovisko pri hoteli ich dovážali linkové autobusy a odtiaľ do práce podnikové, firemné. Čakanie si všetci spríjemňovali v družnej debate pri pive a niektorí aj pri poldecákoch.

                Z pomedzi domácich vynikali dvaja mladoženáči Kešo a Mašo. Nebolo dňa, aby si niekoho nezobrali  do parády. Mysleli len na voloviny, v duchu sa rehotali, ale hovorili veľmi ochotne a vážne. Keď sa raz vonku rozpršalo, prišla sa pod strechu Kačáku schovať pani Jolanka z vedľajšej obce Vinohrady nad Váhom. Kešo a Mašo ju pozvali k svojmu stolu. Medzi rečou okrem iného spomenula, že vo svojej veľkej záhrade za domom pestuje zemiaky. Má na nich toľko mandeliniek (pásaviek), že jej zožerú vňať a bude po krumplách. Je už staršia žena a muž chodí pracovať do Čiech. Domov prichádza raz za dva týždne, často až o mesiac.

- My vám tetka poradíme. Ľahká pomoc, - ozval sa Mašo a Kešo pokračoval: - Nakúpte si  aspoň štyri vrecia hladkej múky, na káričke si to z vášho obchodu v obci odveziete. Potom, keď bude pekné počasie, múkou zemiaky dobre posypte. Mandelinky sa budú na porastoch vyvaľovať, opaľovať, rozmnožovať a besniť. Mašo dokončil: - Nažerú sa múky, potom ich polejte vodou alebo počkajte na dážď. Chrobač sa napije, od múky zduje a to ju potrhá na franforce. Budete mať pokoj aj takých päť rokov.

Jolanka poslúchla. Hneď ako prišla domov bežala do obchodu a  posypala múkou celú záhradu. Tá vyzerala  bohato zasnežená  ako v zime.

Na druhý deň prišiel domov manžel. Už od bránky videl v záhrade zázračný prírodný jav. Z rúk mu od prekvapenia vypadla ešte pred dverami kabela so špinavým oblečením. Čo to preboha je...?

Jolanka sa mužíčkovi pochválila ako ťažko sa narobila, len aby zachránila úrodu...

Toľko „poďakovania“ od svojej drahej polovičky nedostala za tridsať rokov manželstva. Lekár jej povedal, že má len malé odreniny a monokel sa onedlho stratí.

Len Kešo a Mašo svoj čierny humor nestratili.

Ľahká slečna                     

                Päťdesiatročný Pišta, podnikateľ, skončil v Bratislave rokovanie, ktoré sa pretiahlo do neskorších hodín,  sadol si do vlaku a cestoval k svojej rodine do Palárikova. Bolo desať hodín večer. V kupé sedel sám, vlak bol takmer prázdny. Hneď za Bratislavou si bez väčších rozpakov sadla k nemu asi sedemnásťročná slečna. Čudoval sa. Pomyslel si, že v noci sa zrejme bojí sama a chce mať spoločnosť, ktorá by ju v prípade potreby ochránila. Len čo nadviazala rozhovor, povedala, že  pracuje v Bratislave, ale zdržala ju oslava u priateľky.

                Pišta si ju obzeral čoraz viac a viac a odvážil sa ju baliť. Bola to kočka, radosť sa pozerať. Veľmi ju ani nebolo treba prehovárať. Na zastávke v Galante obaja vystúpili a poď ho rovno do hotela. Tam bol Pišta ako doma, dobre ho poznali aj na recepcii. Hneď dostal kľúč od izby.

                Prežil, ako to cítil, bohovskú noc. To sa s manželkou nedalo ani porovnať. Helenka, lebo tak sa slečna volala, bola v posteli sťa žihadlo. Hoci Pišta na ňu takmer nestačil, dokázal sa správať ako nadržaný mládenec. Trocha ho mrzelo, že je to so šľapkou, ale čo na tom záleží, veď bola veľmi slušná.

                Ráno, keď sa lúčili, mu sladko, s milým úsmevom povedala:

-         Pištinko, ty si už na mňa nepamätáš? Pred dvomi rokmi som bola u vás v Palárikove. Pozvala ma tvoja dcéra Milka. Chodíme spolu do školy a stavili sme sa, či ťa dostanem. Vyhrala som. Tá sa bude čudovať, čo ty na to?

        Zmeravel. Najradšej by sa bol strčil do riti. Ešte horšie to však bolo, keď sa stretol s dcérou...