Seredskí zettepáci: Vieme zahrať ľuďom pre zábavu

Nedávno som sa dozvedela, že v Seredi existuje hudobná skupina s názvom Seredskí zettepáci. Tiež som bola upozornená, že sa to celé číta tvrdo (po seredsky), hoci aj slovo zettepáci je odvodené od skratky ZŤP. Názov tohto hudobného zoskupenia ma zaujal a chcela som sa dozvedieť viac. Na internete som si pozrela video z ich letného vystúpenia na Námestí slobody v Seredi. Pritom som si spomenula na slová istého slovenského hudobníka, že zo života sa, žiaľ, vytráca muzicírovanie pre radosť. S potešením som konštatovala, že kým jestvujú kapely ako Seredskí zettepáci, hranie pre radosť nevymrie. Keď sa mi 8. januára 2014 naskytla príležitosť urobiť so zettepákmi rozhovor o ich hudobnej činnosti, s radosťou som ju využila a prišla som sa pozrieť, ako nacvičovali. Bolo to v priestoroch, kde sídli Slovenský zväz zdravotne postihnutých, základná organizácia Sereď, a Klub zdravotne postihnutých. Už keď som vstúpila do vchodových dverí, počula som veselú hudbu, priam do tanca. Neomylne ma priviedla medzi zettepákov. Na moje zvedavé otázky odpovedal ich kapelník Tibor Kurcius.

Kto založil túto hudobnú skupinu, kedy a kde?

Presne neviem, to pani manažérka povie. Zišli sa tu dvaja heligonkári a tí tu začali hrať, no a potom oslovili mňa, či by som sa tu trošku nezačal zaoberať hudbou. Najprv som to skúšal s gitarou, nejako nám to nešlo, tak sme zostrojili ozembuch, tuná pán Nyitray vyrobil ozembuch, s tým som hral, aby sa trošku dodržal rytmus, takt, lebo chlapci ešte nevedeli spolu zahrať v rovnakom rytme, v rovnakej rýchlosti... Elenka, kedy sme sa to „narodili“? Kedy sme tu začali hrať spolu? … V máji 2011, potom sme sa trošku tak trápili v tom jedenástom roku a v dvanástom sme stále usilovne cvičili. (Hlas spoluhráčov: Učili sme sa, treba zdôrazniť.) Heligonkári mali okolo 70 rokov, keď sa ešte len začali učiť hrať, ja som mal výhodu, že hrať som vedel už predtým, pred 20-30 rokmi som hrával, potom nejakých 15-20 rokov som nehral, no a tak sme dali dohromady tú kapelku. Potom sa tu zastavil u nás huslista, aj toho sme zobrali, my sme zobrali všetko. Potom prišiel basgitarista, teraz je na operácii, chudák chlapec, a nakoniec prišiel akordeonista. Prvé spoločné vystúpenie sme mali v Klube seniorov. To bolo nejako cez leto...

To bolo v roku 2013?

Áno, to bolo v dvetisíctrinástom. Máme nejakých 25-30 vystúpení za minulý rok. To prišlo len tak, z ničoho nič, zrazu. Ten nás zavolal, onen... Potom narodeniny, nejaká taká oslava... Kultúrny dom nás oslovil... začalo to prakticky tým, že sme išli na nejakú súťaž alebo prehliadku, okresné kolo...chodili tam rôzne spevácke súbory, kapelky z okolitých dedín...vlastne nie len okresné, aj voľakde od Komárna prišli. Potom sa to skončilo tak, že keď sme išli hrať, ľudia poodsúvali lavice aj stoly a začali tancovať. Prakticky sme spôsobili taký menší zvrat v kultúre. A odvtedy nás aj viacej volávajú, páčilo sa im to, vieme zahrať, dokážeme spraviť aj sedemhodinový koncert. Ono je to tak, že sa stále učíme. Preto aj tuná nacvičujeme, a keď nám niečo nejde, prestaneme hrať a ideme odznova. Aj zabúdame, sme už postarší, niektorí...

Koľko má momentálne kapela členov?

Už teraz máme stabilne šesť členov. Ako som hovoril, začali dvaja heligonkári, Jožko Nyitray a Ľudovít Holbík, potom som prišiel ja, momentálne hrám na bicie a spievam, neskôr sa k nám pridal huslista Tibor Kotlár, Tonko Vondena, basgitarista, a momentálne Rudko Sabo, akordeonista, a teraz sa nám tu tak trošku zaplietol môj syn s basgitarou, aby nahradil Tonka, ktorý je po operácii. Takže je nás šesť. A nesmiem zabudnúť na našu najvrchnejšiu manažérku, pani magistru Elenku Bučkovú, ona je akoby siedmy člen kapely.

Prečo ste sa rozhodli založiť hudobnú skupinu?

To by bola skôr otázka pre tých dvoch pánov heligonkárov, predpokladám, že sa doma nudili, alebo, čo ja viem...tak sme si hovorili, že niežeby nebolo doma čo robiť, ale je treba trošku vyplniť čas. Niekto chodí na ryby, niekto robí niečo iné, no a oni... (Hlas spoluhráčov: Teraz všetci dôchodcovia chodia na univerzitu tretieho veku! A my si radšej zahráme...) Teda zosumarizoval by som to zhruba takto: Prišli sem do klubu, aby si zahrali, potom stiahli aj mňa, postupne sa pridali ďalší. Hlavné je to, že chceme robiť ľuďom náladu. Preto sme tu. (Hlas spoluhráčov: Zachovať ľudovú hudbu, ľudové pesničky!) Áno, zachovať ľudovú tradíciu. Presne! (Hlas spoluhráčov: Tí mladí to už pomaly nepoznajú. Keď hráme, štyridsiatnici, päťdesiatnici sa ešte pridajú, ale mladší už málokedy.)

Kto vymyslel názov kapely?

Ono to prišlo spontánne. Ľudia nás volali hrávať, a nevedeli sme, ako by sme sa mali volať. Tak sme len tak bez názvu išli na súťaž a tam sme si priamo povedali, že Seredskí zettepáci, lebo všetci sme zdravotne postihnutí, niekto viac, niekto menej, niektorí na nohy, niektorí inak. Aj na bubne máme nápis Seredskí zettepáci, zmajstrovali sme to z tapety. Hráme za Klub zdravotne postihnutých v Seredi, preto ten názov. Dobre som povedal? (Hlas Mgr. Eleny Bučkovej: Áno, ale ja si myslím, že je to aj preto, že tuná v klube cvičíte. Lebo všetci nie ste jeho členovia.)

Hráte aj nejaké vlastné piesne, alebo len ľudové?

Nehráme vlastné, my hráme iba čisto slovenskú a moravskú ľudovú hudbu, nič iné. Vlastné nemáme. Vždy nacvičujete tu, v Klube zdravotne postihnutých v Seredi? Len v Klube zdravotne postihnutých. V pondelok a v stredu. Kde všade ste už vystupovali? Chodíme...to je ťažké povedať. (Hlas spoluhráčov: V rámci Slovenska, Moravy, Oravy...) Morava, Orava, Poľsko, chodievame hrávať po kúpeľoch, Nimnica, Turčianske Teplice...je toho veľa. A po okolitých dedinách, tiež do Trnavy a podobne.

Pre koho najradšej hrávate?

Pre všetkých, ktorí nás chcú počúvať. Konkrétne, hlavne pre starších ľudí. Tí sa vedia potleskom zavďačiť, pretože mladým darmo hráme, oni nevedia, čo to je. Oni len samý buchot, rachot, hulákanie. My hráme čisto originál slovenské ľudové piesne. (Hlas spoluhráčov: Prakticky česko-slovenské, dá sa povedať. Slovenské, moravské, české. Aj vojenské, z dôb, keď sme boli na vojne.)

Aké máte s kapelou plány do budúcnosti?

Ambície by boli. Chceli koncertovať na rôznych veľkých pódiách, ako je Kultúrny dom Pata, Kultúrny dom Gáň a tak ďalej. Do toho Gáňu chodíme dosť často... Teraz celkom vážne: My nemáme plán, že by sme chceli niekde preraziť, chceme robiť ľuďom náladu, to je jedno, kde. A zábavu. Či je to na Slovensku, v Maďarsku, či je to v Poľsku, na Morave, to je jedno. Všade chceme hrať a snažíme sa pekne hrať. (Hlas spoluhráčov: A hlavne pre seba, tu v tomto Klube. A kto nás zavolá: oslavy päťdesiatky, šesťdesiatky, stavanie májov po okolitých dedinách a podobne. Tí, čo hrajú profesionálne, majú vlastné skladby. My sa snažíme skôr udržať folklór. Máme však vlastne aj jednu vlastnú pieseň, Dedinka Šintava. Melódia je ľudová (Okolo Trenčína) a text je náš.)

Ďakujem vám za rozhovor a prajem vašej kapele všetko dobré!

Zhovárala sa Ružena Šípková