SeredOnline párty očami dieťaťa

Nechcem tu opakovať to, čo tu bolo už vyjadrené X krát. Skôr sa chcem s vami podeliť o pohľad dieťaťa alebo detí na túto naozaj vydarenú akciu. Už takmer týždeň pred konaním akcie som dcérke spomenul, že bude takáto akcia pre deti v kempingu, že keď chce pôjdeme sa pozrieť. Len kývla plecami a nejako ju to neoslovilo. Keď sme išli zo školy na križovatke na nás zamával ujo z takej dlhej štvorkolky a zakričal, že nás čaká v sobotu v kempingu. To sa dcérka už opýtala, či to je ten ujo ktorý, ... a či to je to, čo som jej hovoril. Vysvetlil som jej, čo sa v kempingu chystá, ale tým to skončilo. Keď manželka priniesla domov letáčik, už ho dcérka vzala do ruky a opýtala sa či tam pôjdeme. No a keď v sobotu z megafónu bolo počuť znovu pozvanie, rýchlo si dala stoličku k oknu a zvedavo nakúkala cez okno, čo to je. Vtedy bolo rozhodnuté, že sa ide. Tak sme „naštartovali“ bicykle smer kemping. Prvé prekvapenie pre ňu bolo, keď videla, koľko ľudí tam je, koľko áut stálo už pred kempingom. Všetky jej otázky začali vetou - To prečo tu je toľko ľudí? Pravdu povediac, a j mňa to prekvapilo. Odložili sme bicykle, ja s malou dušičkou, či ich tam aj nájdeme, lebo zámok som zo sebou nemal. Našťastie boli tam, aj keď sme odchádzali domov. Ufff. Dcérka sa hneď kamsi rozbehla a až po chvíli som pochopil, že tam zbadala jednu svoju kamarátku a ta ju už ťahala tam aj tam aj tam. Nevedeli, či sa majú skôr ísť voziť na štvorkolke, ale isť na nafukovací hrad. Nakoniec sme boli pozrieť všetku techniku a dcérka aj jej kamarátka sa na všetko vypytovali. Na dievčatá ich tá technika celkom zaujala a to ešte netušili, čo ich čaká. Z mikrofónu sa ozývalo -...za 15 minút, za 10 minút, za 5 minút, ... a oni už nevedeli vydržať. Potom prišli kynológovia so psami. Deťom sa to páčilo a krátka prestávka, ktorá nasledovala, bola pre nich nekonečne dlhá. To čo prišlo potom to len bol pre nich obrovský zážitok. Videli naozajstných záchranárov. Nie tých kreslených na rozprávkovom kanály ale ozajstných, ktorí nožnicami prestrihli auto a zachránili zranených. Videli skutočne horiace auto a prežívali to ako keby to bolo naozaj. Veď aj horelo naozaj. Dcérka mi vravela, aby som ju držal a potom sa priznala, že sa trochu aj bála. Krásne bolo, ako to celé prežívala. Držal som ju a na ruke cítil, ako jej silno bije srdiečko, ako sa zľakla, až ju miklo, keď z auta vyšľahli plamene a dym až k nebu. Ako sa od strachu ku mne pritúlila a držala ako kliešť. Krásne bolo ako sa bála, keď sa pýtala, či nezhorí celý les a ako si sama odpovedala, že veď sú tú ozajstní hasiči. Krásne bolo ako si ovoniavala ruky, či aj ona nesmrdí po ohni, lebo ten dym išiel rovno na nás. Trošku sa bála, že ten psík vyňuchá aj ju. Bolo to také zlaté. Ona tomu psovi bezhranične verila, tak ako hasičom, ako policajtom ako záchranárom. Verila a nepochybovala., že to zvládnu, že to dokážu. Krásne na tom všetkom bolo, že v tých deťoch, ktoré tam boli a videli to všetko, sa vybudovalo sa čosi, čo nazvem ozajstná dôvera voči požiarnikom a záchranárom, videli akí skutočne musia byť všetci odvážny, čo všetko musia dokázať, ako sa nesmú báť. Verím, že mnohým chlapcom boli veľkým vzorom. Ale aj dcérka a jej kamarátka boli tým všetkým unesené. Dokonca ani nafukovací hrad, na ktorý sa tak tešili ich nedokázal zaujať tak ako záchranári a policajti. Dokonca aj keď boli už smädné povedali, že vydržia a často krát doslova s otvorenými ústami sledovali niektoré akcie. Snáď pri niektorých ani nedýchali. Možno ešte donedávna keby sme sa detí opýtali, čo robia policajti, asi by mnohí odpovedali, že sú zlí a dávajú pokuty. Po sobote som presvedčený, že deti budú na otázku, čo robia policajti, hasiči, záchranári vedieť jednoznačne a správne odpovedať. A ešte pár viet, ktoré nepotrebujú žiadny komentár . Aj keby som napísal celú ďalšiu stranu, asi by som nevedel opísať to, čo tie deti cítili. Žiadna učiteľka v škole, žiadna kniha, žiadny rodič im nedá a nevysvetlí to, čo za jedno popoludnie na vlastné oči nielen videli ale myslím, že smelo môžem povedať, že aj prežili. My dospelí, sme sa na to len pozerali. Oni to prežívali. Oni sa báli zlodeja, podpalača, aj toho čo chcel vykradnúť banku. Na druhej strane však verili a držali palce záchranárom, hasičom a policajtom, aby to zvládli. A oni ich nesklamali. Zlodeja aj podpalača chytili. A deti im spontánne zatlieskali. My dospelí sme uznanlivo prikyvovali, ale im bilo srdiečko, že išlo chvíľami vyskočiť, oni boli v napätí ako to skončí, oni zatínali pästičky a ... a potom tieskali. My sme povedali, napísali, že to bola vydarená akcia, deti o tom ešte asi aj do dnes stále rozprávajú, ako ten psik vyňuchal, ako chytil zlodeja, ako záchranári zachránili ranených ako hasiči uhasili ozajstný oheň, ako ... Je vidieť a cítiť, že na tých deťoch to čosi zanechalo. Dcérka s kamarátkou o tom dlho rozprávali deťom pri činžiaku a tie počúvali a myslím, že aj trošku závideli a ľutovali, že tam neboli. Takže tých pár viet na záver: Tati, poďme už tam. Už ujo povedal, že za desať minút to začne. Ujo, tí ujovia musia byť ale odvážny... Ujo a oni sa neboja? Tati, ten podpalač, bol len prezlečený ujo, však? Ale ten oheň bol hrozný. Tati, ešte tu môžeme byť? Ujo idem sa opýtať babky, či tu môžem s vami ostať, ona už ide domov. Tati, bolo to super. Tati, ja som taká šťastná, že sme tam boli. Tati mne sa najviac páčilo, ako ..... ujo mne sa páčili,.... počkaj ja teraz hovorím! A ešte niečo bolo zlaté. Decká o tom pred činžiakom ostatným deťom o všetkom rozprávali, tie trpezlivo počúvali. Potom sa začali znovu venovať svojim hrám. Naháňali sa, schovávali, .... Len občas som z pieskoviska ako piekli svoje pieskové bábovky započul: ... vévévé bodka sered onlajn bodka es ká ... Za všetky deti chcem organizátorom vyjadriť jedno veľké ĎAKUJEM. Oni vám to sem asi nenapíšu, ani nepovedia ale verím, že v ich očkách ste to ĎAKUJEME iste v sobotu videli.