S „Polskim Busom“ do Katovíc a na skok do Krakova

Dušan Ščepka |   Poľsko, náš severný sused, často spájaný s rôznymi výrobkami rôznej kvality, trhmi blízko našich spoločných hraníc, sakrálnymi pamiatkami a poľskou osobnosťou číslo jeden, pápežom Jánom Pavlom II. Už dlhší čas sme boli pozvaní poľskými priateľmi na návštevu k nim domov, do centra Katovíc. Keďže portál naEXpediciu.sk nie je iba o expedíciách, ale aj o lacnom cestovaní, rozhodol som sa napísať krátku trojdielnu reportáž z cesty, našich postrehov, zážitkov a popísať aj spôsob dopravy.

Pri výbere dopravného prostriedku na cestu sme okamžite vylúčili osobný automobil. Cena pohonných látok, vzdialenosť a napokon aj povinnosť „starať sa“ o auto, kam ho v meste zaparkujeme a či máme zaplatené všetky poplatky na poľské komunikácie nás odrádzala. Pri prezeraní cestovných poriadkov železníc nám vyhovoval nočný spoj EuroNight Metropol, ktorého vybrané lôžkové a lehátkové vozne sú vypravované z Budapešti, cez Bratislavu, Ostravu, Katovice až do Varšavy. Predstava cestovania s možnosťou vlastnej postele v klimatizovanom vozni je lákavá, cenovo však trochu vyššia. Po zhodnotení pre a proti, na výlet, ktorý trvá tri dni a je do 500 km od miesta bydliska, padla jasná voľba na autobus. Poľský súkromný dopravca Polski Bus denne obsluhuje klimatizovanými autobusmi značky Volvo linku s označením P5: Letisko Viedeň – Bratislava autobusová stanica – Katovice – Czestochova – Varšava. Na výber máme dve možnosti odchodu priamo z bratislavskej autobusovej stanice. Denný spoj s odchodom o 10:35 h a príchodom do Katovíc o 16:45 h alebo nočný spoj s odchodom z Bratislavy o 1:15 a príchodom na hlavnú autobusovú stanicu v Katoviciach o 7:25 h ráno. Volíme nočný spoj, pre dve osoby, zakúpený cez internet v predstihu cca 14 dní za veľmi lákavú cenu: 34 euro pre dve osoby.

Naša cesta začína v Seredi nástupom na posledný osobný vlak štátneho prepravcu Železničnej spoločnosti Slovensko z Galanty cez Sereď, bez prestupu v Trnave až do Bratislavy. Vlak prichádza presne, je obsadený na 50%. Vonku sa ochladzuje, „zmrznutí svätí“ dávajú o sebe vedieť svojim vlastným štýlom – prechodom studeného frontu od severu s predpokladom zrážok a ochladenia na najbližšie dni. Ani tento fakt nás od cesty neodrádza a po hodine a pol náš vlak zastavuje v Bratislave na hlavnej stanici. Informačná tabuľa stanice ukazuje ešte dva nočné spoje do Košíc, R Zemplín severnou trasou a R Poľana južnou trasou. Na stanici napriek pokročilej hodine je čulý ruch, je štvrtok a množstvo ľudí sa presúva domov na východ využívajúc pohodlnejšie cestovanie v noci s možnosťou zakúpenia si ležadlového alebo lôžkového kupé vo vlaku. Objavuje sa skupinka turistov z východu – je jasné, že nečakajú na vlak do Košíc, svoj vlak zmeškali. Chvíľka pobehovania vo vestibule, márne hľadanie informácii a „dezorientačná“ tabuľa ako sa dostať na WC. Napokon intuícia zvíťazí a turisti WC nájdu. Od polnoci takmer do štvrtej hodiny rannej je stanica uzavretá, tak je posledná možnosť sa trochu zohriať alebo prečítať cestovné poriadky. My taktiež využívame WC na stanici, zostávame vo vestibule staničnej budovy a pätnásť minút pred polnocou už stojíme na zastávke nočného autobusového spoja z hlavnej stanice na autobusovú stanicu. Vonku sa zatiaľ slušne rozpršalo a pocitovo je dážď oproti teplým dňom až arktického charakteru. Autobus prichádza síce presne, ale stoja pred ním ešte dva spoje, ktoré nie a nie odísť. Tesne o polnoci náš vodič otvára so zľutovaním dvere aj mimo zastávky. Nastupuje hŕstka ľudí, ktorým steká voda z oblečenia. Pomyslím si, zopár zastávok a sme na autobuske. Tam sa hádam usušíme...

Po pätnásťminútovej jazde sa ocitáme kúsok od autobusovej stanice. Vystupujem do kaluže vody, autobus obiehajúci náš stojaci autobus rozstrekuje vodu všade naokolo. Prebrodíme sa vodou na ceste a intuitívne sa vyhýbame výmoľom, ktoré sa medzičasom naplnili dažďovou vodou. A sme na mieste. Pred autobusovou stanicou sa nachádza množstvo vody v dočasnom jazere. Obchádzame ho a márne sa snažíme dostať do budovy, je uzamknutá. Stanica pracuje v časovom rozmedzí 04.00 – 23.00 h. Na nočné spoje sa nemyslí. To, čo je v zahraničí bežné, u nás je nezrealizovateľné. Hľadáme teda spôsob, ako sa vôbec dostať k nástupištiam autobusov. Po chvíľke objavíme na ľavej strane prechod osvetlený neónovým svetlom, bez označenia a mlákami vody. Steny prechodu nesú stopy po všetkých možných tekutinách, nevylučujúc aj tie, ktoré pochádzajú z vylučovacieho traktu. Pekná vizitka do zahraničia ! Na nástupištiach sa márne snažím zistiť odkiaľ náš spoj odchádza. Prihovára sa k nám poliak, tiež cestuje do Katovíc, už prestal hľadať stanovište autobusu, pretože je to zbytočné. Odpovedať som mu na jeho otázku nevedel, okrem nás domácich na nočné spoje čakali aj turisti, bolo počuť rumunský jazyk, ruský jazyk a anglický. Všetci sa beznádejne snažili zistiť miesto odchodu autobusov. Kvapkanie vody zo stropu na nástupištia občas prerušil zvuk motora prichádzajúceho autobusu, čakajúci nadvihnú hlavy, prečítajú smer a opäť pokračujú v čítaní knihy alebo pozeraní filmov na telefónoch. Využívam čas, fotím nočnú autobusku a nestačím sa čudovať prečo to u nás na Slovensku nejde... aj také mestečko ako je Vinohradiv na Ukrajine, kde majú miestami aj štrkové cesty, má autobusovú stanicu otvorenú po celý čas, v bufete sa dá občerstviť a z prístrešku nástupíšť nekvapká na cestujúcich voda.

Prichádza medzištátna linka z Česka na Slovensko. Vystupuje vodič, uteká medzi autobusy, aby si mohol uľaviť. Ešteže tam stoja a dá sa za ne schovať. Aj ostatní čakajúci využívajú odstavené autobusy na to, aby pri nich mohli ísť aspoň na malú potrebu. WC totiž je uzamknuté spolu s budovou. Je chladno, tak sa dá ťažšie vydržať kým príde autobus... apropo, nie každý spoj má funkčné WC, ostáva nám iba dúfať, že náš spoj bude mať všetko tak, ako spoločnosť svoje služby propaguje na webovej stránke (http://www.polskibus.com).

Desať minút pre odchodom prichádza autobus Volvo s neprehliadnuteľnou reklamou Polski Bus. Konečne po hodine čakania na nástupišti. Spolu s vchodovými dverami sa otvára aj batožinový priestor, z dverí vystupuje sympatický vodič v uniforme. Odkladáme si batožinu a druhému vodičovi ukazujem cestovný lístok vytlačený na tlačiarni. Usmeje sa a pokračujeme schodíkmi k sedadlám. Autobus je takmer prázdny, sadnúť si môžeme na ktorékoľvek voľné miesto. Načas sa rozbiehame, cestujúci ešte sledujú Bratislavu cez stekajúce kvapky dažďa na oknách, prekonajúc spleť výmoľov a nerovností krásavici na Dunaji, odrazu ako plávajúca loď sa ocitáme na diaľnici D1. Autobus sa kolísavým pohybom ustálil na rýchlosti 120 km/h a postupne všetci v ňom zaspali. Po nepríjemnom čakaní na spoj sa dostavuje príjemný pocit z cestovania, modrasté osvetlenie interiéru navodzuje atmosféru, v ktorej sa oči zatvárajú samé od seba. WC funguje, klimatizácia tiež, po krátkej prestávke kdesi pri Trenčíne a vystriedaní sa vodičov pokračujeme ďalej a zaspávam aj ja.

Čo nasledovalo ďalej sa dočítate v druhom dieli cestovateľskej reportáže.