S drogami a pištoľou

Z troch detí, ktoré sa narodili manželom Fidlerovcom, sa jedno z nich – Marcel, vyučil v Piešťanoch za čašníka. Mladosť prežíval rovnako ako stovky iných detí, všetko bolo v poriadku. Venoval sa svojmu remeslu, a keď už cengali jeho biologické hodiny, oženil sa a splodil dve, dnes už dospelé deti. Všetko nasvedčovalo tomu, že Marcel je a bude pracovitý a veľmi čestný človek. Po nežnej revolúcii si dokonca otvoril svoj súkromný bar vo väčšom mestečku. Nikto nemohol o ňom povedať jediné zlé slovo. Až...

Tajný tovar v robote

Za bývalého režimu sa všetok tovar, ktorý bol skrývaný pod predajným pultom, nazýval zatajovaný. Predávali ho iba známym a samozrejme, pre seba výhodne. Keď na to prišli pracovníci obchodnej inšpekcie, vinníkov trestali /alebo si tovar nechávali pre seba/. Dnes takýto tovar našli kriminalisti aj v bare u Marcela. Zatajovaným tovarom boli drogy. Tiež ich majiteľ baru predával len svojim známym a výhodne. Obchodná inšpekcia s tým už nič nemala a ani to nezistila. Ako na to prišli kriminalisti? To sa nehovorí a ani nepíše. Skrátka, v peknom, príťažlivom a kovbojský zariadenom bare boli omamné látky. Nie bar, ale tie živili pána súkromného podnikateľa. Bol to oveľa výnosnejší kšeft ako samotná prevádzka poskytovania zábavných, pohostinských služieb. Po obžalobe ho súd odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody na dva roky, ale výkon trestu mu odložil na skúšobnú dobu troch rokov a vtedy mu naparil aj pokutu 50.000 korún. Mohlo by sa zdať, že tento trest bol pre Marcela výstrahou, aby v budúcnosti na drogy zabudol. Lenže Marcela opantali drogy natoľko, aby v nedovolenej činnosti výroby a drž-by omamných látok neprestal. Ešte ho to nevystrašilo. Nebál sa ani toho, že ho dajú do basy a že bude musieť opustiť peknú ženu a urastené deti. Áno, vlastne sa aj poučil. Ale iba tak, aby bol opatrnejší a už ho kriminalisti nenačapali. S touto odvahou išiel ďalej.

Odsúdený natvrdo

Marcel nechal bar barom a odišiel pracovať do inej obchodnej prevádzky, ktorá patrila jeho kamarátovi. Tu sa zoznámil s čašníčkou Irenou. Keďže bola z vidieka a dochádzka do roboty bola takmer nemožná, išla do nájmu. Bol to dvojizbový byt na druhom poschodí v meste. Teraz však nie je jasné, či zmluvu o nájme bytu uzatvorila Irena sama od seba, alebo išlo o dohodu s Marcelom. Isté je len to, že byt slúžil nakoniec iba Marcelovi. Irena údajne z roboty odišla inde a Marcel mal v byte nejaké zvyšné bytové zariadenie. Aspoň tak to Marcel dosť nevierohodne vysvetľoval. Do tohto bytu, kde nebýval, však chodil. Zrejme to muselo byť kriminalistom podozrivé, lebo tam videli chodiť aj rôznych mladých ľudí. Len čo tam chalani prišli, hneď aj odchádzali. Čo tam hľadali? Sledovačka sa skončila súdnym príkazom na domovú prehliadku.

Priamo pri čine

Jedného dňa, keď Marcel prišiel do spomínaného bytu, vrazili tam aj kukláči. Našli tam heroín, z ktorého bolo možné vyrobiť v priemere 8.372 dávok v hodnote, po starom, 2.511.600 korún... Marcel pri výsluchu vypovedal: „Ja som v byte nebýval. Nájomnú zmluvu uzatvorila moja bývalá spolupracovníčka Irenka. Nechala mi kľúče, aby som si tam mohol dočasne dávať svoj nábytok. Sem som chodil asi raz za týždeň, a to len kvôli nábytku. Kto ešte od bytu mal kľúče, to prosím, neviem.“ Padali otázky: „Ako vysvetlíte, že sme našli v byte omamné látky?“ „To veru neviem. Nevšimol som si, žeby tam čosi také bolo.“ „Pri prehliadke ste však dobrovoľne vydali omamné látky, ktoré boli v predsieni a v kúpeľni pod vaňou!“ „Ja som nevedel, čo tam je, ale bolo to tam.“ „Vtedy ste povedali, že je tam heroín...“ „Neviem, prečo som to tak povedal, ale to ma vtedy napadlo.“ „Nijaká zaistená vec nebola vaša?“ „Nie, nebola.“ Bolo pritom zaujímavé, že nájomné za byt dával Irene. Byt pripomínal korzo. Chodil tam Marcel a striedal sa s chalanmi a vždy na stole boli zanechané bankovky, ktoré si bral Marcel. Bolo zrejmé, že takto predával drogy. Nikto nemohol vidieť, ako tieto omamné látky putujú z rúčky do rúčky a kto dáva a kto berie za to peniaze. Marcel mal poučenie z minulosti. Ako si na domovú prehliadku spomína? „V ten deň som si bol zaniesť do bytu poličku do kúpeľne. Vtedy prišli policajti, vyvalili dvere a na zemi ma spútali. Hneď sa ma pýtali, či sú tam drogy. Odpovedal som, že nie. Našli igelitové vrecúška, v ktorých niečo bolo. Našli drogy. Moje neboli.“ Už osem ráz trestaného Marcela zaistili. Priťažilo mu, že v byte našli policajti aj samonabíjaciu a streľbyschopnú pištoľ československej výroby ČZ vzor 24, kalibru 9 milimetrov a streľbyschopné náboje. Marcel nebol držiteľom zbrojného preukazu a okrem iného tvrdil, že pištoľ nie je jeho a nevedel ani, koho je. Zachoval sa ako partizán: všetko popieral.

Skončil v Hrnčiarovciach

Ako môže tento prípad končiť, dá sa s úplnou istotou predpokladať. Marcela usvedčili z trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, jedu a prekurzora a z trest-ného činu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami. Súd ho odsúdil už teraz bez akejkoľvek ľútosti na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a šesť mesiacov a na výkon trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu s najnižším stupňom stráženia. Po pobyte v Leopoldove dosluhoval zvyšok trestu vo väznici v Hrnčiarovciach nad Parnou pri Trnave. Rodina ho neopustila. Pravidelne ho navštevovala manželka i deti. Snažil sa držať statočne a dával na seba lepší pozor, ako na slobode. Ale dlhodobý trest bol pre neho i rodinu veľkou záťažou. Zdá sa, že práve rodina mu pomohla, a to ho držalo nad vodou. Ale mal aj vlastnú vôľu, ako sa dostať domov čo najskôr. Preto vo väznici poslúchal na jednotku. Svedčí o tom aj jeho hodnotenie od riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou.

Opäť na slobode

Podľa platného zákona môže väzeň v takom prípade, ako mal Marcel, požiadať po uplynutí polovice trestu o podmienečné prepustenie na slobodu. Nazýva sa to ľudovo „pépečko“. Marcel to urobil, ale jeho žiadosť bola zamietnutá. Po čase podala takúto žiadosť jeho manželka. K žiadosti sa vyjadril aj riaditeľ väznice. Okrem iného napísal posudok k návrhu takto: „Odsúdený sa na podmienky výkonu trestu v otvorenom oddelení adaptoval bez problémov. Konflikty medzi spoluodsúdenými nevyvolával. Počas výkonu trestu ho pravidelne navštevovala manželka s deťmi. Pracovne bol zaradený na pracovisko „Woodcut 1“. Pracovnú morálku mal na požadovanej úrovni. Venoval sa aj stolnému tenisu a sledovaniu televízie. Správanie a vystupovanie má na dobrej úrovni. Dodržiava ústavný poriadok a časový rozvrh dňa. Príkazy príslušníkov plní a nespôsobuje žiadne výchovné problémy. V osobných veciach si udržiava poriadok a dodržiava aj hygienu. Počas výkonu trestu bol trinásťkrát disciplinárne odmenený a z toho päťkrát najvyššou formou disciplinárnej odmeny - mimoriadnym voľnom na opustenie ústavu. Disciplinárne trestaný nebol. Možno konštatovať, že odsúdený preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a odporúčam ho podmienečne prepustiť.“ Krátko pred Vianocami sa Marcel vrátil na slobodu, k manželke, deťom i vnúčatkám. Ale päť rokov si musí dávať pozor a na drogy zabudnúť. Inak sa vráti tam, odkiaľ prišiel. Päť rokov je podmienečná doba, pod ktorou ho súd z väzenia prepustil. Ak sa v nej dopustí znova výroby a obchodu s drogami, zrejme s ním už nebude mať porozumenie ani zákon, a ani vlastná rodina.

(Nabudúce: Smutné Vianoce)