Riešenia na etnickom princípe

Jarmila   |   MECEM   |   Dá sa vyriešiť tzv. rómsky problém? Dá. Vtedy ak prestane byť „rómskym problémom“ a stane sa problémom spoločnosti. Dá sa to aj vtedy, ak samotní Rómovia prijmú fakt, že sú občanmi, nie „len cigánmi“. Ich frustrácia z toho je obrovská, stáročia veľmi dobre živená. Až tak dobre, že sa nám dostala doslova pod kožu, do každej bunky nášho tela, do mozgu. Myslíme ako Rómovia, nie ako občania, ľudia. Kedy sa cíti Róm človekom, ak ho spoločnosť za človeka nepovažuje, je ťažká otázka. Najviac sa Rómovia dnes cítia byť chudákmi, ukrivdenými, odstrčenými, ponižovanými. Samé zlé pocity. Už ani rómsku hrdosť mnohí necítia, pritom to bolo často jediné pozitívum vo vzťahu vnímania svojho vlastného ja. Strácame hodnoty a už dávno neplatia overené vzorce prežitia. Strácame seba samých. Ak sa stretnete so „zlatou“ rómskou mládežou, prídete na to, že sú to prevažne asimilovaní, neslušní a povrchní mladí ľudia, ktorí s vami neprehodia ani slovko po rómsky, nedokážu prejaviť základnú úctu či rešpekt k starším, o vulgarizmoch a pudovom správaní už ani nehovoriac. Majú však dostatok ambícií. Ostáva veriť, že časom dozrejú aj ľudsky. Ak však takto vyzerá zlato, čo potom čakáme od mládeže žijúcej v blate?
Rómsky problém sa dá riešiť vtedy, ak spoločnosť nás začne už konečne vnímať ako občanov a nebude donekonečna riešiť našu etnicitu. Ak spoločnosť a tí, ktorí o nás rozhodujú, dokážu spoločne s nami zbúrať košiar, do ktorého nás uzatvorili ako ovce. Bez toho, aby sa pýtali Rómov, sú pre nich doslova vymýšľané rôzne pozície spoločenské ale aj pracovné. V podstate je to to isté ako za totality. Aj vtedy boli „rómske“ povolania, práce. Vtedy to bol smetiar, dnes sme asi najviac v pozícii asistentov. Asistujeme šikovnej majorite. Tá je naozaj šikovná. Najprv nás dobre zdevastuje a potom nás akože ide zachraňovať, najčastejšie je to ale bez záchranného kolesa. Ako inak. Nám predsa musí stačiť aj papierová záchrana. Papier ešte stále totiž znesie veľa. Preto Rómovia už ani nemôžu veriť, že im majorita chce pomôcť. Nedá sa. Verili by ste vy niekomu, kto vás vyhnal za dedinu, kto vám zbúra chatrč, kto vaše dieťa posúdi ako retardované, kto vám určí miesto na „ciganskej“ izbe v nemocnici, kto vám nedá šancu na prácu a už vôbec nie na dôstojný život človeka, občana… ?
A všetci svorne mlčíme. Zvykli sme si na nenormálne veci až tak, že to považujeme za správne. Ak sa stane nejaký kriminálny čin či priestupok a spácha ho Róm, všetci sú proti nám všetkým. My všetci cítime strach, obavu z celoplošného obviňovania Rómov, slovných útokov. Lebo tak to slovenská spoločnosť aj chce. Tak by to podľa nej malo byť. Mali by sme sa hromadne klaňať a ospravedlňovať za niečo, čo sme ani nevykonali. Takýto pocit kolektívnej viny však nenanucuje spoločnosť nikomu inému, len Rómom. Jediným riešením je odmietnuť tento nanútený pocit. Neriešte našu etnicitu, lebo tá je výsostne našou osobnou záležitosťou. Dnes je naša etnicita na verejnom pranieri každý deň. Cez médiá, sociálne siete, cez politikov. Z našej etnicity sa stal biznis. Na jednej strane pre majoritu, ktorá by inak nikdy nepracovala s Rómami, či inak sa nimi nejako špeciálne nezaoberala. Jednak pre mnohých Rómov, ktorí rýchlo prišli na to, že byť dnes Rómom to je ako byť vývozným artiklom.
Naučme sa seba samých vnímať ako občanov a požadujme riešenia na občianskom princípe. To je jediná cesta ako z tohto bludného kruhu von. Nedeje sa to však tak ľahko ako sa to ľahko napíše. Pretože najťažšie je meniť myslenie ľudí. Vnímame však, že všetky ľahké cesty riešení, viedli do ešte väčšieho marazmu. Riešiť dôsledok je síce také na oko pekné, ak však nie je správne určená príčina, dôsledok sa po čase objaví znova v oveľa obludnejšom rozmere.
Tak ia minule napadlo, že voľakedy som tancovala slovenský folklór. Bolo to za totality a nikto sa nad tým nepozastavoval ani nehíkal od dojatia. Dnes, ak by to niekto niekde „objavil“ , už by to bola senzácia na titulke novín, prípadne téma na projektový zámer pre rómske deti v rámci integrácie do spoločnosti…