Prvá Trnavská poetika v roku 2017 (Popoludnie s cisárom)

V utorok 13. júna 2017 o 18:00 hod. sa na nádvorí trnavskej radnice na Hlavnej ulici č. 1 uskutočnilo prvé tohtoročné podujatie v rámci cyklu Trnavská poetika. Hosťom tohto stretnutia bol spisovateľ Anton Hykisch, ktorý predstavil svoj nový historický román Verte cisárovi. Prišla i vzácna hudobná hostka - speváčka a hudobníčka Jana Andevská. Účastníci  podujatia mohli obdivovať aj malú výstavu fotografií trnavského fotografa Blažeja Vitteka. Pre veterné počasie bola výstava nainštalovaná v interiéri. Fotografie rôznych historických zákutí Trnavy dopĺňali haiku básnika a spisovateľa Štefana Kuzmu.

Stoličky pre obecenstvo sa rýchlo zaplnili. Našla som si miesto, z ktorého sa mi dalo dobre fotografovať.

Na úvod sa všetkým prítomným prihovoril hovorca Mesta Trnavy a spisovateľ Pavol Tomašovič. Ako povedal, uskutočňuje sa už 2. ročník Trnavskej poetiky. Jej úlohou je reflektovať inšpirácie mesta, jeho históriu, ale hlavne ľudí, ktorí v ňom žijú. Srdečne privítal predovšetkým spisovateľa a diplomata Antona Hykischa, speváčku a skladateľku Janu Andevskú a Blažeja Vitteka, ktorý bol vlastne v práci, pretože podujatie fotografoval. Aby sme vstúpili na pôdu inšpirácie, Jana Andevská zaspievala a zahrala na gitare jednu svoju pieseň.

Potom sa slova ujal Štefan Kuzma. Spomenul rozhovor Márie Bátorovej s Antonom Hykischom pre časopis Romboid. Anton Hykisch v ňom hovoril okrem iného o svojom detstve, ktoré prežil v Banskej Štiavnici. Vtedy si osvojil zvyk svojej tety Vilmy – každý večer si natiahnuť budík. Pretože, kto sa nepripraví na ráno, nežije a veľké veci sa rodia z malých rozhodnutí každého zaspávania. Je dôležité veriť v kontinuitu života a nikdy neprerušiť reťaz chcenia. Pavol Tomašovič sa zameral na spisovateľské začiatky Antona Hykischa. Jeho prvý román Krok do neznáma bol z ideologických dôvodov zošrotovaný, hneď ako vyšiel. Spisovateľ sa však nevzdal a doteraz vydal vyše 20 diel. Pavol Tomašovič sa ho teda spýtal, ako dnes vníma svoj vstup na neistú pôdu literatúry. Anton Hykisch odvetil, že jeho prvá knižka naozaj vyšla v nevhodnom čase – v roku 1959, pár rokov po smrti Stalina. Mladí autori vtedy tvorili okolo mesačníka Mladá tvorba. Väčšinou písali poviedky, no Anton Hykisch, podľa vlastných slov, v tom čase nechodil so žiadnym dievčaťom, a teda mal veľa času. Z prvého platu si kúpil písací stroj. V tej dobe si nový písací stroj mohli kúpiť len vyvolení – napríklad členovia Zväzu slovenských spisovateľov či rôzni funkcionári. Anton Hykisch si však zohnal kufríkový písací stroj Erika v bazári. Jeho prvý román mal okolo 200 strán. Bol o tom, čo mladý človek zažije, keď skončí vysokú školu. Bol však nielen o láskach a rôznych zmätkoch, ale aj o politických limitoch, a preto neprešiel cez cenzúru. Autorovi to, samozrejme, bolo ľúto, ale povedal si, že si treba natiahnuť budík. Pavol Tomašovič sa zamyslel, že pri čítaní kníh si podčiarkuje zaujímavé pasáže, ale nikdy knihy nešrotuje. V románe Verte cisárovi sa veľká časť deja odohráva v Trnave. Preto Pavol Tomašovič položil autorovi otázku, ako vníma úlohu Trnavy v histórii a vo svojom románe. Anton Hykisch vysvetlil, že najťažšie sa mu vždy píše prvá a posledná veta knihy. Najťažšie je príbeh začať a zakončiť. A už v prvej kapitole románu Verte cisárovi je dôležitým miestom deja univerzitný Kostol sv. Jána Krstiteľa, súčasť areálu Trnavskej univerzity. Prešporok, dnešná Bratislava, bol dlho korunovačným mestom, ktoré bolo nemecko-maďarské. Trnava bola kvázi druhé hlavné mesto vtedajšieho Uhorska, sídlila v nej aj Ostrihomská arcidiecéza. V Trnave a v jej okolí práve chudobní kňazi vytvorili základy slovenčiny. Trnava teda zohrala významnú úlohu v Uhorsku a i v súčasnej dobe je dôležitým mestom na Slovensku. Pavla Tomašoviča ďalej zaujímalo, čím Antona Hykischa fascinoval Jozef II. Anton Hykisch pripomenul, že v tom čase obyčajní ľudia vnímali vládcov ako fakt, pretože vládnutie bolo rodovo predurčené. Mária Terézia, matka Jozefa II., pochádzala z habsburského rodu. V dobe osvietenstva bolo módou, že šľachta sa medzi sebou zhovárala po francúzsky a tiež bolo módou snažiť sa robiť ľudí šťastnými, často aj proti ich vôli. Šľachtic si mohol vybrať – buď sa mohol len zabávať, alebo sa mohol starať o svojich poddaných, niečo pre nich robiť. Jozef II. sa usiloval o to druhé. Viackrát precestoval celú svoju ríšu, v ktorej chcel zmeniť pomery. V tých časoch nebolo cestovanie veľmi pohodlné – bolo to trmácanie sa v hrkotajúcich kočoch, ktoré ťahali kone. Antona Hykischa na Jozefovi II. zaujalo hlavne to, že chcel, jednoducho povedané, urobiť ľuďom dobre. To chceli aj mocní v čase socializmu, a snažili sa ľudí k šťastiu „dokopať“ rýchlo a násilím. Trochu podobné to bolo aj s reformami Jozefa II. – mnohé z nich sa stretli s odporom ľudí, ktorí ich neprijali. Veľa reforiem musel odvolať a zomrel osamelý. Anton Hykisch poslucháčom poradil, že keď posudzujú politikov, treba sa ich snažiť poznať podrobnejšie a nezvaľovať na nich všetku vinu za nezdary. Niekedy to myslia aj dobre, len to nevyjde.

Po pesničke Jany Andevskej sa Štefan Kuzma znova vrátil k rozhovoru Márie Bátorovej s Antonom Hykischom a povedal, že všetci píšeme o minulosti, dokonca aj tí, ktorí píšu o budúcnosti. Pavol Tomašovič sa zamyslel, že dnes hľadáme na všetkom chyby, milujeme len seba, už nikomu neveríme. Na Antona Hykischa sa obrátil s otázkou, či nám môže poznanie minulosti pomôcť navrátiť vieru. Spisovateľ začal pri názvoch svojich dvoch historických románov, o ktorých povedal, že sú aj trochu ironické. Prvý román Milujte kráľovnú bol o Márii Terézii. Ľud ju začal vlastne mať rád, až keď zrušila niektoré dni robotovania. Podobné je to s voľným pokračovaním – s historickým románom Verte cisárovi, ktorý je o synovi Márie Terézie Jozefovi II. Tiež mu mnohí neverili. Ako povedal Anton Hykisch, politici by nás mali presviedčať praktickými skutkami, aby sme ich milovali a verili im. Jozef II. sa mnohokrát pomýlil, popáchal hrozné hriechy, ale spravil aj veľa dobrého. Jedným z jeho rozhodnutí, ktoré sa stretli s odporom, bolo rušenie kláštorov kontemplatívnych mníchov a mníšok. Odôvodňoval to tým, že takmer nevychádzali z kláštora. Jozef II. bol toho názoru, že mnísi a mníšky by hlavne mali chodiť medzi ľudí a pomáhať im, venovať sa napríklad zdravotníckej službe či výchove mládeže. Za Márie Terézie a Jozefa II. však vznikli napríklad prvé základné školy, tzv. tríviá, kde sa žiaci učili tri predmety: písanie, čítanie a počítanie. Vďaka reformám na našom území nevznikla krvavá revolúcia, ako to bolo napríklad vo Francúzsku, kde sestra Jozefa II. Mária Antoinetta bola popravená gilotínou. Pavol Tomašovič poznamenal, že román Verte cisárovi ukazuje, že Slovensko bolo skôr hraničným územím, ako stredom Európy. Anton Hykisch s ním súhlasil. Povedal, že Slovensko, Uhorsko, Veľká Morava bolo pohraničné územie západnej civilizácie, západnej Európy. Vďaka tomu napríklad v Prešove a v Košiciach vznikli posledné gotické katedrály Európy. Na našom území sme si veľa vytrpeli – nájazdy, mongolský vpád. Slováci, Česi, Poliaci, Maďari, Chorváti a podobné národy boli vlastne ochrancovia západnej kultúry. V západnej Európe sa stavali katedrály a ochrancovia bojovali proti Mongolom (Tatárom) a o pár storočí neskôr proti osmanským Turkom. Ako povedal Anton Hykisch, o nás sa v súčasnosti často hovorí, že sme xenofóbi, no dôvodom našej opatrnosti je aj to, že Turci tu kedysi rabovali, boli dobyvatelia, nepriatelia, takže máme s príchodom cudzincov negatívne skúsenosti. Krajiny V4 majú svoje hodnoty, životné skúsenosti a podľa nich sa riadia. Pavol Tomašovič bol ďalej zvedavý, ako Anton Hykisch postupuje pri písaní historických románov. Predsa len sú pri nich veľmi dôležité dejinné súvislosti a nestačí len jednoduchý príbeh, jedna krajina. Spisovateľ odvetil, že prezradí jedno svoje tajomstvo – komparatívnou metódou si vždy zmapuje dejinné udalosti. Používa na to lístočky, napríklad zo starých vizitiek. Keďže Mária Terézia zomrela 29. novembra 1780, on si poznačí na lístočky, čo sa vtedy dialo napríklad v Prešporku, v Budíne, v Prahe, vo Viedni. Podobne si značí aj to, čo sa dialo počas desaťročnej vlády Jozefa II. Historický román nie je vymýšľanie, len domýšľanie. Musíme vedieť aj to, čo sa deje „za oknami“, nie len „u nás doma“. Treba myslieť v širších súvislostiach. Pre neho ako spisovateľa je dôležité, aby sa ľudia z jeho kníh dozvedeli relevantné informácie, keď už do kníh investovali peniaze. Štefan Kuzma sa Antona Hykischa opýtal, čo pre neho znamená Trnava. Spisovateľ si zaspomínal, ako sa zaľúbil do hudobníčky, ktorá hudbu aj vyučovala. Bola z rodiny Suchoňovcov. Takto sa Anton Hykisch zoznámil ako vysokoškolák s vážnou hudbou. Hnevalo ho len to, že jeho láska neskôr denne cestovala vlakom do Trnavy, kde učila. Napokon si však našla miesto v Bratislave. V rokoch 1993-1997 bol Anton Hykisch veľvyslancom Slovenskej republiky v Kanade. Keď z tohto postu odišiel, začal prednášať na Trnavskej univerzite politológiu a diplomatickú prax. A tak zase chodieval do Trnavy vlakom on. Má dobré spomienky na Trnavu, párkrát bol so študentmi aj na pive. Nasledovala zase pieseň Jany Andevskej, pri ktorej sa sprevádzala na klávesoch.

Štefan Kuzma prečítal časť z poslednej, 45. kapitoly románu Verte cisárovi. Nazýva sa Modlitba ženy a je akýmsi skicárom života Jozefa II., ale aj určitou sondou do nášho života. Píše sa v nej: „Chýry zo sveta hovoria, že vládnuť by mali jednoduchí ľudia, nie urodzení. Vláda vraj nie je od Boha, ale od ľudí a ľuďom musí skladať účty... Vraj sa dožijeme čias, keď si vládcov budeme voliť sami. Spomedzi nás. Všemohúci Bože, bojím sa tých čias.“ Pavol Tomašovič povedal, že modlitba platí ešte i dnes. Potom pozval na pódium poetku a spisovateľku Zlatu Matlákovú, aby prečítala niečo zo svojej reflexie – reportážnej eseje o románe Verte cisárovi. Poznamenal, že keď nevieme, ako ďalej v politike, máme osloviť ženu, ktorá má intuíciu. Zlata Matláková na úvod zdôraznila, že v ten istý deň, v utorok 13. júna 2017 sa v Zichyho paláci v Bratislave odovzdávali ocenenia Sekcie pre pôvodnú literatúru Literárneho fondu za rok 2016.  Práve Anton Hykisch, člen Spolku slovenských spisovateľov, získal hlavnú Cenu Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za román Verte cisárovi. Za vydanie tejto knihy získalo uznanie Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Esej Zlaty Matlákovej mala názov Výnimoční ľudia sú krájačmi tmy (túto vetu možno nájsť v románe Verte cisárovi). Spisovateľka v eseji napríklad spomínala, ako sa zúčastnila komentovanej prehliadky kláštora klarisiek, ktorého budova je súčasťou Západoslovenského múzea v Trnave. Klarisky sú kontemplatívna rehoľa. Zlata Matláková si na ne spomenula vo vlaku, keď jej cestujúce sklonené pred „oltárikmi“ smartfónov a notebookov pripomenuli mníšky skláňajúce sa pred oltárikmi. V eseji je aj zmienka o 12. decembri 2016. Vtedy sa v Bratislave v Národnej banke Slovenska uskutočnila prvá prezentácia knihy Verte cisárovi. Do života bola uvedená posypaním mincami a prezentácie sa zúčastnili mnohé významné osobnosti politického a verejného života. Aj guvernér Národnej banky Slovenska, ktorý v mladosti písal poéziu. Roman Michelko, riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov, tiež prítomný na Trnavskej poetike, bol hrdý na to, že román Verte cisárovi získal významné ocenenie. Pred približne šiestimi rokmi vyšiel román Milujte kráľovnú, ktorý sa stal asi najúspešnejším slovenským historickým románom. Historický román je náročný žáner, autor ho musí doslova „vysedieť“. Po tomto konštatovaní zaspievala a zahrala na husle Jana Andevská tradičnú írsku ľudovú pieseň.

Štefan Kuzma sa opýtal Antona Hykischa, čo nové pripravuje pre čitateľov. Spisovateľ odpovedal, že si musí okrem tvorby doma aj upratovať po každom napísanom diele. Publikuje už 60 rokov, píše nielen knihy, ale aj články, hry, dramatizácie... Človek sa v priebehu času stále učí, mení názor. V súčasnosti pripravuje knihu, ktorej názov by mal byť Písať znamená ostať. Tiež sa blíži 100. výročie skončenia I. svetovej vojny a vzniku 1. Československej republiky. Zaujímajú ho osudy Milana Rastislava Štefánika, takže možno aj o ňom niečo napíše. Pavol Tomašovič zablahoželal Antonovi Hykischovi k oceneniu i k meninám, keďže v ten deň bolo Antona, a odovzdal mu dar – 1. zväzok knihy o histórii Trnavy. Dozvedeli sme sa, že 11. júla  sa uskutoční ďalšie podujatie v rámci cyklu Trnavská poetika – v záhrade Knižnice Juraja Fándlyho. Štefan Kuzma prečítal svoju báseň Menlivé kamsi a Jana Andevská zaspievala pieseň Tancuj, venovanú tentoraz hlavne oslávencovi. Využila pri nej perkusie, akustickú gitaru i looper.

 Na záver Anton Hykisch povedal zopár ďakovných slov. Pochválil organizátorov, že sa na podujatí cítil šťastne a príjemne a že beseda bola veľmi pekná a výborne pripravená.

Z Trnavskej poetiky som si odniesla knihu Verte cisárovi aj s venovaním a s podpisom autora a tiež hŕbu fotiek vo fotoaparáte. Podujatie bolo skutočne zaujímavé a pri počúvaní eseje Zlaty Matlákovej som bola taká zaujatá, až som zabudla urobiť fotografiu... Teším sa už na ďalšiu Trnavskú poetiku.