Provokatér či smoliar?

Nech rozmýšľam ako rozmýšľam, keby som mal povedať o obyvateľovi Dvorníkov nad Váhom, kto bol Jozef Kosík, presnejšiu charakteristiku, zrejme by som to dobre nezvládol. Jedni o ňom vravia tak, iní inak, čert vie, čo je vlastne pravda. Isté je iba to, že v dedine lámal rekordy v „prúseroch“. Ako nad deťmi lietali strážni anjeli, tak okolo neho neúnavne lietali súdruhovia eštebáci (Štb – Štátna tajná bezpečnosť). Známi podotkli, že ani nečudo, keď vie tak pekne maľovať, že namaľoval kopu bankoviek na nerozoznanie od pravých. Mládenci sa nimi rozhadzovali pri platení v šenkoch... a došlo sa na fígeľ. Potom vraj pán Kosík závidel susede akúsi pyramídu na liečenie, chodili k nej ľudia, robil jej zle... Pán Kosík sa tomu smial. Hoci mal už 84 rokov, usmieval sa ako mládenec a vravel: „To sú všetko hlúposti. Až na tých eštebákov, aby ich parom nakopal do zadkov!“

Chodil do Rakúska

Otec Peter a matka Mária patrili v Dvorníkoch medzi chudobu. Obrábali síce niečo vyše dvoch hektárov pôdy, ale z toho sa vtedy bohvieako vyžiť nedalo. Preto matka ostávala doma a otec s dvomi deťmi Jozefom a dcérou, chodili do Rakúska. Otec i deti pracovali pri obrábaní, či zbere repy, ale najmä v žatve. V apríli z Dvorníkov odchádzali a vracali sa až v novembri.

V roku 1941 sa mládenec Jozef oženil. Za manželku si zobral dievča z rodnej obce a otec mu pomohol pri stavbe rodinného domu. Neskôr ho Jozef predal a postavil si druhý dom, terajší, kde býval, tiež v Dvorníkoch. Narodili sa mu dve deti. Jeden je stolár, druhý zubný lekár. Ešte v roku 1968 Jozefovi zomrela manželka. Odvtedy žil sám. Ako invalidný dôchodca. Trošku sme však udalosti predbehli. Iba dodajme, že Jozef sa stačil vyučiť za stolára, ale tomu sa neveľmi venoval. Radšej chodil pracovať na rôzne miesta do Bratislavy

Do okupačnej zóny

Písal sa jún 1948. Jozef Kosík sa vybral navštíviť kamaráta Bonaventúra Kamendyho, ktorý býval a študoval v Bratislave. Išiel s ním aj ďalší kamarát Pius Trnka a neskôr sa pridružil do ich partie aj Štefan Trnka. Všetko Dvorníčania. Pre dobrej nálade im napadlo, že sa pôjdu pozrieť na tanečnú zábavu do Rusoviec.

„Keď sme išli zo zábavy domov, tak sme v lese zablúdili,“ – spomínal si Jozef Kosík. „Zastavila nás hliadka ZNB – (Zväz národnej bezpečnosti, teraz polícia) a odviedla do Justičného paláca v Bratislave. Desať dní bol každý z nás osobitne v samotke. Vraj sme chceli utiecť za hranice. Manželka nevedela o ničom, kde som, čo som...“

Vo februári 1950 bolo na Okresnom súde v Trnave pojednávanie. Dvorníčanov tu žalovali pre prečin a pre pokus zločinu. Obžalovaným kládli za vinu, že „po vzájomnom dohovore chceli v Petržalke, v úseku Pečenský les, ilegálne prekročiť československé hranice a dostať sa do americkej okupačnej zóny v Rakúsku, s úmyslom spojiť sa tam s nepriateľskými živlami republiky, boli však hliadkou ZNB spozorovaní a zadržaní...“

Jozefovi Kosíkovi ešte pridali, že vo svojom byte v Dvorníkoch prechovával dve slúchadlá do rádia, jednu batériu do rádia a sedem iných súčiastok do rádia.

„Vraj som si chcel zhotoviť vysielačku,“ – vysvetľoval Jozef Kosík. „Taká sprostosť. Ešte keby som mal tak opraviť stoličku, stôl, alebo skriňu. Ja som si tie veci priniesol od priateľa z Bratislavy. Ani neviem načo. Bavilo ma hrať sa s tým, pozerať sa na to.“

Jozef Kosík však zabudol, že ho sledovali, keďže chodil predtým často a na dlho do Rakúska, kde napokon jeho otec emigroval. V Justičnom paláci ho mlátili ako žito, ale trestnú činnosť mu nedokázali. Ani jeho priateľom. Súd ich spod obžaloby musel oslobodiť.

Granát do okna

Jozefovi Kosíkovi zrejme nepridalo na povesti dobrého vlastenca ani to, keď príslušníci ZNB u jeho priateľa Štefana Trnku našli pri domovej prehliadke päť ostrých nábojov do vojenskej pušky, jedenásť ostrých do automatu, vojenský prefarbený plášť, vojenskú blúzu a vojenský tlmok. Veci pochádzali z krádeží... Jozef Kosík mal zasa doma súčiastky do vysielačky... to úplne stačilo, aby sa dostali obaja do zoznamu podozrivých.

Nečudo, keď ktosi hodil granát do okna predsedovi MNV - (Miestny národný výbor , teraz Obecný úrad) v Dvorníkoch, eštebáci nemohli na Jozefa Kosíka zabudnúť. Zobrali ho do Nitry a vyšetrovali. Celý jeden mesiac. Bili ho, kopali, mučili. Keď zistili, že v čase útoku na predsedu MNV bol na svadbe u rodiny v Horaždoviciach a zdržoval sa tam dva týždne, nechali granát granátom a znova sa začali vracať k pokusu úteku do Rakúska.

„Tak ma bili, že po návrate z Nitry mi museli lekári vyoperovať pravú obličku,“ sťažoval sa Jozef Kosík. „Za toto ublíženie na zdraví mi dali len almužnu.“

Jozef Kosík mal potvrdenie z Dérerovej nemocnice s poliklinikou, Kliniky pracovného lekárstva v Bratislave, že vinou vyšetrovateľov mal vážne mozgové poruchy pri ťažkom poranení hlavy (epilepsia) a utrpel i stratu jednej obličky vpravo.

Vo vyhlásení ošetrujúceho lekára MUDr. Imricha Marušeka z Dvorníko sa uvádza:

„Z dostupných záznamov liečebnej dokumentácie pacienta Jozefa Kosíka, nar. 18.2.1920 som zistil, že menovaného som začal liečiť na zápal obličky v roku 1952. Už v tom čase mal iba jednu obličku, a to ľavú. Pravá oblička bola pacientovi amputovaná v dôsledku úrazu, ktorý utrpel počas vyšetrovacej väzby v budove Krajského súdu v Nitre. Čo sa týka záchvatov epilepsie, týmito pacient v roku 1952 netrpel. Až po návrate z vyšetrovacej väzby sa pacient opätovne prihlásil na ošetrenie. Mal zjavné poranenie na hlave v oblasti pravej spánkovej časti...“

Opäť zatknutý

Akoby ešte toho neoblo dosť, Jozefa Kosíka opäť zatkli v júni 1952. Bol podozrivý z protištátnej činnosti. Mala spočívať v tom, že sa u neho doma ilegálne schádzala protištátna teroristická skupina. Spoločne s Viliamom Joštom, Piusom Trnkom a Karolom Rybaničom mali počúvať štvavé správy zahraničného rozhlasového vysielania, ktoré potom rozširovali medzi miestne obyvateľstvo a tiež zamýšľali vykonávať rôzne teroristické akcie proti politickým funkcionárom v okolí Serede. V tom istom období pracoval Jozef Kosík v Elektrárni v Bratislave. Domov dochádzal iba raz za týždeň. Do práce prišiel za ním civil eštebák a zobral ho do Bratislavy k Dvom levom, kde boli zamestnaní eštebáci a ďalší policajti od nepamäti. A tam...

Dvadsaťštyri hodín ho vyšetrovali. Vo dne i v noci. Ešte predtým boli eštebáci u neho doma v Dvorníkoch. Keď sa nemohli dostať dnu, zobrali z dvora siahovicu dreva a dobíjali sa dnu ako kedysi bojovníci do hradu. Dvere rozbili na franforce. Neskôr Ministerstvo národnej obrany v Prahe vec vysvetlilo takto:

„Pokud jde o násilné vniknutí orgánú NB do Vašeho bytu, zjistili sme, že ze strany majitele domu bylo příslušníkum NB vyhrožováno použitím zbraně, takže byli nuceni násilím vniknout do domu.“

Len dodajme, že v dome bola bezbranná žena a dve malé deti. Keď žena vyskočila od strachu cez okno na ulicu a kričala o pomoc, začali sa zbiehať susedia. Eštebáci ich odohnali kopaním do zadkov.

„Ste terorista!“ – kričali na mňa pri vyšetrovaní,  pokračoval v spomienkach Jozef Kosík.

„Spomínal mi mená ďalších „teroristov“, ktoré som počul prvý raz v živote. A bili ma a bili, veľmi ani nechýbalo, aby ma nezabili.“

A opäť nikto nič Jozefovi Kosíkovi nedokázal. Ani to, že by bol ublížil otravnej muche. Ani že by niekomu povedal čo len jediné zlé slovo. Ale bitky sa vmestilo do neho naozaj dosť.

Účastný rehabilitácie

Vyšetrovali ho bez súhlasu prokuratúry i súdov. Bili a mučili nevinného, možno povahovo krikľavého a názorovo, politicky, naivne provokujúceho, plnokrvného mládenca, ktorý sa chcel ukázať a nedal si brnkať na nos.

Začiatkom roku 1992 sa obrátil na Okresný súd v Trnave so žiadosťou o rehabilitáciu. Súd odstúpil jeho žiadosť Ministerstvu vnútra SR a tá odtiaľ putovala na Ministerstvo spravodlivosti SR a odtiaľ dňa 14.2.1994 na Krajskú prokuratúru v Bratislave. Tá rozhodla, že Jozef Kosík je účastný rehabilitácie.

Z Ministerstva spravodlivosti SR dostal náhradu za stratu na zárobku počas väzby a časť náhrady škody na zdraví v sume osemnásťtisíc korún. Od 37-mich rokov  bol na invalidnom dôchodku a žil z dôchodku vo výške 5.770 korún mesačne.

Pravdaže, celkom spokojný nebol. Žiaril však šťastím, že už žiadny eštebák za ním nepríde...

Zomrel ako deväťdesiatročný v roku 2010. Pochovali ho doma v Dvorníkoch.

(Nabudúce: Trpký život Američana)