Príbeh obrazov zo seredského kaštieľa

Július Matis   |   Písal sa rok 1760 a v Benátkach zomrel Gianantonio Guardi, hlava rodinnej maliarskej dielne. Vedenia rodinného podniku, sa ujíma najmladší z bratov Guardiovcov, Francesco.
Otec Gianantonia a Francesca, maliar Domenico Guardi, vlastnil obchod a dielňu, tzv. bodegu, v ktorej sa maľovali žánrové obrázky (capriccios), bojové scény, pohľady na mesto a občas sa vyskytla aj objednávka na kostolný obraz alebo fresky. Domenico patril k nižšej šľachte a viedol obchod - dielňu až do svojej smrti, ale to už bolo dávno, Francesco mal vtedy len štyri roky.  Francesco sa narodil v Benátkach, na rozdiel od svojho o trinásť rokov staršieho brata Gianantonia, ktorý bol rodák z Viedne. Tam sa totiž pred rokmi ich otec oženil, vzal si za ženu viedenčanku, ale čoskoro sa vrátil do Benátok, aby sa venoval svojmu povolaniu maliara. Dielňu po ňom prebral najstarší syn Gianantonio a v dielni pracoval aj Francescov ďalší brat Nicolo. (Guardiovci mali aj sestru Máriu, ktorá sa vydala za slávneho benátskeho majstra Tiepola.)
Francesco získal svoje maliarske návyky hlavne od svojho staršieho brata Gianantonia. V čase bratovej smrti má už 48 rokov a je na vrchole tvorivých síl. Už počas spoločnej práce pod bratovým vedením občas podpisoval svoje obrazy. Teraz však preorientuje prácu dielne hlavne na maľovanie pohľadov na dóžacie mesto - benátske veduty (pohľadnice) s gondolami na lagúne a siluetou kostola sv. Marka na obzore sú čoraz žiadanejšie a idú veľmi dobre na odbyt. Kalendár okázalých slávností benátskej republiky je plný a návštevníci (dnes by sme povedali turisti) si radi odnášali maľované spomienky na nezabudnuteľné Benátky.
Francesco sa na veduty dlho pripravoval maľovaním obrazov podľa staršieho a slávneho vedutistu Canaletta. Neučil sa priamo u neho, ale študoval ho kopírovaním jeho diel. Že to myslí s budúcnosťou vážne a hodlá sa venovať rodinnej tradícii dokladá zápis v benátskej cechovej knihe maliarskych dielní: meno Francesco Guardi tam bolo zapísane v roku 1761, rok po smrti staršieho brata.
Práve vtedy sa mu narodil syn. Tiež sa stane maliarom. Rodinná dynastia.
Napriek všetkému, dielňa Guardiovcov ostáva len jedna z mnohých. Francesco Guardi sa stáva členom benátskej akadémie umení až vo veku 72 rokov, hoci jeho starší brat Gianantonio bol svojho času predsedom tejto spoločnosti. Francesco zažije svoje lepšie časy až po roku 1782 (už má 70), keď dostáva „štátnu" zákazku na zdokumentovanie návštevy ruského arcikniežaťa Pavla Petroviča v benátskej republike a podobnú dostane aj pri návšteve pápeža Pia VI. Udalosti zaznamenáva štýlom menej konkrétnym než ako sme zvyknutí u Canaletta, ale práve pre tento štýl, uvoľnenejší, z dnešného hľadiska „modernejší", ho v 19. storočí objavili impresionisti a začiatkom 20.storočia sa stáva novoobjavenou hviezdou medzi benátskymi vedutistami.
V Sankt Petersburgu, hlavnom meste Ruska, približne v čase nástupu Francesca Guardiho do čela rodinnej dielne (1761), končí diplomatickú misiu gróf Mikuláš Esterházi. Desať rokov strávil ako veľvyslanec Márie Terézie na dvore cárovnej Alžbety. Vracia sa na svoje rodinné majetky v Čeklísi a Šintave. Z ciest si priváža manželku, kňažnú Lubomirskú, a vzácny album ručne kolorovaných rytín, ktorý mu darovala cárovná Alžbeta. Album medirytín rozmerov 49 x 68 cm, má názov Plan stoličnogo goroda Sanktpeterburga a okrem dvanástich strán plánu mesta obsahuje aj dvanásť "prospektov", čiže vedút nového hlavného mesta, výstavnej pýchy ruského impéria.
Rovnaký album pravdepodobne prináša aj cisárovnej Márii Terézii, lebo sa taký neskôr vyskytol v prešporskej hradnej zbierke grafík Alberta Tešínskeho, jej zaťa. (Dnes je uložený v Albertíne vo Viedni.)
Gróf Mikuláš Esterházi si v rámci dobových zvyklostí  vyzdobuje miestnosti vynoveného čeklískeho kaštieľa zarámovanými petrohradskými vedutami z albumu. Príkladom mu je zberateľská vášeň Alberta Tešínského, ktorý bol v čase svojho miestodržiteľského pobytu častým návštevníkom Čeklísa.
A potom možno zatúži ešte viac si pripomenúť svoje slávne petrohradské pôsobenie. Zadáva renomovanej maliarskej firme prácu - zväčšiť a namaľovať olejom na plátno 12 petrohradských vedút. Štyri veľké budú mať 122 x 207 cm, osem menších 50 x 68 cm.
Tak sa stalo, že dvanásť olejomalieb v honosných rámoch zdobilo slávnostné sály čeklískeho kaštieľa až do roku 1815 (Mikuláš je už dávno po smrti). Je známe, že vtedy prichádza k deleniu esterháziovského majetku. Šintavské panstvo sa oddeľuje od Čeklískeho a dedičia sa pravdepodobne dohodli, že grafiky a šesť malých olejových vedút ostanú v Čeklísi (nikdy sa nenašli, zmizli pravdepodobne počas pohnutých udalostí 2. svetovej vojny) a 4 veľké a 2 malé olejomaľby idú do Serede. 
Šintavskému panstvu vojvodil kaštieľ v Seredi. Bývalý hrad Šintava prestavali generácie esterháziovcov na kaštieľ v barokovom (neskôr aj v klasicistickom) štýle. Šintava medzitým stratila vplyv, zmenila sa na bezvýznamnú dedinu a Sereď sa vyšvihla medzi dôležité trhové mestá Horného Uhorska. Tak sa maľované Petersburské prospekty ocitli v knižnici seredského kaštieľa.

Seredský kaštieľ koncom 19. a začiatkom 20. storočia dvakrát zmenil svojho majiteľa. Obrazy však vydržali na svojom mieste a akýmsi zázrakom prežili aj 2. svetovú vojnu (čo, ako sme už spomínali, sa nepodarilo čeklískym obrazom). Prežili dokonca nemecký a potom sovietsky nemocničný láger. Nič sa im nestalo, hoci obe vojská kaštieľ úplne vyrabovali (za výdatnej pomoci domáceho obyvateľstva). Na počudovanie ostali visieť v bývalej knižnici aj po znárodnení, keď sa tam usídlil Okresný národný výbor a neskôr Dom pionierov. Snáď preto, že boli také veľké. (Aj keď, paradoxne, práve pionieri, asi členovia streleckého krúžku, majú na svedomí dierky po brokoch, ktoré neskôr reštaurátori nájdu v jednom z obrazov.)
Nakoniec sa obrazy zo seredského kaštieľa dostali na seredský Mestský úrad. Lebo kaštieľ spustol.
Dve malé veduty zdobia kanceláriu primátora a štyri veľké pohľady na "stoličný gorod Sanktpeterburg" visia v Obradnej sále a už viac ako pol storočia sa dívajú, ako sa mladé seredské páry vydávajú na cestu životom.

Epilóg?
Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia (1988) sa obrazy, ako výpožička, dostali na bratislavský hrad, aby niekoľko rokov zdobili hradný Hudobný salón. Pri tejto príležitosti reštaurátori maľby vyčistili, zreštaurovali, a historici umenia ich dôkladne preštudovali.
Až vtedy sa seredská verejnosť dozvedela, že "obrazy z kaštieľa" predstavujú bývalé hlavné mesto Ruska, Petrohrad. A donieslo sa aj to, že tri zo štyroch veľkých vedút nesú citlivo zakomponovaný, nenápadný podpis autora: Franco Guardi.

Obrázky:

1. Grafický dvojlist z petersburského albumu (okolo roku 1753), podľa ktorého bola namaľovaná jedna zo seredských veľkých vedút.
Zdroj: webová stránka Petrohradu.
2. Strieborná 10 eurová minca vydaná v Taliansku pri príležitosti výročia narodenia Francesca Guardiho.
3. Podpis Franco Guardi F: (fecit – urobil) na jednom zo seredských obrazov.