Prezentácia básnickej zbierky Edity Striežencovej (Jajaizmus a babaizmus)

 Vo štvrtok 23. novembra 2017 sa v čitárni Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave v rámci projektu Trnavské kontexty uskutočnila prezentácia debutovej básnickej zbierky Edity Striežencovej Pod úsmevom slnečných hodín. Podujatie zorganizovali Trnavský samosprávny kraj a Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave. Prednes básní Edity Striežencovej mala na starosti poetka a recitátorka Margaréta Partelová a o hudobnú časť podujatia sa postarala Beáta Vargová-Kuracinová, poetka, autorka literatúry pre deti a mládež, ale i speváčka, gitaristka a autorka piesní.

Na túto prezentáciu som sa veľmi tešila. Editu Striežencovú poznám ako veľkú milovníčku umeleckého slova a veľmi milú a skromnú ženu, ktorá navyše píše vtipné a hlboké básne.

V ten štvrtok som do Trnavy pricestovala v pokoji a v pohode, v dostatočnom časovom predstihu. Keď som prišla do čitárne Knižnice Juraja Fándlyho, vládol tam čulý ruch, dolaďovali sa posledné veci pred prezentáciou a miesta na sedenie sa rýchlo zapĺňali publikom so vzťahom k poézii.

Podujatie sa začalo o 17.00 hod. Na jeho začiatku všetkých srdečne privítala moderátorka – pracovníčka Knižnice Juraja Fándlyho Alena Beňová. Ako povedala, prezentácia sa konala v rámci cyklu podujatí Trnavské kontexty. Trnavské kontexty predstavujú osobnosti Trnavy – osobnosti, ktoré sa v tomto meste narodili, žijú tam alebo im Trnava poskytuje inšpirácie pre ich tvorbu. Medzi takéto osobnosti patrí aj Edita Striežencová. Svoju prvú zbierku básní Pod úsmevom slnečných hodín vydala vlastným nákladom v spolupráci s Hnutím kresťanských pedagógov Slovenska.

Po tomto úvode dostala slovo Beáta Vargová-Kuracinová a zahrala a zaspievala pesničku, v ktorej sa spieva o zrkadle, ale nie len o ňom. V jej texte sa okrem iného píše, že „slovo je na svete najväčší dar“, takže je veľmi vhodná na literárne podujatia.

Ďalšími slovami nadviazala Alena Beňová a Editu Striežencovú predstavila ako veľmi skromnú dámu, ktorá dlhé roky pracovala ako učiteľka a okrem zamestnania sa venovala rodine a výchove detí. Moderátorka sa zmienila o horárni Šišoretné nad obcou Dolné Orešany pri Trnave. S touto horárňou bolo späté detstvo Edity Striežencovej. Tam sedávala pri petrolejovej lampe, počúvala otcovu hru na husliach. Pri horárni zbierala pierka, pretože si chcela polietať. Cesta do školy bola pre ňu dobrodružstvom, musela prejsť tri kilometre peši. Od detstva sa túžila stať učiteľkou a aj od svojich bratov chcela, aby boli dobrými žiakmi. Vyštudovala pedagogickú školu v Trnave. Vo voľnom čase rada navštevovala tri trnavské kiná a korzo, veď ako sa hovorí v Trnave, kto nechodil na korzo, nežil. Pred svojich prvých žiakov predstúpila ešte ako nedospelá (do osemnástich rokov jej chýbal jeden mesiac). Pôsobila v rôznych školách, od roku 1972 na Základnej škole na Bottovej ulici v Trnave. Ako podotkla Beáta Vargová-Kuracinová, Edita Striežencová vychovala zástupy mladých ľudí k citlivému vzťahu k slovu. Alena Beňová dodala, že Edita Striežencová je vernou čitateľkou Knižnice Juraja Fándlyho a že číta hlavne slovenskú poéziu a prózu. Navyše, so svojimi básňami sa zúčastňuje rôznych literárnych súťaží, napríklad Literárneho salónu Trnava, a získala v nich viaceré ocenenia. Beáta Vargová-Kuracinová charakterizuje Editu Striežencovú ako autorku poetickej skratky, ktorá si odomyká srdce otcovým husľovým kľúčom.

Prišiel čas na ukážky z novej básnickej zbierky. Zazneli básne Trnava, Ráno v ¾ takte, Duša a Novoročná v podaní Margaréty Partelovej. Slová básní následne umocnila hudba a spev Beáty Vargovej-Kuracinovej. Vo svojej optimistickej piesni spievala: „Darujte úsmevy, Adamovia, Evy...“

Alena Beňová skonštatovala, že zrejme každý, kto sa venuje umeleckej tvorbe, má vzťah k literatúre. Na Editu Striežencovú sa obrátila s otázkou, aká literatúra ju sprevádzala životom. Poetka odpovedala, že jej rodičia mali v domácej knižnici knihy z edície Spoločnosť priateľov krásnych kníh, tieto knihy ju však neveľmi zaujali. K literatúre si však predsa našla cestu. Neskôr s manželom, ktorý bol učiteľom slovenčiny, odoberali knihy z edície Kruh milovníkov poézie. Jej manžel bol tiež literárne tvorivý, a svoju tvorbu knižne vydal takisto až vtedy, keď bol na dôchodku. Edita Striežencová zdôraznila, že má veľmi rada Knižnicu Juraja Fándlyho a že je to budova v Trnave, ktorú najčastejšie navštevuje. S miernym smútkom v hlase si zaspomínala, ako bola ich generácia v mladosti rada obklopená knihami. Dnes vidí v domácnostiach čisté línie a málo kníh. K svojej rodine s úsmevom dodala, že jej dve deti sú cestujúci manažéri, ktorí nikdy nemajú čas, preto neprišli ani na prezentáciu jej knihy. Alena Beňová sa ďalej zaujímala, kedy v sebe Edita Striežencová objavila potrebu literárne tvoriť. Odpoveďou bolo, že jej prvá literárna tvorba spadá do obdobia strednej školy. Neskôr viedla k literatúre svojich žiakov. Nielen ona vychovávala deti, ale aj deti sa snažili vychovávať ju. Jej srdce živilo napríklad to, keď za ňou prišla po vyučovacej hodine dcéra Beáty Vargovej-Kuracinovej s pokrčeným papierikom, na ktorom bolo napísané: Sporím si dni a ukladám ich do sporničky minulosti. Na otázku, ako je to u nej s inšpiráciou, Edita Striežencová odpovedala poďakovaniami. Najprv poďakovala všetkým svojim literárnym priateľom, že ju „dokopali“ až k vydaniu knihy. In memoriam poďakovala spisovateľke a textárke Eve Kopúnkovej, že ju priviedla k posielaniu básní do súťaží. Ďalšie poďakovanie patrilo poetke Zlate Matlákovej za jemné naznačovanie a motivovanie v záležitostiach literárnej tvorby. Vďaka Edity Striežencovej patrí aj trnavskému Literárnemu klubu, ktorý viedli Alenka Dúhová a Marián Minárik-Častovský. Klub bol zameraný hlavne na poéziu. Edita Striežencová sa podľa vlastných slov už hanbila, že nič nepíše, a tak začala. To bola inšpirácia. Nasledovala otázka Aleny Beňovej, čo pre Editu Striežencovú znamenajú literárne súťaže a ako sa cíti pri preberaní ceny. Poetka odpovedala, že sa teší, že na literárnych súťažiach je veľa mladých ľudí, z ktorých budú noví básnici aj vďaka Zlatke Matlákovej. Alena Beňová citovala slová Zlaty Matlákovej, že vydanie zbierky sa podarilo až vtedy, keď nasledovala odvaha a čin. Edita Striežencová to s úsmevom okomentovala, že Eva Drobná z Hnutia kresťanských pedagógov Slovenska išla tvrdo po nej, na čo publikum zareagovalo smiechom. Edita Striežencová dodala, že nasala toľko umeleckých inšpirácií, že musela aj ona niečo vrátiť, niečím prispieť do literárneho sveta.

Po tomto vyznaní nasledovali ďalšie básne z básnickej zbierky Pod úsmevom slnečných hodín: Omyl, Obraz v okennom ráme a Krása klenby. K intímnej atmosfére prispela aj Beáta Kuracinová-Vargová svojou piesňou To iba láska, ktorá sa objavila aj na jej cédečku Kde nájdem to nebo.

Keď doznela hudba a spev, Alena Beňová sa opýtala, ako dlho Edita Striežencová svoju prvú básnickú zbierku pripravovala a kto ju ilustroval. Debutantka vysvetlila, že zbierka vznikla z básní, ktoré pôvodne posielala do literárnych súťaží. Básne vznikali asi desať posledných rokov. „Ja nie som až taký pisateľ,“ poznamenala skromne Edita Striežencová. Podľa jej vlastných slov jej vyberanie básní a ich rozdeľovanie do kapitol dalo poriadne zabrať. Napokon prvej kapitole dala názov Moje senium (pretože slovo „staroba“ jej pripadá škaredé). Druhú kapitolu nazvala Krása klenby, lebo vo vyššom veku sa ľudia obzerajú, čo na svete vytvorili a nevytvorili. Ďalšie kapitoly dostali názvy Pominuteľnosť,  Detský prstoklad a veľmi dôležitá je aj časť Namiesto doslovu. Autorkou ilustrácií básnickej zbierky je vnučka Edity Striežencovej Natália Farská. Sú to obrázky, ktoré pôvodne vytvorila ako školské práce, alebo ktoré zaslala do rôznych súťaží.

Alenu Beňovú ďalej zaujímal pôvod slov „jajaizmus“ a „babaizmus“, ktoré sa objavujú v časti básnickej zbierky Namiesto doslovu. Pri vysvetľovaní významu prvého slova si Edita Striežencová zaspomínala, ako sa celá rodina tešila, keď sa jej narodila vnučka Natália. Edita Striežencová skonštatovala, že v dnešnej dobe majú deti pubertu snáď odmalička. „Jajaizmom“ nazvala obdobie života svojej vnučky, keď si začala uvedomovať svoje „ja“, keď došlo k jej sebauvedomovaniu. „Babaizmus“ je zase „filozofický pojem“ pre Editu Striežencovú, babičku. Na otázku, kto ešte spolupracoval na vydaní básnickej zbierky Pod úsmevom slnečných hodín, Edita Striežencová odvetila, že musí poďakovať Eve Drobnej, ktorá je skvelá editorka, za jej precíznu prácu. Eva Drobná zase pochválila Editu Striežencovú, že je skvelá autorka, s ktorou sa jej dobre spolupracovalo.

Svoje recitátorské umenie znova predviedla Margaréta Partelová. Vypočuli sme si básne Vianočná rozprávka, Prstomapy a Posolstvo. Počas prednesu básne Prstomapy niekomu zvonil mobil, a s prekvapením som zistila, že to dohromady celkom dobre znelo. Beáta Vargová-Kuracinová potom zahrala a zaspievala pieseň o návrate do detstva, v ktorej zazneli i tieto slová: „Zrazu ma chytí malá detská rúčka, s vílou sa teší môj vnúčik a vnučka.“ Pri refréne obecenstvo spontánne tlieskalo do rytmu.

Moderátorka Alena Beňová potom poprosila o pár slov spisovateľku Zlatu Matlákovú, ktorá na úvod povedala, že na básnickú zbierku Pod úsmevom slnečných hodín napísala recenziu, ale na prezentáciu si pripravila iný príhovor. O sebe prezradila, že vyrastala v Trnave na Fučíkovej ulici a patrila do školy na Bottovej ulici. Najvyššou métou literárne tvorivých žiakov bola súťaž Literárny Kežmarok. Je to najstaršia celoslovenská literárna súťaž, v roku 2017 sa konal už jej 52. ročník. Zlata Matláková spomenula, ako na súťaž Literárny Kežmarok chodieval Gabriel Kopúnek, syn Evy Kopúnkovej, spolu so svojím bratom Martinom. Gabriel bol nešťastný, že vždy dostal o stupeň nižšie ocenenie... Edita Striežencová svojich žiakov dobre viedla, a preto dosahovali mnohé literárne úspechy. Podľa slov Zlaty Matlákovej má Edita Striežencová hlboký vzťah aj k výtvarnému umeniu. Ony dve sú si blízke i preto, že Edita Striežencová sa stará o svoju vnučku a Zlata Matláková o svoju mamičku. Tieto dve poetky spolu navštívili v Trnave napríklad výstavu Ivana Pavleho s názvom V znamení rýb. Zaujala ich. Tvorba Ivana Pavleho je zaujímavá napríklad tým, že aplikuje zabudnuté techniky a receptúry vo svojich výtvarných postupoch. Zlata Matláková sa zmienila aj o výstave, ktorú navštívila sama a táto výstava v nej zanechala rozporuplné pocity: bol to projekt fotografky Lenky Lukačovičovej Šedá kniha. Jednou časťou výstavy boli fotografie politických väzenkýň z 50. až 70. rokov. Išlo o fotografie na skle rozložené na zemi. Návštevníci boli vyzvaní, aby po týchto fotografiách šliapali, pri čom sa fotografie postupne ničili. Išlo o metaforu zničených životov politických väzenkýň.  Výstava teda bola synergiou priestoru a návštevníkov. K debutovej zbierke Edity Striežencovej Zlata Matláková povedala, že knižka vyšla presne v tom čase, kedy mala vyjsť. Edita Striežencová v nej zobrazila svätú rodinu po ženskej línii: stará mama – dcéra – vnučka.

Alena Beňová oznámila, že vypravenie knižky k čitateľom nebude: knižka si nájde cestu k čitateľom sama. Zlata Matláková však knižke predsa zaželala, aby jej čitatelia precítili pri jej čítaní vôňu Šišoretného i všetky jeho farby. Edita Striežencová potom prečítala zo svojej knižky báseň Senium v štýle haiku a publikum ju odmenilo veľkým potleskom. Alena Beňová povedala, že sa veľmi teší, že Edita Striežencová vydala knižku a že mala odvahu prísť do knižnice a podeliť sa so svojou tvorbou. Knižke zaželala všetko dobré medzi čitateľmi. Tiež poďakovala Margaréte Partelovej a Beáte Vargovej-Kuracinovej, ktoré významne prispeli k príjemnej atmosfére podujatia. Edita Striežencová poďakovala organizátorom, účinkujúcim i  riaditeľke Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave Lívii Kolekovej a mala pripravené i malé prekvapenie: rozdala im „zlaté“ hviezdičky s čokoládou vo vnútri. Na záver Beáta Vargová-Kuracinová zahrala a zaspievala svoju pesničku o bielom, červenom, ružovom i šumivom vínečku. Prispelo to k ešte lepšej nálade.

Potom nasledovala neformálna časť prezentácie, čiže príjemné rozhovory pri chutnom občerstvení. Z tohto podujatia odchádzali mnohí milovníci poézie s novou knižkou, v ktorej nechýbal podpis autorky.

Spomínala som, ako som sa cítila, keď mi vyšla prvá knižka poézie. Chápala som trému i radosť Edity Striežencovej. Veľmi jej držím palce a teším sa na jej ďalšiu tvorbu!