Predstavujeme hlavného trénera mládeže BK AŠK Lokomotíva Sereď, Jozefa Ištoka.

Jozef do nášho klubu priniesol obrovskú pridanú hodnotu, okrem toho, že je skvelý odborník a jeden z najlepších mládežníckych trénerov na Slovensku, má skvelý prístup k deťom a mládeži. Vedie u nás družstvá kadetov a žiakov, na individuálnych tréningoch sa venuje talentovaným chlapcom a dievčatám.

Jozef Ištok,

odchovanec svitovskej basketbalovej školy, majster Československa – 1987 - kadeti. Bývalý extraligový hráč Chemosvitu Svit, Interu Bratislava (3. miesto Československo) , Slovakofarmy Pezinok (Prvý Majster Slovenska 1992), Istroenergo Levice, ŠKP Banská Bystrica, reprezentant Československa (5. miesto Majstrovstvá Európy 1992 U22, v Aténach). V súčasnosti šéftréner BK Lokomotíva Sereď. Tréner FIBA (najvyššia možná licencia v basketbale v Európe), tréner FECC (FIBA Europe Coaching Certificate), licencia ktorou sa momentálne môže pochváliť len 198 trénerov v rámci Európy. Od roku 2007 do 2016 viacnásobný hlavný tréner mužských reprezentačných družstiev mládeže Slovenska. Tréner najvyšších mužských slovenských seniorských extraligových družstiev v Leviciach, vo Svite, v Poprade, taktiež ženskej extraligovej Rožňavy. Šéftréner mládežníckych basketbalových klubov AGM Banská Bystrica, ŠKP Banská Bystrica, ŠBK Junior Levice.

Ako hlavný tréner extraligových tímov mužov a žien, či reprezentačných družstiev ste mali veľmi dobre rozbehnutú kariéru seniorského trénera, dokonca s konkrétnymi ponukami na prácu v zahraničí, prečo ste sa nakoniec upísali mládeži na Slovensku ?

Aby som bol úprimný, nebolo to celkom len moje rozhodnutie. V minulosti som si skutočne prakticky 24 hodín denne užíval prácu seniorského trénera, napĺňalo ma to, žil som pre basketbal a zákonite prišli aj konkrétne lukratívne ponuky na prácu v zahraničí. Bohužiaľ, resp. s odstupom času to hodnotím ako chvalabohu, som pred ôsmimi rokmi z rodinných dôvodov musel prehodnotiť ďalšie kroky a smerovanie do budúcnosti. Prišlo to prakicky všetko zo dňa na deň, dosť nečakane a ja som si musel jasne určiť svoje životné priority. Jednoducho sa rozhodnúť, čo bude pre mňa a hlavne pre výchovu môjho syna najdôležitejšie.

Čo Vás priviedlo na pozíciu šéftrénera BK Lokomotíva Sereď?

Bola to viac-menej opäť súhra náhod a okolností, ako vždy v mojom živote (smiech), ako aj priama výzva môjho kamaráta a priateľa, Paľa Skubeňa, prezidenta AŠK Lokomotíva Sereď. Takže vlastne ešte stále nechápeme so synom, kde sme a čo tu robíme (opäť smiech). Ale teraz vážne, kompetentní ľudia v sereďskom basketbale, mi prezentovali seriózny záujem a veľkú snahu vybudovať moderný basketbalový klub v rámci Slovenska. Vízia bola a stále spočíva v tom, aby ľudia v našom občianskom združení, ktorí popri dlhoročnej tradícií a výborných výsledkoch dievčenských družstiev, radi rozšírili úspechy aj v chlapčenskej zložke a to samozrejme nie len na úrovni detí, resp. malých začínajúcich minibasketbalistov, ako to bolo v minulosti.

Ako doposiaľ hodnotíte vaše viac ako ročné pôsobenie v Seredi?

O zabezpečenie funkčnosti BK Lokomotíva Sereď sa stará jeho výkonný výbor, ktorého dôveru a podporu spolu s ostatnými trénermi cítime na každom kroku. Rovnako ako podporu, ktorú dostávame z mesta, ktorému svojou prácou a obrovským záujmom detí, ktoré v súčasnosti v Seredi trénujeme a vedieme k basketbalu, dúfam že oplácame a vraciame plným priehrštím. Osobne si myslím, že na tak malý rozpočet, akým momentálne disponujeme, vzhľadom k ostatným klubom v regióne, či na Slovensku, vysoko prekračujeme štandardy malého mestského klubu, hlavne čo sa týka výsledkov, záujmu a celkovej spokojnosti detí a ich rodičov. Napriek tomu, že sme ešte stále len na začiatku našej spolupráce, všetci cítime, že sa nachádzame na správnej vlne a všetci zainteresovaní tu pociťujeme obrovské nadšenie, vynikajúcu spätnú väzbu od detí a ich rodičov a celkovo si užívame veľmi pozitívnu atmosféru v našom klube. Presne toto je základom úspešného napredovania všetkých našich zverencov.

Čo by ste osobne zmenili v Seredskom basketbale?

Na prvý pocit tu osobne cítim, že treba zmeniť hlavne „lokálne“ myslenie a vnímanie akejkoľvek športovej činnosti, o ktorú majú deti a mládež v našom meste záujem. Mesto Sereď je na mape Slovenska zaradené ako problematické mesto. Hlavne čo sa týka výchovy a správneho vývoja životov mladých ľudí. Jednoducho chuť, nadšenie a talent je obtiažné správne usmerniť a presne definovať. Je tu množstvo vonkajších faktorov, ktoré priamo ovplyvňujú samotný vývoj a rozhodovanie každej formovanej osobnosti. Myslím si, že úspešná cesta tkvie v pravidelnej, každodennej činnosti a je to jedno, či je to basketbal, alebo akýkoľvek iný kolektívny šport v Seredi. Základným pilierom našej práce by mal byť správne vedený tréningový proces a komunikácia so školou a rodičmi. Naša spoločná práca by mala byť vždy vedená a smerovaná k možnostiam každého mladého športovca. Jednoducho konkrétne a zmysluplne investovaný čas, resp. presne definovaná príprava a športová činnosť. Je to zároveň všestranné formovanie každej jedinečnej osobnosti, v takejto malej sociálnej skupine, v ktorej si každý nájde svoje miesto, využije svoje práva, uvedomí si svoje možnosti, ale zároveň sa tu konfrontuje s presne definovanými povinnosťami, s jasnými cieľmi a úlohami. Takto ovplyvnení vzájomnou tímovou prácou, ktorá je vždy pozitívna, harmonická, spolu s mentálnou a fyzicky vyváženou prípravou detí, môžme položiť základy ich spoločenskej výchovy. Spolu so správnymi základmi psychohygieny im takto môžme pomôcť ľahšie pochopiť zmysel ich činnosti a vzájomný REŠPEKT. Toto sú totiž hodnoty, ktoré v súčastnej slovenskej spoločnosti „bez pravidiel“, nastavujú do budúcnosti základ ich osobnosti. Zmeniť niekedy nastavené myslenie, znamená beh na veľmi dlhú trať a to je presne to, čo by som rád výrazne ovplyvnil, resp. momentálne prepracoval v Seredi. Je to primárny a hlavný rozdieľ medzi existujúcim mládežníckym a seniorským basketbalom, fungujúcim v rámci celého Slovenska.

Ako vidíte v súčastnú situáciu v Slovenskom mládežníckom basketbale?

Situácia v Slovenskom mládežníckom basketbale je už dlhodobo viac ako kritická. Chýbajú nám telocvične, peňažné prostriedky a materiálovo-technické zabezpečenie pre mladé nádeje a talentovaných hráčov.  Toto však nevidím len ako problém basketbalu ale prakticky všetkých slovenských športov.  Na jednej strane sa Slovensko chce pýšiť olympijskými medailami a medzinárodnými úspechmi, ale štát ako taký, tu zlyháva na celej čiare. Všetky náklady na činnosť musí hradiť rodič. Na Slovensku neexistuje žiadna podpora talentovaných detí v rámci regiónov. Keď náhodou niekde existuje, tak len na papieri v často  meniacich sa projektoch, bez nejakej dlhodobejšej koncepcie, či jasnej vízie. Veľa dobrých nápadov od trénerov, či rodičov, sa nedostane cez prah kancelárie na úradoch, kde sa tieto dotácie schvaľujú, prípadne rozdeľujú, alebo lepšie povedaná dohadzujú „vyvoleným“ kamarátom. Jednoducho finančné prostriedky, ktoré by mohli ísť na šport, miznú v „čiernych dierach“ našej spoločnosti, presne tak ako je to v zdravotníctve, kultúre či v ďalších oblastiach.

Každý na Slovensku má plné ústa moderných metód v športe, princípov, každý je tu odborníkom prakticky na všetko. Donekonečna sa rozpráva o tom, ako nám záleží na mládeži, na systematickej viacročnej práci, všetci tu mudrujeme o koncepci, o budúcnosti detí a mládeže .... a prax ?!? Realita v slovenskom športe je na míle vzdiaľená od týchto dookola prezentovaných, účelových rozprávok. V podstate na Slovensku stále zlyhávame v základnej myšlienke chápania športu. Tou by mala byť podľa mňa, pri absolútnom absentovaní významu telesnej a športovej výchovy v školách, základná pohybová príprava. Taktiež samozrejme výchova a všestranný, harmonický rozvoj všetkých detí, to znamená aj netalentovaných. Samozrejme, čo je veľmi dôležité, ruka v ruke s tým tu musí fungovať hlavný princíp a priama podpora práve tých, o ktorých nám v športe ide. Teda o športovo nadané a talentované deti, o budúcich reprezentantov, olympionikov – vrcholových športovcov ! Presne tak, ako to je všade okolo, vo vyspelých krajinách európskej únie. Takto sa v budúcnosti vyhneme frázam, ktoré nepočuť nikde inde, okrem Slovenska. Počuli ste niekedy vetu „my sme malé Belgicko, veď my sme malé Luxembursko, alebo „nevadí“ veď my sme malé Česko a pod.“ ? Ja osobne nikdy a nikde. Všetky krajiny sú totiž hrdé na to čím sa prezentujú, ako príjímajú realitu a hlavne ako pracujú s výsledkami, úspechmi, sklamaniami i prípadnými prehrami. Presne pri tom vždy pomenujú základný problém, analyzujú ho, vyhodnotia a urobia správne rozhodnutia. Hrdo - národne, s hlavou hore! Navyše vždy odborne, koncepčne a pravdivo ! Prakticky všetko tu už bolo a je vymyslené. Nie je potrebné nič nové vymýšlať a zavádzať do praxe. Stále som presvedčený, že budúcnosť naších detí , či už športovo nadaných, alebo len tešiacich sa z pohybu, je v rukách kompetentných, ktorí by sa mali konečne rozhodnúť, či to chcú robiť aj naďalej na Slovensku, len tak, aby to vyzeralo, že to všetko funguje, plniť si vrecká, resp. vrecká svojich kamarátov, alebo sa konečne zobudia a zavedú konštruktívne zmeny a nápady do života mladých športovcov.  

Záverom, čo hovoríte na vznik nového basketbalového klubu pri ZŠ Fándlyho v Seredi?

Ťažko sa mi to hodnotí a prakticky tomu stále nerozumiem, resp. v tomto prípade ani radšej nechcem rozumieť. Ja som určite vždy bol a vždy budem preferovať konkurenčné prostredie, nové výzvy a všetko čo pomôže zlepšiť napredovanie a osobný progres každého dieťaťa. Osobne si veľmi vážim prácu Jolanky Čomajovej, ako trénerky, jej prístup k basketbalu a samozrejme rešpektujem ju aj ako človeka. Na druhej strane, neviem pochopiť ľudí v jej okolí, ktorí priamo znemožňujú posun viacerých talentovaných detí do nášho klubu. Ak nám predsa ide o dieťa, jeho výchovu, dobré návyky a základy pohybovej prípravy, je absolútne scestné, aby tu dochádzalo k vyhrážaniu, priamym či nepriamym psychyckým nátlakom, či dokonca k zneužívaniu práce pedagóga a jeho vplyve na známky v škole, ako to bolo priamo konfrontované na členskej schôdzi 24.4.2017 v ŠH Sokolovňa. My tréneri by sme mali byť vždy nad vecou, vždy by sme mali ísť všetkým deťom príkladom, nemanipulovať ich, neohovárať kolegov a hlavne nevyhrážať sa im, len preto, že sa chcú zlepšovať a prejsť do lepšieho tréningového prostredia. Dennodenne mi osobne prichádzajú na tréningy deti z Galanty, Trnavy, Nitry, Dunaskej Stredy, či dokonca z Martina a Bratislavy. Cestujú do Serede na vlastné náklady, len aby mohli trénovať a hrať v BK Lokomotíva Sereď. Takmer každý týždeň musím odmietnúť novú žiadosť o spoluprácu, pre deti, ktoré sú ochotné sa aj presťahovať do Serede, zmeniť si školu, len aby boli zúčastnení nášho tréningového procesu. Na druhej strane práve mladí sereďania, ktorí to majú prakticky cez cestu a mohli by byť súčasťou veľkého, silného klubu, s možnosťou rýchlejšieho napredovania a sebarealizácie, majú túto možnosť nepochopiteľne a permanentne zakazovanú. Ako som v úvode povedal, nerozumiem tomu a ani radšej nechcem rozumieť. Tu však niekde začína odpoveď na otázku, prečo na Slovensku je ťažké niečo dlhodobejšie, koncepčne trvalé budovať a vytvárať...