Pred 44 rokmi tu boli Ruské tanky - AKTIALIZÁCIA pridané video
Do 21. augusta 1968, teda pred 44 rokmi sa občania Československa prebudili so zdesením, nakoľko po uliciach na tankoch a inej vojenskej technike manévrovali vojaci štyroch krajín Varšavskej smluvy. Prišli na pozvanie čelných predstaviteľov našej krajiny, aby potlačili demokratizačné procesy, ktoré priniesol vývoj a proreformne orientovaní predstavitelia Komunistickej strany.
Aj dnes sú medzi nami ľudia, ktorí sa so zablokovaním reformného vývoja v spoločnosti dodnes nevedia zmieriť. A aj dnes sú medzi nami ľudia, ktorí zároveň nedokážu pochopiť, ako je možné, že za tak dlhú dobu sa naša krajina s konkrétnymi kumunistickými funkcionármi, ktorí zradili svojich občanov, nedokázala vysporiadať.
Napriek tomu je potrebné aj súčasným mladým ľuďom pripomenúť, ako dôležitá je kontrola volených predstaviteľov štátu samotnou verejnosťou. História nám totiž o možnosti zneužitia moci priniesla hmatateľné a nevyvrátiteľné dôkazy.
Fotogaléria k článku:
Video k článku:
Komentáre k článku:
Pridať komentár: tak to je asi najbližšie k pravde , tak ako že kríza je výsledkom poklesu morálky vážených pánov podnikateľov.
Oslobodenie v 1945 znamenalo zníženie slobôd z roku 1938 na minimum, a to je fakt.
Pridám ešte jeden dobrý politický vtip. Otec zo synom sú na turistike pri hraniciach so Západným Nemeckom, a syn keď vidí tie ostnaté drôty sa pýta otca: Oci, a kto vlastne žije za tým plotom? A otec mu odpovedá: My, synku..
len som zvedavy, kolko "oficialnych tvari" sa dnes o 15 hod. zucastni Pietnej spomienky v Poprade.
a teraz sprava z Popradu:
Pri príležitosti 44. výročia okupácie Československa v auguste 1968 sa 21. augusta 2012 uskutočnila pri Pamätníku obetiam okupácie v Poprade pietna spomienková akcia. Podujatie, tak ako každý rok od odhalenia pamätníka v roku 2002, pripravilo Svetové združenie bývalých československých politických väzňov. Ako hostia sa zúčastnili, za Mesto Poprad, poslankyňa MZ PaedDr. Mária Vojtaššáková, zástupcovia partnerských organizácii politických väzňov, PV ZPKO a KPVS, za OP Matice Slovenskej v Poprade pani Ľudmila Hrehorčáková a JUDr. Ján Jančík. Za OZ Slovenská pospolitosť Jakub Škrabák a Michal Buchta. Pietnu spomienku moderovala predsedníčka SZČPV Elena Bačkorová. V príhovoroch vystúpili, tajomník SZČPV František Bednár, JUDr. Ján Jančík, pplk. Ing Rudolf Weiss a Jakub Škrabák.
Ako po 1968 tak aj po 1989 vyuzili situaciu prevracaci kabatov, a siet mocichtivych ludi bez chrbtovej kosti prevzali nasu krajinu a nicia ju stale - lebo sme im to dovolili, nevydrzali sme, boli a su ako mafia. Nemas sancu.
Rusom poslali:
2.000 lokomotív
11.000 vagónov
18.700 lietadiel
351.700 nákladných áut
78.000 Jeepov
7.056 tankov
8.218 stíhačov tankov
2.300.000 ton ocele
229.000 ton hliníka
3.800.000 ton potravín
a.i.
Bez tejto pomoci by rusi nepresunuli svoj priemysel za Moskvu a vojnu by prehrali. Rusi svoj dlh dodnes nevyrovnali.
I naše generace má svoje kajícníky
a fízly z honorace a skromné úředníky
a tvory bez svědomí a plazy bez páteře
a život v bezvědomí a lásku - k nedůvěře.
Už nejsme, nejsme to, co kdysi, už známe ohnout záda,
umíme dělat kompromisy a zradit kamaráda
a, vděčni dnešní realitě, líbáme cizí ruce
a jednou zajdem na úbytě z tý smutný revoluce.
I v naší generaci už máme pamětníky
a vlastní emigraci a vlastní mučedníky.
A s hubou rozmlácenou dnes zůstali jsme němí,
ne, nejsme na kolenou - ryjeme držkou v zemi!
Vyberám z Vášho siahodlhého poučenia: „Jediná dobrá správa k vyššie nastolenej otázke je, že toto neurobili komunisti. Urobili to politické strany, ktoré si národ vybral v slobodných voľbách. ...“ Spolu s Mečiarovým HZDS a Ficovým SMER-om tu vládnu komunisti s malou prestávkou 16 rokov. Skúste si spočítať koľko ľudí, ktorí boli a sú v týchto postkomunistických partajách nemajú s rodnou KSČ či KSS nič spoločné. Bolo by ich žalostne málo. Vaša posledná veta, kde citujete V.I.L. je pravdivá. Len to má jeden háčik. Pred tým si 42 r. nemal občan z čoho a ani možnosť slobodne vyberať. A tých dlhých 42 r. zanechalo svoje stopy. Žiaľ, aj na Vás.
Čo je väčšia výhra ?
Vážiť by sme si ale mali Rumunsko, ktoré odmietlo vyslať invazijné jednotky a Juhosláviu, ktorá nám ponúkla podporu a materiálnu pomoc.
Na námestí máme pamätník sovietskym okupantom, a kde je pamätník pre týchto ľudí: Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Natália Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimir Dremljuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg – iba títo ľudia demonštrovali na Červenom námestí proti okupácii Československa a strávili niekoľko rokov vo väzení. Kde má pamätník Ryszard Siwiec, ktorý sa na protest proti okupácii Československa upálil na varšavskom štadióne? Kedy a kde si ich uctíme?
Predstavme si, že november 1989 nebol. Že nebola žiadna sametová či nežná, a že naďalej je vedúcou silou spoločnosti Komunistická strana Československa. A tak si predstavujme. Predstavme si, že ÚV KSČ, parlament a vláda vyhlásili, že odteraz bude náš vývoj slobodný a demokratický, a preto sú nutné rôzne reformy. A uťahovanie opaskov. A budú aj nezamestnaní. Ale to nič nie je, budú mať viac času chodiť na rybačku, alebo golf. Všetkých pochybovačov utíšil počas prestávky na scéne SND zaslúžilý umelec Milan Kňažko. Na základe výzvy ÚV KSČ, všetci pracujúci, na znak súhlasu, vyšli do ulíc a najbližšiu sobotu pracovali zadarmo.ytvoríme falošné kritéria na meranie minulosti. Vysmejeme a znevážime všetko. Práca je omyl, privatizácia budúcnosť. Všade okolo nás víťazí láska a pravda len, nad lžou a nenávisťou, sloboda a demokracia.
Všetko víťazí, len sa nevie pre koho. Čím menej tomu rozumieme, tým väčšmi tomu tlieskame. Režiséri sú spokojní, herci sú spokojní. Už netreba ani masky. Tešíme sa vláde, ktorá je diaľkovo ovládaná. Vláda odborníkov. Papierové hlavy. V parlamente, v politických stranách, v médiách, v umení, na ulici, všade. Papierová sloboda a demokracia začala.
* * *
Prezident Gustáv Husák sa ospravedlnil Nemcom za príkoria, ktoré sme im spôsobili počas ich agresie voči našim národom v období druhej svetovej vojny. České sympatie hlave štátu potešili. Svoje Svedectvo o SNP vyhlásil za omyl. Na znak úprimnosti a ústretovosti navrhol zrušenie Benešových dekrétov. Vláda odsúhlasila otvorenie kancelárie na Václavskom námestí pre našich nových spojencov z landsmanschaftu. Podívej se Gusto, jak je tady husto. Nadšene hřímal dav na Letenské pláni. A naozaj.
Revolúcia definitívne víťazí. Rozbijeme RVHP, v mene slobody a demokracie sa vzdáme našich trhov, našich tradičných priateľov a spojencov. Vzdáme sa odbytísk pre naše výrobky. Vzdáme sa prístupu k lacným surovinám, osobitne k strategickým: rope a plynu. Naopak, ponúkneme tieto trhy a tieto možnosti každému, kto je na západ od našich čs. hraníc. Ignorujeme fakt, že o trhy, o prírodné bohatstvá, pôdu, vodu, lesy, ľudský potenciál sa viedli vojny , kolonizačné výpravy. Že sa vyvražďovali celé národy a spoločenstvá. My to s veľkou pompou a jasotom aj oslavujeme. Volíme VPN, volíme Občanské fórum, zbožňujeme Havla. Nech žije rozvrat! Nech žije havlárna! V mene humanizmu zlikvidujeme zbrojársku výrobu a všetky naše poznatky a kľúčové technológie odovzdáme do USA. Nariadil tak prezident, Gustáv Husák. Je predsa nemorálne vyrábať zbrane. Veď by pomocou nich mohla byť bombardovaná Juhoslávia, Afghanistan, alebo Irak. Tomu treba zabrániť.
Rozbijeme aj spoločnú Československú republiku. Je to cesta demokratizácie a slobody. Ignorujeme fakt o integračnom procese v Európe pod názvom Európska únia. Ignorujeme odboj a obete II. svetovej vojny, keď bojom proti nemeckému fašizmu sa bojovalo aj za obnovu spoločného štátu. Ignorujeme spoločný profit českého a slovenského národa zo vzájomného zväzku a vzájomnej pomoci. Ignorujeme stav ekonomiky a sociálnej sféry ako výsledok spoločného štátu. Ignorujeme industrializáciu Slovenska po roku 1948. Ignorujeme Mníchov. Ignorujeme naše novodobé dejinné skúsenosti a tradície. Vďaka všetkým, slovenským i maďarským národniarom zvlášť.
* * *
V mene slobody a demokracie vyhlásime privatizáciu. Jedna vlna, druhá vlna, tretia vlna až do úplného vyvlastnenia občana. Občana zbavíme akéhokoľvek podielu na vlastníctve štátu. Štát sa zbaví občana. Spoločenské vlastníctvo, vlastníctvo štátu vyhlásime za zločin. Ignorujeme fakt, že najlepším a najspoľahlivejším investorom je vlastný štát. Moderné, európske a svetové je nevlastniť nič. Aký lacný trik, stačí ho len vyhlásiť a označiť za pravdivý. A nezávislý. Nezávislý od rozumu. Od zdravého sedliackeho, i od vedeckého kritického myslenia. Akú silu má štát, ktorý nič nevlastní? Akú starostlivosť a oporu poskytne svojim občanom? To chce potlesk a podporu vo voľbách. Aj sa tak stane. Bravó VPN, alias HZDS, KDH, DS, SDKÚ, SMK, SNS, SDĽ, SOP, ANO ...
Dovolíme rabovačku a rozkrádanie majetku štátu a družstiev. Mafiáni, domáci i zahraniční zločinci si môžu preprať peniaze koľko len chcú. Na otázku z Ústredného výboru KSČ, či sa netreba báť špinavých peňazí, poradca z prognostického ústavu doc. Václav Klaus odpovedá, že on špinavé peniaze nepozná. Zaslúži si profesúru, ba i prezidentskú stoličku. A aká by to bola rabovačka bez drog a prostitúcie? Havlove deti na uliciach, na cestách, na železničných staniciach, vo verejných domoch. Kupujú a predávajú sa. Nepolitická politika najväčšieho humanistu a tajtrlíka všetkých čias sa presadila. Za obdivu a potlesku národa, umelcov zvlášť.
ÚV KSČ, vláda a parlament , posilnení dôverou širokých vrstiev pracujúcich, ale aj nepracujúcich (zatiaľ ešte len nezamestnaných) pokračujú v reformách ďalej. Vyhlásili neúprosný boj proti hospodárskej prosperite štátu, proti sociálnym istotám, proti dosiahnutej sebestačnosti v potravinách. Proti všetkému. Darí sa. Z časti nezamestnaných sa stávajú úspešní bezdomovci. Len za jednu zimu roku pána 2005/2006, v jednom jedinom meste, v Bratislave, ich zomrie dvadsať. Je to viac, ako bolo obetí politických procesov v Československu v 50-tych rokoch. Koľko ubehlo zím od roku 1989? A koľko je väčších či menších miest v bývalom Československu ? A čo Varšava, Budapešť, Moskva, Bukurešť, Berlín, Sofia, Kyjev ...
Cieľ je vyšší, v novom vzore, ktorý nám vytýčili z ÚV KSČ, v Spojených štátoch amerických, podľa ČTV, denne zomrie približne 3.000 bezdomovcov: hlad, bieda, vraždy, samovraždy. Nie sme ako oni, aké pravdivé, bože. Organizovaný zločin, mafie, vraždy na objednávku ako tovar, bezdomovci, postavy prehrabávajúce sa v kontajneroch, mladí zomierajúci na drogy, žobráci, prostitútky, charita, hladové doliny, chudobné deti, chudobné rodiny, slúžky a sluhovia , nedôstojná staroba. Jedni dedia nesmierne bohatstvo, väčšina dedí chudobu a biedu. Nech žije KSČ!
* * * Úspechy našich reforiem sú založené na totálnom výpredaji národného majetku a národného bohatstva. Zisky, ktoré išli do štátneho rozpočtu z takých podnikov ako VSŽ Košice, Slovnaft Bratislava, Matador Púchov, Chemlon Humenné, SPP, Slovenské telekomunikácie, Slovenské elektrárne, všetky banky a sporiteľne, atď., atď. tečú dnes do USA, Nemecka, Francúzska, Rakúska ...
Takto nám ročne, vďaka ÚV KSČ, parlamentu a vláde, odtečú miliardy korún na pomoc najbohatším ľuďom sveta. A ich domácim kolaborantom a nadhadzovačom. Ďalšie miliardy nám odtečú cez vyplácané dividendy, tantiémy, poradenstvá a iné originálne daňové podvody.
Viac ako 100 miliárd korún v peňažnej forme bolo zo Slovenska jednoducho vyvezených. Slovensko sa tak konečne mohlo zaradiť medzi sponzorov najbohatších ľudí sveta. Konečne sme slobodní a demokratickí, konečne sme v Európe. Sme šťastní, že konečne aj my, po štyroch desaťročiach, môžeme byť vykorisťovaní a zbedačovaní. Sme hapy. Rádio Slobodná Európa, či Hlas Ameriky môžu byť na svoju prácu s vymývaním mozgov naozaj hrdé. Hrdá je aj domáca novinárska svorka, od bulváru, až po tzv. verejnoprávne média. Dobre obmedzená, dobre zaplatená. Tupoidi. Bratia Češi si spočítali, že len za rok 2005 prišli približne o 110 miliárd českých korún. A to nezrátali všetko. Každý občan, z desať miliónového Česka, od bábätka po dôchodcu, mohol mať, len z tejto transakcie, v peňaženke po 11.000 korún, štvorčlenná rodina 44.000 českých korún. A to len za rok 2005.
Záhada prečo za socializmu mohla byť bezplatná škola, zdravotníctvo, lacné byty a potraviny je vyriešená. Dnes majú socializmus len vlastníci nášho bývalého majetku. Víťaznej novembrovej robotníckej triede, po zásluhe, zostali len spomienky. A prázdne chodby na úradoch práce. Jej nový majetok, jej skvelá budúcnosť. V jednote je sila. Kedy ak nie teraz. Slobodné voľby. Havel na Hrad. Všetko splnené.
* * *
Úspešné reformy by sa nezaobišli bez úžasného zadlžovania štátu. Dá sa povedať, že po takmer 17 rokoch slobodného a demokratického vývoja už nikto nevie, ani na ÚV KSČ, vo vláde, ani v parlamente, aká je výška skutočnej zadlženosti štátu. Češi hovoria o bilióne, my od neho asi nebudeme ďaleko. Pre predstavu, jeden bilión vyzerá takto: 1.000.000.000.000. A množstvo núl akoby pripomínalo ponovembrové elity sediace v parlamente, vláde, v nových politických stranách. Kto a kedy, a z čoho tieto dlhy splatí? Vie to len Medzinárodný menový fond, Svetová banka a NATO. Mimochodom, len na úrokoch zaplatil Český štát za rok 2005 približne 40 miliárd Kč. Za skvost našich reforiem, pod vedením KSČ, však treba považovať poľnohospodárstvo. Aký nezmysel predstavovala poľnohospodárska veľkovýroba, JRD a štátne majetky. Sebestačnosť v potravinách, prinášajúca ich nízke ceny a zároveň aj plnú zamestnanosť vidieka, ruch a život na poliach a v lesoch, bučanie spokojných kravičiek. To je nemoderné, neeurópske.
Temné sily ze Slušovíc treba zničiť, mohli by niečo pripomínať. Rodinné farmy, súkromníci – to je heslo dňa. Vrátiť majetok všetkým, ktorí na ňom nepracujú. Vrátane bezodnej rímskokatolíckej cirkvi. Aj tu bola strana úspešná. Len v roku 2005 sme doviezli potraviny za cca 20 miliárd korún. Vidiek sa pýši 20 či 30% nezamestnanosťou, hladovými dolinami, vysťahovalectvom. Na poliach nám kvitne burina, maštale sa rozpadajú, a úrodná pôda sa predáva na výstavbu automobiliek, skladov či priemyselných parkov. Zarobiť treba, aj na tom konári, ktorí si pod sebou režeme, my, hrdí Slováci, vlastníci pôdy. Kde je Bratislava Nahlas, pán Budaj?
Moderné mliekárne, mäsokombináty, konzervárne, potravinárske kombináty už neexistujú. Ale nakoniec, buďme radi, mohlo to dopadnúť aj horšie. Stranou poverené KDH, ktoré upratalo rezort poľnohospodárstva a potravinárstva, používalo aj iné metódy.
V Chile, tamojšie KDH, keďže ľudom zvolený prezident Allende odmietol slobodu a demokraciu na americký spôsob, ženám vkladalo do vagín živých potkanov. Ďalšie nútili k masovej masturbácii. Mikloško, Čarnogurský, Ďzatko, Hrušovský a ďalší si zaslúžia naše uznanie. Humanisti podľa vzoru Adolf H. Niet sa čo čudovať, že na návrh Vasiľa Biľaka, predsedníctvo ÚV KSČ vyhlasuje Adolfa Hitlera a Václava Havla za najväčších bojovníkov za ľudské práva uplynulého milénia. Slávnosť sa konala na Hrade a slávnostnú svätú omšu v Katedrále sv. Víta celebroval kardinál Tomášek, za asistencie kardinálov Vlka a Korca. Horlivo im pri tom miništroval kňaz Malý. Spokojná je aj židovská obec. Už sa nevie, ani nerozlišuje kto koncentračné tábory staval, a kto ich oslobodzoval.
* * *
Máme aj nové vzory. Vyspelý, bohatý a rozvinutý Západ. Chceme byť ako Nemecko, Rakúsko, Anglicko, Belgicko, Švajčiarsko, Francúzsko, Španielsko, USA ... Lenže to by sme museli mať aj svoju Afriku, kolónie, otrokov, vyvraždiť Indiánov, ukradnúť im ich pôdu, lesy, prírodné bohatstvá, všetko. Ako oni. Nikoho nezaujíma, že túto úroveň táto časť sveta dosiahla len vďaka zločinom spojených s kolonizáciou iných národov. Vojnami, lúpežnými výpravami, praním špinavých peňazí na úrovni štátu, vykorisťovaním. Nie prácou, ani lepším systémom, ale len vďaka násiliu a bezcitnosti. Vďaka lúpeniu, vraždeniu, okrádaniu iných a slabších.
Nikoho nezaujíma, že aj v tejto časti sveta sú okrem bohatých aj veľmi chudobní ľudia, akých sme u nás už niekoľko desaťročí ani len nevideli. Strácame súdnosť pri hodnotení minulosti, seba, sveta, všetkého. V móde je totalita. Aké jednoduché: jedna politická strana je nesloboda a nedemokracia, desiatky politických strán sú rajom slobody a demokracie. Aký je skutočný život, v akých ekonomických, sociálnych a mravných podmienkach sa žije, a najmä s akou perspektívou, nie je podstatné.
Tešíme sa, že padol berlínsky múr, že sme rozstrihali ploty s Rakúskom a Nemeckom. Aké šťastie! Ale pre koho? Ploty už netreba, lepšia je vízová povinnosť, miestne ploty a SBS pre VIP štvrte, kanály a kontajnery, second handy. Nové ploty z chudoby a biedy a z bohatstva. Nové ploty sú humánnejšie a hlavne rafinovanejšie. Ako ich autori a majitelia.
ÚV KSČ, po konzultácii vo vláde a v parlamente, sa rozhodol výrazne podporiť aj naše cestovanie do sveta. Aj tu sa reforma vydarila. Oficiálne máme 400.000 občanov v zahraničí, neoficiálne až pól milióna. Podarilo sa nám prekonať doterajší rekord z obdobia rokov 1929-33. To bola, zatiaľ, najväčšia hospodárska kríza kapitalizmu. Väčšina z nich robí sluhov, slúžky a upratovačky, pravdaže majú svoje autá a šoférov, ďalšie svoje erotické salóny, pasákov z Albánska a tak. Tí šťastnejší prebaľujú zelené mäso po záruke v Manchestri, nahrádzajú miestnych v prácach, ktoré by doma nikdy nerobili. Naša mládež, naše devy, ale aj ďalší, robia vo svete, aby prežili. Aké európske! Nech žije únia.
* * *
Vedenie KSČ prišlo k poznaniu, že bezplatné zdravotníctvo a školstvo je prežitok, možno aj zločin. Totalita. Veď to nemajú ani v USA, Nemecku, Anglicku ... Liek je tovar, pacient je tovar, zdravie je tovar, choroba je tovar. Všetko je tovar. Z lekárov urobíme obchodníkov, budú študovať faktúry a daňové zákony. Veď v škole sa naučili dosť. Osamostatníme ich, odštátnime ich. Aký krásny názov! Každý neštátny lekár však chce mať vybavenie ako fakultná nemocnica, vlastnú kliniku, vlastnú bohatú chorú klientelu. Pošepkané s Rážom: Kde na to však vziať? Píšu sa lieky nie podľa potreby pacienta, ale podľa provízie od firiem, ktoré lieky dovážajú. Biela korupcia, legitímna ako biely deň. Treba zarobiť za každú cenu. Choré.
Štát bol zbavený kontroly nad nákupom, dovozom a distribúciou liekov. Toto oslobodenie stojí štát ročne desiatky miliárd korún. Báť sa netreba, peniaze sa nikde nestratili. Sú len v súkromných rukách. Je to prejav slobody a demokracie. Nakoniec, prečo ste nezamestnaný, otvorte si vlastnú lekáreň, radí každému bilbord ÚV KSČ. Na trebišovskej nemocnici postavenej v 70-tych rokoch je aj dnes (júl 2006) pripevnený veľkými písmenami nápis z tých čias: Zdravie ľudu – vec celej spoločnosti. Aké smiešne. Veď na tom sa nedá nič zarobiť, zaslzil pán Zajac. Je to socialistická fantazmagória, pousmial sa pán Dzurinda. A keď ochorieme, berieme si dovolenku, aby sme zbytočne nemaródovali. Aby nás náš milovaný triedny priateľ nevyhodil z práce. Desať božích prikázaní v praxi. Jednotný systém školstva, výchovy a vzdelávania dáme preč. Jednomyseľná zhoda strany, vlády a parlamentu. Všetko sa darí. Deti si k svojim učebniciam pribaľujú drogy a slovník niekdajšieho pastiera svíň. Zároveň sa cvičia ako dať najavo, že ich rodičia privatizovali. Cvičia aj učiteľov. Byť učiteľom je hrdinstvo. Hrdinstvom je byť dobrým žiakom. Dobro a zlo sa permanentne zmiešava na televíznych obrazovkách, v politike, verejnom živote. Prím hrá bulvár, komerčné vysielania, polopravdy, bonmoty , klamstvá, podvody, primitívne súťaže, nekonečné reklamy. Keďže to nestačí, na základných školách zavedieme povinnú náboženskú výchovu, alibistický krytú možnosťou voľby Takáto etika nemá chybu.. Postavíme viac ako desať tisíc kostolov. Výsledkom úspešného návratu do kapitalizmu je morálny úpadok aký v našich dejinách nemá obdobu.
Vysokých a iných škôl je toľko, že sa musia zakladať nové a nové. Ignorujeme spoločenskú deľbu práce. Kvantita nahradila kvalitu. Dobehli sme Európu i Ameriku, už máme rovnakú úroveň školstva ako oni. Školstva i zdravotníctva.
* * *
Ministerstvo kultúry podporilo ÚV KSČ v navrhovaných reformách v oblasti umenia a kultúry. Už dopredu, na znak súhlasu s líniou strany, sa poprední umelci vzdali titulov zaslúžili, či národný umelec. A urobili dobre, pre svoju prítomnosť, pre nové honoráre. A pre budúcnosť národa. Ten to ocení neskôr.
Je zbytočné aby sme vyrábali filmy, inscenácie, dietlovské seriály a iné dramatické diela. Veď vo svete je toľko telenoviel, reality show a iných vyvolených relácií. A tak lacných! Stačí len doviezť a šíriť. 24 hodín denne. Násilie, zabíjanie, horor, sex, porno, drogy, vulgarizmy, reklama, bilbordy, letáky v poštových schránkach. 24 hodín denne. Trápny socialisticky realizmus. Trápny Farenheit 9/11. Trápny Hečko, Smrek, Válek, Volker, Čapkovci, Hašek, Werich ...
Reformami prešla aj oblasť tlače, novín a časopisov. Už netreba nič čítať, študovať, analyzovať. Všetko je len strata času. Stačia obrázky, kto s kým, kedy. Celebrity. O ničom. Vďaka strane sme sa v rodinách postupne zbavili aj výdajov za knihy. Sme slobodní, nemusíme nič čítať. Recept nám dali naši západní spojenci. Je predsa nehumánne, aby kniha stála 12 či 16 korún .Aby bola dostupná každej rodine.
Vzdelanie je výsada, tak ako majetok. Poznanie je prežitok, svet netreba meniť, ale konzumovať. Neviem, že nič neviem a som na to hrdý. Neznalosť ako argument. Neznalosť ako životný štýl. Sokrates je mŕtvy. Nech žije lumpeninteligencia. V parlamente, vláde, politických stranách, médiách, všade.
Reformám sa nevyhlo ani ministerstvo zahraničných vecí. Naša zahraničná politika sa jednoznačne preorientovala na boj za ľudské práva a humanizmus. Dobre je nám v NATO. Konečne môžeme priamo financovať cudzie záujmy, a aj za ne zomierať. Pravda, nie v parlamente či vo vláde. Zrušíme armádu a naverbujeme žoldnierov. Vlajok na zakrývanie truhiel máme dosť. Zatiaľ stačilo ani nie päťdesiat. Zvykneme si.
Najvyššie orgány KSČ, parlament i vláda, odsúhlasili bombardovanie Juhoslávie, Iraku i našu účasť všade tam, kde to naši americkí priatelia budú potrebovať. Aby internacionalizovali okupáciu a agresiu. Aby sa vysmiali OSN, aby sa v mene ziskov vysmiali právu i morálke. Je to ich národný záujem, naša povinnosť, naše lokajstvo, naša slobodná voľba. Dajte nám 300 vojakov do Iraku, a my vám za to vystrihneme dieru do nášho vízového plota. Už žiadne postávanie pred našou ambasádou. Aké principiálne a jednoduché. Aké americké!
S nadšením sme sledovali prezidenta USA a jeho ministrov ako všade, aj na pôde OSN, predkladajú rukolapné dôkazy o prítomnosti zbraní hromadného ničenia v Iraku. O spojení Husajna s Al Kajdou. Perfektné zábery z kozmu. A možno aj z Hollywoodu. Že sa žiadne zbrane ani prepojenia nenašli, nevadí. Keď už sme tu, trocha si , my Američania, načerpáme z ich ropy. Aspoň za 5 miliárd dolárov mesačne. Aby bolo na žold, na zbrane a muníciu, na boj za ľudské práva, na humanitu, pre nadácie. Pre Niča a jeho protikubánsky Pontis. Za Našu Ukrajinu, pre džínové Bielorusko, pre ružové Gruzínsko, na nové raketové základne v Česku, alebo Poľsku... Víťazstvo pravdy nad lžou a lásky nad nenávisťou, presne podľa V. Havla, je dokonané.
* * * Časom sa zabudne, na Hirošimu a Nagasaky, na Vietnam, dedinku My Lai, na Kóreu, na Chile, na Bhopal, na Grenadu, na New Orleans, na Guantanamo a Afghanistan, na Juhosláviu, na Irak... Na privatizáciu, na ľudské práva. Našťastie či nie, aj na V. Havla.
Čo by sa stalo, keby toto všetko urobili komunisti? Boli by to zločiny komunizmu? Čo na to Ústav pamäti národa? A čo umelci, svedomie národa? Čo cirkev? Čo na to všetci tojeonisti?
petržalských potravinách na dnešnej Romanovej. Pred pultom s mäsom stál zmyslov zbavený pán, ktorý vykrikoval, že za takú cenu si mäso môžu žrať komunisti. Aj keď ho nepoznám, viem, že to bol jeden z úspešných voličov VPN. Verejnoprávna STV 1 priniesla v t. r. júlovom spravodajstve informáciu o pracujúcich jednej strojárskej firmy zo Svidníka. Ako na mikrofón jedna z nich povedala, výplatu nedostali od marca, celkom teda za 5 mesiacov. Dá sa predpokladať, že aj tento kolektív svojho času generálne štrajkoval a zaslúžil sa o svoje dnešné víťazstvo.
Jediná dobrá správa k vyššie nastolenej otázke je, že toto všetko neurobili komunisti. Urobili to politické strany, ktoré si národ vybral v slobodných voľbách. Falošní proroci. Falošní kresťania. Lumpeninteligencia. Víťazstvo egoizmu, chamtivosti a bezohľadnosti. Výsledkom je tupoidná a konzumná spoločnosť. A ak sa jej nič zlého nestane, skonzumuje aj samu seba.
Bol istý V. I. Lenin, ktorý na začiatku 20.storočia napísal charakteristiku slobodných volieb za kapitalizmu: občan si slobodne môže vybrať kto ho v ďalšom (volebnom) období bude ohlupovať a okrádať. Bodka SK.
PhDr. Michal Dieneš, CSc.
Pri posudzovaní vojen sa ale zabúda na jeden dôležitý aspekt: ekonomický – každá vojna totiž má svojich štedrých mecenášov, ktorí ju financujú a tým umožňujú jej trvanie, pričom z nej spravidla majú zisk. Medzinárodní bankári, ktorí vlastne už po podpísaní Versailleskej zmluvy plánovali ďalšiu vojnu, najprv Nemecko takmer kompletne odzbrojili, aby ho opäť mohli vyzbrojiť (čím si zabezpečili ďalšie astronomické príjmy). Predtým ako USA vstúpili do vojny, General Robert E. Wood priznal, že už v roku 1936 mu Winston Churchill pri súkromnom rozhovore povedal:
„Germany is getting too strong – we must smash Germany“ („Nemecko sa stáva prisilným – musíme ho zničiť.“)
Táto veta síce nemôže byť daná do súladu s oficiálnym výkladom histórie, ale v pohľade na širšie historické súvislosti nie je ničím nezvyčajným. Anglicko sa v rámci politiky „rovnováhy síl“ snažilo likvidovať možných konkurentov (rovnako ako to robila každá mocnosť) – španielske obchodné loďstvo, potom holandské, podľa parížskej zmluvy z roku 1763 obralo Francúzsko o severoamerické kolónie, počas napoleonských vojen zničilo dánske námorníctvo a obchodné loďstvo, atď.
Je málo zdôrazňovanou skutočnosťou, že Hitler, ktorý prevzal moc v Nemecku v roku 1933, za krátky čas vyriešil problém 7 miliónov nezamestnaných a odstránil nesmiernu biedu, dal túto krajinu do poriadku tak, že o pár rokov patrilo Nemecko medzi štáty s najvyššou životnou úrovňou na svete (tieto skutočnosti akosi nešli dokopy s propagandou démonizujúcou Hitlera), zatiaľ čo USA sa stále nevedeli pozviechať z veľkej hospodárskej krízy 30-tych rokov (v USA vlastne kríza trvala až do konca vojny). Podľa Versaillskej zmluvy z roku 1919 boli na Nemecko uvalené „reparácie za vojnu“ vo výške 132 miliárd zlatých mariek. Keby neprišla ďalšia vojna, táto suma by nebola zaplatená do roku 1970.
Samozrejme, verejnosť nevie takmer nič o pozadí druhej svetovej vojny, najmä o tom, kto má najväčšiu zásluhu na jej financovaní a prípravách. Nie, to nebol Hitler a Nemecko. Bol to predovšetkým dobre známy Wall Street, ktorý taktiež financoval tzv. ruskú revolúciu, s ktorou ruský ľud nemal nič spoločného (prevažnú väčšinu raných boľševikov tvorili židia – Trockij, Zinoviev, Kamenev...). (A.C. Sutton: Wall Street and The Bolshevik Revolution.)
Nasleduje neuveriteľný príbeh o amerických finančníkoch, ktorí poskytli financie a materiál pre uskutočnenie druhej svetovej vojny, ktorá nebola ničím iným ako masakrom kresťanov, bratovražedným šialenstvom, a svojím výsledkom posilnila sionizmus.
Táto rozprava opisuje vplyv amerických finančných elít z Wall Street na financovaní druhej svetovej vojny, teda ako sa podieľali na jej vzniku a umožňovali jej pokračovanie. Historici súčasnosti aj minulosti, okrem snáď ojedinelej výnimky amerického bádateľa Dr. Carolla Quigleyho (Tragedy and Hope) ignorujú silnú evidenciu dokazujúcu výrazný vplyv svetových finančníkov na kľúčové udalosti histórie. Na druhej strane je však pochopiteľné, že univerzity a výskumné organizácie finančne podporované inštitúciami, ktoré sú ovládané touto istou elitou z New Yorku, by asi ťažko mohli či chceli uverejniť výskum, ktorý by dochádzal k takýmto záverom v rámci medzinárodnej politiky. Je nepravdepodobné, že aj tí najodvážnejší by pohrýzli ruku živiacu ustanovizne, ktoré ich zamestnávajú.
Je samozrejmé, že tzv. „pre verejnosť nadšení biznismani“ nechodia do hlavných miest ako lobisti a vyjednávači za účelom slúžiť svojim krajinám. Tí sú tam, aby slúžili napomáhaniu svojich vlastných záujmov. Ich záujmom samozrejme nie je rozvíjať slobodnú trhovú ekonomiku, ale manipulovať spolitizovaný režim k svojmu vlastnému prospechu.
Nemeckí „biznismani“ v Norimbergu mohli odhaliť mnoho (pre západ) nepohodlných faktov. Výmenou za svoju ochranu ich však prezradili veľmi málo. Bezpochyby to nie je len náhoda, že Hitlerovi priemyselníci v Norimbergu dostali len symbolicky „po paprčkách“, zatiaľ čo iní predstavitelia rovnakého režimu boli odsúdení na smrť alebo dlhoročné väznenie. Vyvstáva otázka, či norimberské procesy nemali byť vo Washingtone a či na lavici obžalovaných nemali sedieť poprední americkí obchodníci.
Spomeňme si len na „nemeckého“ finančníka Dr. Hjalmara Schachta – plným menom Hjalmar Horace Greeley Schacht – ktorý sa len čírou náhodou narodil v Nemecku, keďže jeho rodina sídlila v Amerike. Jeho brat William bol rodený Američan. Schachtovo pozadie svetového finančníka a slobodomurára (čo zrejme viedlo k jeho odvolaniu Hitlerom) mu prinieslo v Norimbergu úplné oslobodenie.
Za povšimnutie stojí úryvok z korešpondencie amerického vyslanca v Nemecku Williama Dodda, ktorý napísal F. D. Roseveltovi z Berlína 19. októbra 1936 (tri roky po nástupe Hitlera k moci) list pojednávajúci o amerických priemyselníkoch a ich angažovaní sa na vyzbrojovaní Nemecka:
„V tomto čase tu má viac ako sto amerických korporácií zastupiteľstvá alebo dohody o spolupráci. DuPont má troch spojencov v Nemecku, ktorí pomáhajú vo vyzbrojovaní. Ich hlavným spojencom je I. G. Farben Company (...) Standard Oil Company (filiálka z New Yorku) sem v decembri 1933 poslala 2 000 000 amerických dolárov a pridáva ďalších 500 000 ročne na výrobu bojových plynov; ale Standard Oil nemôže vyviezť z Nemecka žiadne svoje zárobky, len ak v tovare; mnoho nevyvezú, svoje zárobky doma zahlásia, avšak nevysvetlia žiadne detaily. Prezident International Harvester Company mi povedal, že ich obchod tu vzrástol o 33 % ročne (verím, že vo výrobe zbraní), ale nemôžu vziať nič von. Dokonca aj naši ľudia z letectva majú tajné dohody s firmou Krupp. General Motors Company a Ford tu robia nesmierny biznis cez ich filiálky a nevyvážajú von zisky.“
Nasleduje ďalší výňatok z denníka toho istého amerického vyslanca v Nemecku. Nech si však čitateľ uvedomí, že reprezentant tu spomenutej firmy, Vacuum Oil Company – takisto ako aj reprezentanti iných amerických firiem podporujúcich ekonomiku Nemecka po nástupe Hitlera k moci – boli po vojne v komisiách pre denacifikáciu Nemecka. Aká typicky americká maškaráda...
Zápis zo štvrtka 23. januára 1936:
„Náš obchodný atašé priviedol Dr. Engelbrechta, predsedu Vacuum Oil Company v Hamburgu. Engelbrecht opakoval to, čo povedal pred rokom. Standard Oil Company v New Yorku, materská firma Vacuum Oil Company, zaplatila 10 000 000 mariek v Nemecku v snahe nájsť zdroje ropy a vybudovať obrovské rafinérie blízko Hamburgského prístavu. Engelbrecht stále vŕta nové vrty a objavuje dobré pramene surovej ropy v okolí Hannoveru, ale neverí, že nájde nejaké veľké ložiská. Dúfa, že Dr. Schacht podporí jeho firmu, ako to robí v prípade niektorých iných nemeckých firiem, ktoré ropu nenašli. Vacuum tu míňa všetky svoje zárobky, zamestnáva 1 000 ľudí a nikdy nepošle domov žiadne zo svojich peňazí.“
A ďalej:
„Ešte ani nestihli vyjsť z budovy, keď sa tento právnik zase vrátil vyjadriť svoje ťažkosti. Nemohol som nič robiť. Avšak opýtal som sa ho: prečo sem Standard Oil Company z New Yorku poslala 1 000 000 dolárov v decembri 1933, aby pomohli Nemcom robiť benzín z mäkkého uhlia v krízovej situácii? Prečo International Harvester pokračuje v Nemecku vo výrobe, keď táto firma nedostane nič von z tejto krajiny a keď ani neuspeli získať spať svoje vojnové straty? Rozumel, čo myslím a súhlasil so mnou, že to vyzerá hlúpo a že to znamená len väčšie straty, ak by vypukla ďalšia vojna.“
Vrcholom tohto medzinárodného finančného systému pred druhou svetovou vojnou bola Bank for International Settlements (Banka pre medzinárodné platby), reprezentovaná zástupcami z medzinárodných bankových firiem Európy a USA a jej pôsobenie pokračovalo aj počas druhej svetovej vojny. Zástupcom Nemecka v tejto banke bol Hitlerov finančný génius a prezident Ríšskej banky, Hjalmar Schacht.
Rodina Schachtovcov pochádza z New Yorku. Jej príslušníci pracovali pre Equitable Trust, významný finančný dom z Wall Street (ktorý bol ovládaný firmou J. P. Morgan). Hjalmar aj počas svojho života udržiaval kontakty s Wall Street. Noviny a súčasné pramene poskytujú informácie o opakovaných stretnutiach s Owenom Youngom z firmy General Electric; W. S. Farishom, predsedom Standard Oil v New Jersey; a ich bankových kontaktov.
V roku 1924 sa uskutočnil tzv. Dawes Plan, ktorý spočíval v poskytnutí sérií pôžičiek Nemecku. Ich celková výška siahala do 800 miliónov dolárov od amerických investorov a boli použité na vybudovanie a konsolidáciu gigantického chemického a oceľového kombinátu I.G. Farben a Vereinigte Stahlwerke. Tieto kartely neskôr vyprodukovali väčšinu vojnového materiálu použitého vo vojne.
Ťarcha nemeckých peňažných reparácií spojencom bola v skutočnosti prenesená na cudzích nákupcov nemeckých „bondov“ (bondy = záväzky, ktoré budú v budúcnosti uhradené) vydaných Wall Streetom – samozrejme pri vynikajúcich ziskoch pre nich samých. Za povšimnutie stojí tiež skutočnosť, že vlastníci týchto firiem boli tí istí finančníci, ktorí vo vhodnej chvíli zmenili roly a z bankárov sa stali štátnikmi, a z tohto titulu následne „vyriešili“ problém reparácií.
Ako poznamenáva Dr. C. Quigley:
„Je zaujímavé, že tento systém bol zavedený medzinárodnými bankármi a požičiavanie peňazí Nemecku bolo pre nich veľmi ziskové.“
Kto boli títo medzinárodní bankári z New Yorku, ktorí sformulovali reparačné komisie?
Na Dawes Plan z roku 1924 sa podieľali hlavne bankári Charles Dawes a Morganov človek Owen Young, ktorý bol prezidentom General Electric Company. Dawes bol v roku 1924 predsedom Allied Committee of Experts. Títo ľudia boli jednoducho presadzovateľmi Morganových záujmov spolu s T. W. Lamontom (Morganov partner) a ďalším bankárom, Morganovým spoločníkom T. N. Perkinsom. A používali autoritu a pečať Spojených štátov amerických pre svoje vlastné finančné výhody.
Na Dawes Plan nadväzoval v roku 1928 Young Plan, ktorý bol v podstate jeho pokračovaním. Jeho hlavným strojcom bol Morganov agent Owen D. Young.
Rozdiel medzi Dawes Plan a Young Plan bol taký, že zatiaľ čo ten prvý vyžadoval splátky v tovare vyrobenom v Nemecku, financovanom cudzími pôžičkami, druhý vyžadoval splátky peňažné, čomu nemecký priemyselník Fritz Thyssen poznamenáva: „Podľa mojej mienky takto vzniknutá finančná dlžoba smeruje k narušeniu celej ekonómie Ríše.“
Young Plan bol zjavne prostriedkom na zaplavenie Nemecka americkým kapitálom a premenenie jeho bohatstva na gigantický úver (pre Nemecko dlžobu) v rukách USA. Samozrejme, nemecké firmy s kontaktmi v Amerike tento plán obchádzali vynálezom dočasného „cudzieho vlastníctva“. Napríklad A. E. G. (Allgemeine Elektrizitäts Gesellschaft) spojený s americkou General Electric bol predaný francúzsko-belgickej spoločnosti, a tak boli obídené Young plan.
Treba taktiež poznamenať, že Owen Young bol jeden z hlavných finančníkov F. D. Roosevelta, keď sa Roosevelt ako špekulant na Wall Street snažil získať výhody z hyperinflácie v Nemecku, ktorá ho pustošila najmä v roku 1923.
„United European venture“ (niečo ako „Spojené euŕopske dobrodružstvo“) bol prostriedkom na špekuláciu a získanie financií a je jasným dôkazom toho, ako súkromní finančníci (vrátane F. D. Roosevelta) použili štátnu moc na dosiahnutie svojich vlastných záujmov manipulovaním zahraničnej politiky.
Tento vývoj smerom k vojne v Európe pred a po roku 1933 sa udial z veľkej časti vďaka finančnej pomoci Wall Streetu a za technickej pomoci známych amerických firiem.
Výmena ideí a spolupráce medzi Hjalmarom Schachtom v Nemecku a cez Owena Younga so záujmami J. P. Morgana v New Yorku, bol len jeden aspekt nesmierneho a ambiciózneho systému spolupráce a medzinárodnej aliancie za účelom svetového ovládania. Ako píše Dr. prof. C. Quigley, tento systém nebol „ničím iným ako pokusom vytvoriť svetový systém finančného ovládania v súkromných rukách, schopný ovládať každý politický systém každej krajiny a hospodárstvo sveta ako celku“.
Nikto nemôže popierať, že vplyv medzinárodných bankárov je veľmi veľký. Systém ovládania fungoval už v roku 1920, rovnako ako funguje aj dnes, prostredníctvom súkromných centrálnych bankárov v každej krajine, ktorí riadia vydávanie národnej meny. V 20-tych a 30-tych rokoch to boli americký Federal Reserve System, v Anglicku Bank of England, v Nemecku Ríšska banka a francúzska Banque de France taktiež ovplyvnili politický aparát svojich krajín nepriamym ovládaním vydávania peňazí a vytváraním finančnej atmosféry.
Rozhodujúci vplyv bol a je realizovaný poskytovaním prostriedkov, alebo ich odopretím, politikom a politickým stranám. Napríklad v USA prezident Herbert Hoover zdôvodňoval svoju porážku v roku 1932 stratou podpory Wall Streetu a zmenou financií a vplyvu Wall Streetu v prospech F. D. Roosevelta.
Politici poslušní záujmom finančného kapitalizmu a akademici nakazení ideami svetovlády sú udržiavaní v lojalite systémom odmien a trestov. Vedúcou silou tohto medzinárodného systému, ktorú C. Quigley nazýva „apex of the system“ (vrchol systému) bola začiatkom 30-tych rokov 20. storočia Bank for International Settlements so sídlom vo švajčiarskom Bazileji (pochybuje ešte niekto o tom, prečo Švajčiarsko bolo a stále je „neutrálne“?)
Tento systém počas druhej svetovej vojny pokračoval ako „médium“, cez ktoré bankári pokračovali vo vzájomne výhodných výmenách ideí, informácií a plánovaní povojnového sveta. Bankári z rôznych štátov, ktoré boli znepriatelené, si pokojne rokovali, zatiaľ čo vonku zúrila vojna.
Americký prezident prevádzal transakcie banky cez francúzskeho generálneho manažéra, ktorý mal nemeckého asistenta, zatiaľ čo generálny sekretár bol z Talianska. Iné národnosti zastávali ďalšie pozície. Títo ľudia boli, samozrejme, medzi sebou v dennom osobnom styku. Okrem McKittrika boli pochopiteľne permanentne usadení vo Švajčiarsku a neboli v žiadnom čase podriadení nariadeniam ich vlád (H. Schloss: The Bank for International Settlements.). Išlo o údajne vrcholne tajné schôdze, dokonca až do takej miery, že „...tak tajné neboli nikdy ani schôdze slobodomurárskej lóže Royal Ark, alebo podobného rádu....“ (John Hargrave: Montagu Norman. str. 108).
V skutočnosti predstavitelia Wall Street silne financovali nemecké hospodárstvo, fakt, na ktorý sa akoby pozabúda a taktiež holo odhaľuje skutočnosť, že „demokracia“ je pre nich len maskou a v skutočnosti idú tam, kde majú šancu naakumulovať čo najväčšie množstvo kapitálu.
Nemecké Kartely Syndikáty Wall Street Suma
Allgemeine Elektrizitats National City Co. 35 000 000 $
Gesellschaft (A.E.G.)
Vereinigte Stahlwerke Dillon, Read & Co. 70 225 000 $
(United Steelworks)
American I. G. National City Co. 30 000 000 $
Chemical (LG. Farben)
Syndikáty Wall Street Podiel na nemeckých
priemyselných podnikoch
na americkom kapitálovom trhu Zisky na nemeckých pôžičkách* Spolu percent
Dillon, Read & Co. 241 325 000 2.7 mil. 29.2
Harris, Forbes & Co. 186 500 000 1.4 mil. 22.6
National City Co. 173 000 000 5.0 mil. 20.9
Speyer & Co. 59 500 000 0.6 mil. 7.2
Lee, Higginson & Co. 53 000 000 n. a. 6.4
Guaranty Co. of N.Y. 41 575 000 0.2 mil. 5.0
Kuhn, Loeb & Co. 37 500 000 0.2 mil. 4.5
Equitable Trust Co. 34 000 000 0.3 mil. 4.1
SPOLU 826 400 000 $ 10.4 mil. $ 99.9
Podľa: R. Kuczynski: Banker’s Profits from German Loans. str. 127
I. G. Farben, ako vidíme, boli hlavným výrobcom základných chemikálií používaných inými kombinátmi vyrábajúcimi chemikálie a teda ich ekonomická sila nemôže byť posudzovaná len výrobnou kapacitou pár základných chemikálií.
Podobne, Vereinigte Stahlwerke, s kapacitou výroby surového železa väčšou ako všetky ostatné nemecké výrobne surového železa a ocele dohromady, boli schopné uplatňovať omnoho viac vplyvu na železo a oceľ vyrábajúce kartely, ako by ich kapacita výroby surového železa predpokladala.
Medzi výrobkami, ktoré priniesli I. G. Farben a Vereinigte Stahlwerke ku spoločnej spolupráci bol asfalt a chemický nitrogén, obidva výrobky prvoradej dôležitosti pre výrobu výbušnín. A tak, za tohto systému spoločnej spolupráce a vzájomnej závislosti tieto dva kartely, I. G. Farben a Vereinigte Stahlwerke produkovali 95 % nemeckých výbušnín v rokoch 1937 – 1938, teda v predvečer druhej svetovej vojny.
Táto produkcia bola výsledkom kapacity vybudovanej americkými pôžičkami a do určitého stupňa americkou technológiou.
Navyše, americká pomoc, presnejšie pomoc amerických finančných elít, nemeckému vojnovému úsiliu zasahovala aj do iných odvetví. Dvaja najväčší výrobcovia tankov v Hitlerovom Nemecku boli Opel, pobočka úplne vlastnená General Motors (riadená firmou J. P. Morgan), a Ford A.G, pobočka Ford Motor Company v Detroite.
Nacisti poskytli daňové úľavy Opelu v roku 1936, aby umožnili General Motors rozšíriť svoje výrobné priestory. General Motors, samozrejme, cítiac sa zaviazaní, znovu investovali svoje zisky do nemeckého priemyslu. Čo dnes málokto vie, Henry Ford bol vyznamenaný za služby Nemecku – v apríli 1938 dostal „Veľký kríž nemeckého orla“, ako inak, za značného pobúrenia amerických sionistov. Bola to zároveň oslava Fordových 75-tych narodenín.
Alcoa a Dow Chemical taktiež blízko spolupracovali s nacistickým priemyslom mnohými transfermi americkej technológie.
Bendix Aviation, v ktorej J. P. Morgan riadil firmu General Motors, dodala Siemens & Halske A. G. v Nemecku dokumentáciu automatického pilota a letecké prístroje.
Ešte v roku 1940, počas tzv. „čudnej vojny“, Bendix Aviation dodal Robertovi Boschovi (známa firma Bosch) kompletnú technickú dokumentáciu pre lietadlá a štartéry pre dieselové motory, za ktoré Bendix dostal finančné odmeny.
V krátkosti – americké podniky spojené s Morgan-Rockefellerovými medzinárodnými investičnými bankármi – nie však veľká časť nezávislých amerických priemyselníkov – bola intímne spojená s nacistickým priemyslom.
Je dôležité tiež poznamenať, že General Motors, Ford, General Electric, DuPont a pár amerických podnikov hlboko zainteresovaných vo vývoji nacistického Nemecka boli – okrem Ford Motor Company – ovládané elitou Wall Streetu – firmou J. P. Morgan, Rockefeller Chase Bank a s trochu menším dosahom Warburg Manhattan Bankou.
Ešte pre celkovú predstavu čitateľov, ťažko uveriteľná štatistika: 350 miliárd dolárov je odhadovaná suma, ktorú Spojené Štáty Americké vynaložili medzi rokom 1939 a 1946 na svoje vlastné ozbrojené sily a vojnový materiál poslaný svojim spojencom. (Encyclopadia Britannica, Zväzok. 23, str. 793R)
Podľa jedného historika bola cena druhej svetovej vojny pre všetky národy 4 trilióny dolárov a celkové množstvo mŕtvych dosiahlo 40 miliónov. (M. B. Hoyle: A World in Flames. str. 323-24).
Dúfam, že tento výklad umožní čitateľom utvoriť si aspoň nejakú predstavu o nesmiernych ziskoch týchto zločincov, pre ktorých ľudské životy neznamenajú absolútne nič. Najmä uvedomiť si skutočnosť, že hoci sa medzinárodní bankári snažia tváriť ako demokrati a obhajcovia ľudských práv, nerobí im problém ani spolupracovať s nedemokratickými štátmi, alebo dokonca priamo financovať vojnu, ak z toho majú to, čo je v kapitalizme najdôležitejšie: finančný zisk.
Bibliografia:
C. Sutton: Wall Street and the Rise of Hitler. Seal Beach, California, 1976.
C. Grieb: American Manifest Destiny and The Holocausts New York: EXAMINER BOOKS, 1979.
A.C. Sutton: Wall Street and The Bolshevik Revolution. Morley, Western Australia: Veritas Publishing, 1981.
Dr. Carol Quigley: Tragedy and Hope. New York: The MacMillan Company, 1966.
John Hargrave: Montagu Norman. New York: The Greystone Press n.d.
Martha Byrd Hoyle: A World in Flames. New York: Atheneum, 1970. str. 323-24
Robert R. Kuczynski, Banker’s Profits from German Loans. Washington: D. C. Brookings Institution, 1932.
Napísal SITRA AHRA
Čo sa týka pomoci USA ZSSR počas druhej svetovej, tak profit bol obojstranný... /všetky americké firmy dostali za svoju pomoc /tovar/ zaplatené...
Apropo - je smutné, že si udalosti zo 68-ho roku tak málo pripomíname... Generácia mladých už o tom poriadne nič nevie a pritom to bol "toť nedávno"...
Americká pomoc ZSSR začala 22. júna 1941, američania poslali rusom 3,964,000 ton tovaru cez Arktický koridor, 4,160,000 ton cez Perzský koridor a 8,244,000 ton cez pacifický.
Rusom poslali:
2.000 lokomotív
11.000 vagónov
18.700 lietadiel
351.700 nákladných áut
78.000 Jeepov
7.056 tankov
8.218 stíhačov tankov
2.300.000 ton ocele
229.000 ton hliníka
3.800.000 ton potravín
a.i.
Bez tejto pomoci by rusi nepresunuli svoj priemysel za Moskvu a vojnu by prehrali. Rusi svoj dlh dodnes nevyrovnali.
pre:shelley:
to nie je len slovakistan. Pred casom som videl na ČT reportaz, kde reporter oslovoval mladych ludi a pytal sa ich na podobne datumy z nasej historie.
Stredo a vysokoskolaci nemali ani ponatia o vyznamnych datumoch a udalostiach. A to je smutne.
To -"Kto sa nepoučil z minulosti, zle dopadne! " je bohuzial pravda.
ale asi sa viac hodi - kto sa nepouci zo zlej minulosti, nezasluzi si lepsiu buducnost.
nikto nechce hromadne buranie pomnikov. Ide len o to, aby sa aj tento den ludom pripominal, aby sa aj o tomto dni decka na skolach ucili. Pretoze aj tento den je castou nasej historie. A na take dni by sme nemali zabudnut.
A k tomu spravodlivemu zapadu: Stalinove Rusko v 44-45om uz predstavovalo taku silu, ze si mohol dovolit kreslit v mapach buduce rozdelenie sveta prakticky ako chcel.
A pochybujem, ze by sa na zapade nasiel politik, ktory by chcel pokracovat v nejakej novej "vojne" za zachovanie neutrality alebo nejakej samostatnosti bezvyznamneho maleho statu, ktory defacto bojoval na strane "ich" nepriatela.
Zo štátu, ktorý vo svete patril pred II. Sv. vojnou medzi desať priemyselne najvyspelejších, sa postupne stávala krajina obohnaná ostnatým drôtom s upadajúcou ekonomikou. So smrťou Stalina sa skončili aj jeho represie s miliónmi obetí gulagov a po nástupe Nikitu Chruščova nastalo politické uvoľnenie, ktoré však skončilo príchodom Brežneva. Na konci 60. rokov 20. storočia bola Európa rozdelená v dôsledku 2. svetovej vojny na dva nezmieriteľné tábory: kapitalistický (v terminológii socialistických štátov nazývaný imperialistický) a socialistický. Socialistické štáty boli ovládané Sovietskym zväzom a svoj režim udržiavali pomocou silne represívneho aparátu. Spoločnosť v Česko-Slovensku bola riadená komunistickou stranou, ktorá riadila štát politicky a ekonomicky - vedenie strany bolo prakticky totožné s vedením štátu. Voľby boli zdanlivo slobodné, ale kandidáti boli iba z jedinej povolenej politickej strany. Demokratické princípy boli potlačené. V ostatných štátoch socialistického tábora bola situácia podobná.
V 60. rokoch Československo už ekonomicky predbehlo aj Rakúsko, ktoré získalo neutralitu, nehovoriac o porazenom a vojnou zničenom Nemecku.
Ekonomicky a morálny úpadok sa pokúsil zastaviť reformný politik Alexander Dubček, ktorý našiel odvahu vzoprieť sa tzv. Brežnevovej politike obmedzenej suverenity. Od konca roku 1967 nastalo v Československu uvoľnenie politickej situácie, demokratizácia a čoraz viac sa hovorilo o socializme s ľudskou tvárou a neutralite. Všetky nádeje občanov vtedajšieho Československa, ktorí sa už nikdy nedokázali zjednotiť tak, ako v čase Pražskej jari, boli utopené v krvi a rozdrvené tankovými pásmi. Nastalo dlhé obdobie okupácie, normalizácie, prevracania kabátov a amorálnosti povýšenej na životný princíp, ktoré skončilo až po rozpade sovietskeho impéria a jeho satelitov po páde berlínskeho múru.
Tragické udalosti 21. augusta 1968 by mali byť stále naším mementom a poučením z minulosti.
UPOZORNENIE: Zo strany vydavateľa novín ide o pokus zachovať určitú formu voľnej komunikácie – nezneužívajte túto snahu na osočovanie kohokoľvek, na ohováranie či šírenie údajov a správ, ktoré by mohli byť v rozpore s platnou legislatívou SR a EÚ alebo etikou.
Komunikácia medzi užívateľmi a diskutujúcimi ako aj ostatná komunikácia sa v súlade s právnym poriadkom SR ukladá do databázy a to vrátane loginov - prístupov užívateľov . Databáza providera poskytujúceho pripojenie do internetu zaznamenáva tiež IP adresy užívateľov a ostatné identifikačné dáta. V prípade závažného porušenia pravidel, napríklad páchaním trestnej činnosti, je provider povinný vydať túto databázu orgánom činným v trestnom konaní.
Upozorňujeme, že každý užívateľ za svoje konanie plne zodpovedá sám. Administrátor môže zmazať príspevky, ktoré budú porušovať pravidlá diskusie, prípadne budú obsahovať reklamu, alebo ich súčasťou budú reklamné odkazy. Vydavateľ novín a redakcia nezodpovedá za obsah príspevkov diskutujúcich a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov.