Prečo ľudia radi v horách riskujú...?
Pred niekoľkými rokmi bola nejakej internetovej stránke uverejnená informácia neznámych autorov (o ktorej sa následne aj veľa diskutovalo), ktorí na nej prezentovali svoje úmysly zlyžovať nebezpečné a strmé úbočia tatranských dolín, napriek vyhláseniam vysokého stupňa lavínového nebezpečenstva. Pár dní po tejto informácií prišlo v Tatrách k „nešťastnej“ tragickej udalosti, ktorá si vyžiadala ľudský život. Skupinka lyžiarov, ktorá sa z nepochopiteľného dôvodu nachádzala na ťažkých previsoch snehu, prepadla sa do doliny a následne bola zmietnutá lavínou do útrob hlbokej doliny. Ďalšia tragická správa informovala o spadnutej lavíne v Západných Tatrách, ktorá strhla stany so spiacimi ľuďmi postavené priamo v jej dráhe ... Následky tejto udalosti asi nie je potrebné komentovať. Človek si pri týchto smutných správach automaticky položí v duchu otázku : ´Prečo ľudia tak radi v horách riskujú ?´ Existuje na túto otázku plnohodnotná odpoveď ? Domnievam sa, že pokiaľ ľudia riskujú v horách počas adrenalínových športov (napr. horolezectvo, paragliding, rafting, horský bike a pod.), pri ktorých je výkon podmienený určitými „písanými i nepísanými“ pravidlami, malo by to byť v poriadku. Samotní aktéri sú dostatočne fyzicky a psychicky zdatní a odolní, dostatočne skúsení a hlavne poznajú hranicu ohrozenia seba a iných ľudí. Nie je však pochopiteľné, keď sa za nepriaznivého počasia „potuluje“ v extrémnom prostredí horského Baníkovského masívu v Roháčoch (napriek značenému turistickému chodníku je tento úsek nebezpečný aj počas letného počasia) otec s maloletou dcérou, pričom má na nohách obuté poltopánky a jeho dcéra „snehule“. Nechápem ani dvoch mladých ľudí, ktorí sa vybrali z poľskej strany na hrebeň Roháčov a napriek zhoršenému počasiu a niekoľkonásobnej možnosti zísť do doliny či na poľskú alebo slovenskú stranu, pokračovali ďalej až do tragického konca dievčaťa (je mi to veľmi ľúto). Nie je mi jasné, aké myšlienkové pochody viedli štvorčlennú rodinu v Malej Fatre, ktorá bez tekutín dve hodiny vystupovala v letnej spare do sedla hlavného hrebeňa a v dehydrovanom stave hľadala na vyschnutých holiach prameň alebo studničku, ba dokonca sa spytovala na chatu pod Rozsutcom, ktorá zhorela v roku 1985. A už vôbec netuším a nechápem, čo si má človek myslieť, o partii tzv. horských bikerov (?), ktorí po prejazde časti hrebeňa Malej Fatry zo Snílovského sedla, trúfajú si zjazdiť extrémne strmý Poludňový Grúň plný nepríjemných bubnov, ktorý je náročný aj pre peších turistov, ku chate na Grúni. Napriek perfektnej výbave už z prvého pohľadu vidno, že mnohí z nich sú začiatočníci a vzhľadom na (mierne napísané) viditeľnú telesnú nadváhu mali by veľký problém zísť ku chate aj peši. Zhodnotiac reálnu situáciu dostáva sa potom človek chtiac – nechtiac do trpkého poznania, že mu je najviac ľúto kvalitných drahých bikov, ktoré si nemôže dovoliť hocikto... Takéto prípady sa stávajú určite každý deň a je ich určite nespočetne veľa. Otázkou je len, kedy sa „niečo“ niekomu stane a kedy sa o tom dozvie verejnosť prostredníctvom informačných zdrojov. Zo skúseností viem však jedno; každý človek sa môže podcenením situácie a ľahkovážnym prijatím rizika (častokrát zo skratu alebo z ne/vedomej hlúposti) dostať do situácie ohrozenia života a to nielen svojho ale aj iných životov. Stačí kratučký zlomok sekundy. Podstatné je však prijať okamžite zodpovedajúce vnútorné kroky a dobrovoľne riziko nevyhľadávať a snažiť sa ho eliminovať...
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.