Povedal si: "Budem boxerom..."

40 rokov organizovaného boxu v Galante a 7. ročník Memoriálu Ladislava Porozsnáka si pripomenuli Mesto Galanta a Boxing Club Galanta 7. novembra 2009 v galantskom Dome športu, slávnostným ceremoniálom a exhibičnými stretnutiami boxerov. Pri tejto príležitosti bol udelený celý rad ocenení ľuďom, ktorí sa pričinili o rozvoj boxu v meste Galanta. Prierez 40 rokmi organizovaného boxu v Galante. Už od roku 1947 sa tradujú prvé zmienky o Galantskom boxe, keď s jeho výukou začal Vladimír Nemeček, dôstojník vtedajšej polície v priestoroch "U Pastoríka". Neskôr sa k nemu pridali Pavel Šimek, Štefan Meštánek a Ján Minárik. Jediným pamätníkom z vtedajších boxerských kruhov v Galante je dnes už osemdesiatnik, Imrich Vígh. Organizovanú formu tomuto športu v Galante dali až v roku 1969 jeho nadšenci, kedy položil základný kameň dnešného Boxing Clubu a vznikola tak vtedajšia TJ Družstevník, na čele s Pavlom Šimekom, Imrichom Víghom, Imrichom Kľučkom, Ladislavom Porozsnákom a Ivanom Zelenákom, ku ktorým patrili aj zástupcovia vtedajších sponzorov Karol Kubovič, Karol Grell, František Pétervári a Ján Horváth. Box v Galante sa začal tréningami v Starej Sokolovni a priateľskými zápasmi na Záhorí a Južnej Morave, kde priateľské väzby zostali po dnes. Rok 1973 bol prvým prelomovým rokom. Vtedy pod patronátom TJ OSP, na čele s riaditeľom podniku Ing. Jozefom Mastným, Galantský box zaznamenal postup do I. celoštátnej ligy a nasledujúci rok do extraligy. Rok 1979 sa žačala v klube kríza, ktorá vrcholila v roku 1982. Telovýchovný oddiel bol poznačený veľkými personálnymi zmenami, hlavne kádri športovcov a ligová zostava sa prakticky rozpadla. Objavili sa však nové tváre, z ktorých sa postupne formovala nová zostava okolo trénerov Ivana Zelenáka a Laca Sárkánya a boxerov, osvedčených "harcovníkov" s pevnou vôľou a morálkou, Paľa Kovácsa, Jula Juchu a Joža Vajdu. Táto nová zostava vytvorila silný a úderný kolektív, ktorý v extralige a SNL pôsobil ďalších osem rokov. Rok 1990, bol ďaľším zlomovým rokom Galantského boxu, keď sa po novembrových udalostiach rozsypal celý telovýchovný systém vtedajšej federácie a Galanta sa do nového extraligového ročníka neprihlásila i napriek faktu, že ligy nevypadla a začalo sa dlhotrvajúce obdobie postupného úpadku. Takpovediac sa v tomto období žilo zo zotrvačnosti predošlej slávy. Na chvílu box v Galante zažiaril v roku 1993, kedy sa v meste uskutočnili prvé majstrovstvá samostatného Slovenska a na najvyšší stupienok sa vtedy postavil Rudo Bihary, Ján Horváth a Andrej Kiss. Z domu športu sa postupne však vytrácali muži a oddiel sa zameral na mládež. Zostal len vytrvalý Ondrej Farkaš, ktorému pri výchove boxerov pomáhal Ladislav Takács. Zvrat nastal v roku 2003, kedy sa sformovalo nové vedenie na čele s Jurajom Sternom. Zriadilo sa niekoľko vidieckych prípravok, pribudli nový tréneri a po krátkom čase aj nový oddiel BC Royal Tibora Stojku-Bugára. Objavilo sa i niekoľko nových talentov až skrsla myšlienka opäť to skúsiť so súťažou dospelých. Vznikla tak Tokaj Extraliga. Ešte vačšie oživenie do galantského boxu prišlo s rokom 2007, kedy zanietení v okolí Pala a Tomáša Kovacsa, založili ďalší klub, KO Box Club a boxerská základňa sa opäť rozrástla. Dnes je Galanta spoločne so susedným Tomašikovom suverénom v Západoslovenskom regióne. Medailón Ladislava Porozsnáka Jeho prvé boxerské kroky viedli v roku 1954 do Starej Sokolovne na rohu Železničnej a Mlynskej ulice. Pod vedením Pavla Šimeka a Imricha Vígha si povedal: "Budem boxerom!" a aj sa ním stal. Stal sa majstrom svojho remesla. Po dvoch rokoch strávených v Sokolovni prišiel do neďalekej Trnavy, kde ho tréner tamojších boxerov Ondrej Minárik zdokonalil v boxe. Počas výkonu základnej vojenskej služby sa dostal do Rudej Hvězdy v Karlových Varoch, kde sa stretáva s ozajstnými majstrami koženných rukavíc, ktorý pritiahli do hladísk aj tri tisícky divákov. Presadiť sa v takejto konkurencii bolo pre Laciho tažké, ale v roku 1958 už prichádzajú prvé príležitosti. Po skončení základnej vojenskej služby sa stáva členom pražského Slavoja Žižkov, učastníka najvyššej súťaže družstiev v Československu. Po dvojročnom pobyte v Slavoji sa vracia späť na Slovensko. Zakotvil v bratislavskom Slovane, kde si navliekol kapitánsku pásku. Slovan bol nakoniec jeho konečnou a rukavice zavesil na kliniec v roku 1965. Z nostalgie si ich ešte niekoľkokrát predsa len nasadil. V V roku 1965 sa stáva vedúcim trénerom boxu v Slovane Galanta. Príchodom roku 1969, jeho 21. novembrom, boxeristický oddiel opúšta rady športovcov TJ Slovan a stáva sa samostatným subjektom TJ Družstevník Galanta. Laci spolu s vedením si kladú pri tejto príležitosti vysoké ciele, ktoré sa im následne darí napĺňať podľa predstáv. Na jeseň roku 1971, sa Lacovi podarilo zostaviť perspektívnu zostavu, ktorá nakoniec skončila v konkurencii šietich mužstiev SNL na druhom mieste, so stratou len dvoch bodov na víťaznú Považskú Bystricu. Nasledujúci rok však obsadili prvé miesto a postúpili do I. celoštátnej ligy. V sezóne roku 1974, už pod názvom TJ OSP Galanta, medzi československú boxeristickú elitu. Vytúžená a potrebná remíza v rozhodujúcom dueli s Lokomotívou Košice sa zrodila a TJ OSP Galanta zakotvila vo federálnej extralige. Jeho trénerská dráha trvala v najvyššej súťaži družstiev v Československu plných osem rokov, Laci sa tak na výchove a príprave galantských boxerov podielal nepretržitých 17 rokov. Po roku 1982 odchádza do Jaslovských Bohuníc a trénuje borcov tamojšieho Hydrostavu. Do Galanty sa neskôr vráti a opäť odchádza do Trnavy, aby sa zas vrátil do Galanty. Galantským farbám je verný až do samého sklonku svojho života. Rady boxerov navždy opustil 12. februára 1997, vo veku nedožitých 58 rokov, keď svoj posledný boj prehral so zákernou chorobou mimo štvorca povrazov, ktorý bol jeho zmyslom života už od detstva.