Potrebuje Európa NATO?
V súčasnosti oceňujem krok nášho ministra obrany (i keď sa s krokmi liberálov stotožňujem veľmi málo) znížiť náš prispevok na NATO takmer o polovicu. Na zaklade toho, ze sa zaujímam o bezpečnostnú a obrannú politiku (obranná funkcia je totiž základnou funkciou každého štátu presne tak ako garantovať základné práva a slobody) či už nášho štátu alebo v celosvetovom meradle som stále viac toho názoru, že NATO potrebuje nás a nie my NATO.
Hlavným garantom svetovej bezpečnosti od konca druhej svetovej vojny je NATO. O tom prečo vzniklo sa asi ťažko naučíme v škole, z vlastnej skúsenosti viem, že nás naučili maximálne rok vzniku a počet členov. To, čo obsahuje Washingtonská zmluva, čo je jej nosnou časťou, prečo vôbec vzniklo, je v podmienkach nášho školstva odkázané na samoštúdium, pričom učitelia radi používajú formulku na školstvo nie sú peniaze, ale stále viac je problémom skôr kvalita ako kvantita, veď už podľa zloženia študentov na Pedagogickej fakulte sa dá povedať, že tí najlepší tam namierené zrovna nemajú a fakulta je skôr poistkou v prípade ak uchádzača nikde nezoberú, tak tam skončí a nie je výnimkou, že tam končia absolventi učňoviek.. Ako piše pán Mgr. Urban (Močenok, Hájske) pre SME (učiteľ a pravidelný prispievateľ SME, mala som možnosť ho poznať osobne, vynikajúci pedagóg), niektorí absolventi vysokých skôl by boli lepší s lopatou v ruke....
Po druhej svetovej vojne nastal rozpor medzi USA, Európou a Sovietskym zväzom čo s Nemeckom. NATO (vzniklo na obranu pred možnou agresiou porazeného Nemecka) chcelo začleniť Nemecko do svojich radov. Uz vtedy sa Francúzsko nestotožnilo s myslienkami NATO a vystúpilo z vojenskej zložky (česť generálovi de Gaullovi, že už vtedy myslel na Európu a odmietal vmiešavanie NATO do európskej politiky, čo sa nedá povedať o Veľkej Británii). Sovietsky zväz zareagoval vznikom Varšavskej zmluvy a tak vyvrcholila Studená vojna. Po jej zaniku sa začalo NATO rozširovať na východ, čím sa začalo Rusko cítiť ohrozené. Rozpad Sovietskeho zväzu NATO nahralo do karát a začalo rozširovať svoj vplyv. Clinton získaval postsocialistické krajiny do sféry svojho vplyvu, ktoré poslušne reagovali na jeho výzvu vstúpiť do NATO. Myslím si, že nie postsocialistické krajiny potrebovali NATO, ale NATO potrebovalo ich kvôli strategickej polohe blízko k Rusku, aj keď samozrejme USA verejne deklarovali (a doteraz tak klamú), že svetová bezpečnosť bez Ruska ako spojenca nie je možná. NATO v roku 1999 za Clintona v rámci jeho slávnej doktríny zbombardovalo Juhosláviu a naša vláda schválila prelety lietadiel NATO. Útok bol podľa môjho názoru nelegálny, ale legitímny. Podľa článku 5 Washingtonskej zmluvy, ktorá je zmluvným základom NATO, môže NATO (i samostatne členské štáty) reagovať iba v prípade útoku na členskú krajinu. USA si však pravidlá stanovila inak, propagoval aktívnu úlohu NATO aj mimo hraníc členských krajín, čo sa využilo v prípade Juhoslávie a teraz i v Afganistane ( kde sa navyšovali počty vojakov v rámci „demokratizácie“ tejto krajiny, ktorej Ústava z r.2003 – v ich letopocte r.1382 je síce demokratická a Európska únia štedro finančne podporuje tieto operácie).
To, že NATO od roku 1999 môže takpovediac zasiahnuť kdekoľvek, sa nepáči Rusku a určite ani Číne a Iránu. V tom je ten problém. Navonok síce deklarujú, že mier nie je možný bez spolupráce Ruska, ale v skutočnosti skôr prebieha ďalšia studená vojna ako boj o moc medzi veľmocami. USA si spojenectvom s navonok miništátikmi (napr. Južná Kórea) obkolesujú Rusko a Ćínu, ktorá im šliape na päty a drží americkú ekonomiku. Také konanie USA (NATO) by mohlo ohroziť európske štáty, ktoré majú reálne nízku možnosť obrany. Netreba zabúdať, keď potrebovali „pomoc“ európske krajiny, ktoré viedli koloniálne vojny ( Británia, Francúzsko, Belgicko, Holandsko), NATO (=USA) sa odvolalo na čl. 5 Zmluvy, že zasiahnuť nemusia a aj sa tak stalo. NATO zasahuje všade tam, kde im to vyhovuje a iba tam kde majú strategické ciele.
Čo sa týka Európy, tak v obrane sme na tom biedne (nerátam garanciu NATO nad našou bezpečnosťou). Máme dve jadrové veľmoci (Británia a Francúzsko) a európsku obranu žiadnu (nerátam humanitné mierové úlohy v rámci EÚ a pár vojačikov Západoeurópskej únie, ktorá bola začlenená Lisabonskou zmluvou do EÚ), nie sme schopní v prípade útoku žiadnej akcie bez záruky NATO. Svoj podiel má na tom Veľká Británia, ktorá už za čias Churchila stála za chrbtom Európe. Za jedinú rozumnú krajinu, ktorej záležalo na európskej obrane považujem Francúzsko, nebyť ich osudnej chyby ako vojna v Alžírsku, kto vie, ako by to vyzeralo s našou európskou bezpečnostnou politikou a kto vie ako aj bude vyzerať, ak prezidentské voľby vo Francúzsku budúci rok vyhrá Marine Le Pen (odporúčam veľmi slušný rozhovor v SME z 8. júna 2011).
Záruka, že sa za nás postaví (USA) v prípade ozbrojeného konfliktu v rámci Európy, je neistá, skutočnosť, že bude provokovať svet ( Čína, Severná Kórea, Irán ) je reálna. Ide im o moc, o nerastné suroviny, o hegemóniu. USA si dokonca vyhradili právo preventívnych vojenských útokov. Chcú pod zámienkou šírenia demokracie získať hegemóniu vo svete, aby Amerika určovala smer vývoja svetovej politiky ( i keď vo svojej Bezpečnostnej stratégie uvádzajú a deklarujú , že nemôžu byť jediným aktérom a svetová bezpečnosť si vyžaduje spoluprácu). Európa by sa mala pridŕžať „francúzskeho“ resp. „nemeckého“ modelu európskej bezpečnosti a to tak, aby sama bola schopná a hlavne mala vojenské spôsobilosti čeliť prípadným ozbrojeným útokom bez čakania na pomoc USA.
EÚ do budúcnosti musí nahradiť silu Aliancie v „našej európskej“ bezpečnostnej architektúre a vytlačiť NATO z európskych štruktúr. Jednoznačným oponentom je Veľká Británia, ktorá dostatočne „brzdí“ proces utvorenia obrany Európy. Už Churchil sa vyjadril, že Británia neleží v Európe, ale pri Európe. Blair tento výrok „dotvoril“ prítomnosťou britských jednotiek v Iraku po boku amerických. Británia bola aj bude pätolízačom Spojených štátov a vždy bude preferovať úlohu Aliancie v rámci európskej bezpečnosti. Deklarovaním európskej bezpečnostnej a obrannej politiky v Lisabonskej zmluve, ktorá je odvarom neúspešnej Ústavnej zmluvy, sa problém kontinentu, ktorý ma dve jadrové veľmoci a takmer žiadnu európsku obranu, nevyrieši. NATO takáto situácia vyhovuje, nemá záujem a je proti tomu, aby spôsobilosti EÚ konkurovali Aliancii. Dokazom je summit v St. Malo v r. 1998, kde NATO chcelo presadiť, aby mohla EÚ zasahovať iba v takom prípade, kde by zásah schválila Severoatlantická rada!!!
Komentáre k článku:
Je rozdiel vo vnimani Ciny (jadrova velmoc so silnou armadou) a porevolucneho Slovenska - kym CR alebo Madarsko v NATO boli, Slovensko nebolo - a investori nevedeli, ci nebude zo SR druhe Bielorusko. To zvysovalo riziko natolko, ze sa sem proste neoplatilo investovat.
UPOZORNENIE: Zo strany vydavateľa novín ide o pokus zachovať určitú formu voľnej komunikácie – nezneužívajte túto snahu na osočovanie kohokoľvek, na ohováranie či šírenie údajov a správ, ktoré by mohli byť v rozpore s platnou legislatívou SR a EÚ alebo etikou.
Komunikácia medzi užívateľmi a diskutujúcimi ako aj ostatná komunikácia sa v súlade s právnym poriadkom SR ukladá do databázy a to vrátane loginov - prístupov užívateľov . Databáza providera poskytujúceho pripojenie do internetu zaznamenáva tiež IP adresy užívateľov a ostatné identifikačné dáta. V prípade závažného porušenia pravidel, napríklad páchaním trestnej činnosti, je provider povinný vydať túto databázu orgánom činným v trestnom konaní.
Upozorňujeme, že každý užívateľ za svoje konanie plne zodpovedá sám. Administrátor môže zmazať príspevky, ktoré budú porušovať pravidlá diskusie, prípadne budú obsahovať reklamu, alebo ich súčasťou budú reklamné odkazy. Vydavateľ novín a redakcia nezodpovedá za obsah príspevkov diskutujúcich a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov.