Poprosiť o odpustenie
„My si tu pokojne popíjame kávu a vonku zúri socializmus,“ len popamäti rekonštruujem poznámku, ktorú mal svojho času utrúsiť Július Satinský. Aj dnes žijeme zvláštne časy. Aj dnes sa musíme zaoberať každodennými vecami ako platenie účtov, domáce práce, pracovné povinnosti atď., a pritom vonku zúri mnoho nenávistí, aj keď už nie je na prvom mieste tá triedna. Preto nebude na škodu nachvíľu vystúpiť z vlaku každodenných starostí a zastaviť sa. Popremýšľať.
Je tragické, že v deň, keď si máme pripomínať obete holokaustu, medzi ktoré patrili aj naši spoluobčania Rómovia, sa jeden z najvyšších predstaviteľov štátu verejne dopustí rasistických poznámok na adresu názorovej oponentky. Je v tej našej spoločnosti príliš veľa nenávisti. V tejto dobe, keď ožívajú v celej Európe nacionalistické, až ultranacionalistické myšlienky, keď sa opäť hľadá nepriateľ a obeť nespracovaného hnevu, mali by nás aspoň naši lídri viesť k tomu, aby sa napätie uvoľňovalo, nie zvyšovalo. Dozrel čas, aby sme sa naozaj seriózne začali vyrovnávať so svojou minulosťou. Nebude to bezbolestné, nebude to ani príjemné, ale ak to neurobíme, neposunieme sa vpred.
Nie je náhodou, že Múzeum holokaustu je práve v Seredi. V tomto meste sa za vojny stali veľké krivdy. A aj keď sa s tým veľmi nechválime, robili to naši predkovia, sú to neraz naše bližšie či vzdialenejšie rodiny, ktoré v tom boli zapojené. Mlčíme o tom, nikto sa k tomu nepriznáva, ale je to tak. Aj my, Seredčania, by sme mali v mene našich predkov, medzi ktorými boli aj arizátori, medzi ktorými boli ľudia, ktorí našim židovským bratom ublížili, požiadať o odpustenie.
Ale namiesto rasovo podfarbeného urážania, by sme mohli spraviť niečo iné. Možno nenápadným, ale aspoň symbolickým gestom by bolo umiestnenie tzv. stolpersteine, teda kameňov, o ktoré treba „zakopnúť“, pri ktorých sa treba zastaviť, aby sme si aspoň na okamih spomenuli na ľudí, ktorí boli pripravení o život. Tieto kamene sú umiestňované na chodníkoch miest celej Európy, aby nám pripomenuli ľudí ako my, ktorí mali tiež svoje sny, ale nebolo im dovolené naplniť ich. Múzeum holokaustu je na okraji mesta, ale mať nachvíľu svoju hanbu pred očami, priznať si ju, by mohlo spokorniť naše vnímanie. Pretože „aby si niekto mohol kameň prečítať, musí sa pred obeťami pokloniť“, ako povedal umelec Gunter Demnig, iniciátor vsádzania týchto spomienkových kameňov do dlažby. A mohol by to byť aj skromný podnet pre poslancov a predstaviteľov nášho mesta, aby nedovolili zabudnúť na našich umučených spoluobčanov.
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.