Poézia, blues a denné sny

Vo štvrtok 16. februára 2017 som mala tak trochu športový deň. Moje športovanie sa väčšinou odohráva v mojej hlave a spočíva v jazdení na Pegasovi, čiže v písaní poézie, ale v tento deň to bolo iné. Ráno som cestovala do Bratislavy, kde som sa približne do 15:00 hod. venovala dobrovoľníctvu, a potom som uháňala na zastávku mestskej dopravy. Mierila som na autobusovú stanicu Mlynské Nivy.

Našťastie, autobus do Trnavy som stihla. Práve do tohto mesta som sa ponáhľala. V ten deň o 17:00 hod. sa totiž v čitárni Knižnice Juraja Fándlyho konala prezentácia najnovšej básnickej zbierky Benjamína Škreka Ja som nespal. Toto podujatie zorganizoval Trnavský samosprávny kraj a Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave.  

Okolo 16:50 hod. som už bola v Trnave a šprintovala som do knižnice na Rázusovu ulicu 1. Našťastie to nie je ďaleko od autobusovej stanice. V Knižnici Juraja Fándlyho ma už čakala moja mama a bolo tam i veľa mojich priateľov a známych. Čitáreň bola plná ľudí a dobrej nálady. Na plátno na stene boli premietané fotografie z doterajších prezentácií knižiek Benjamína Škreka.

Na úvod všetkých prítomných privítala pracovníčka knižnice Alena Beňová, moderátorka podujatia. Predstavila predovšetkým autora prezentovanej knižky – novinára, dramatika, spisovateľa, básnika a humoristu Benjamína Škreka. Ďalšími vzácnymi hosťami boli spisovateľ, publicista a hovorca Mesta Trnavy Pavol Tomašovič a bluesman Peter Bonzo Radványi, ktorý hneď zahral na rezofonickej gitare improvizovanú skladbu s improvizovaným názvom: Nevolajte mi pred jedenástou ráno, nebuďte ma. Spím! Ako poznamenal, narážajúc na názov básnickej zbierky, skladba nemá slová, aby sa pri nej lepšie spalo. Ale nikto nezaspal, len hudba nás príjemne poeticky naladila.

O Benjamínovi Škrekovi sme sa dozvedeli, že sa narodil v Hrnčiarovciach nad Parnou, a keď mal päť rokov, presťahoval sa s rodičmi i súrodencami do Trnavy na Linčiansku ulicu na okraji mesta, ktorej sa vtedy hovorilo Kórea. Základnú školu a Strednú všeobecnovzdelávaciu školu navštevoval v Trnave, neskôr vyštudoval knihovedu a vedecko-technické informácie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Jeho prvou knižkou bola zbierka humoristických poviedok Výhovorka. Vyšla v osemdesiatych rokoch a jej spoluautormi boli jeho kolegovia z časopisu Roháč – Milka Lopašovská a Tomáš Janovic. V roku 2011 nasledovala knižka Neskorý zber, obsahujúca hlavne epigramy a aforizmy. V roku 2015 vydal s podporou Klubu priateľov Trnavy knižku poézie a fotografií Sonety pre Trnavu, ktorá vznikla v spolupráci s umeleckým fotografom a grafickým dizajnérom Waldemarom Švábenským. Ten graficky upravil a ilustroval aj básnickú zbierku Benjamína Škreka Babie telo. Vyšla tiež v roku 2015 a vydal ju Spolok slovenských spisovateľov. V roku 2002 získal Benjamín Škreko hlavnú cenu v celoslovenskej súťaži Eurotel – Poviedka 2002 vydavateľstva LCA Levice. Je však aj autorom rozhlasových hier pre deti, mládež i dospelých a kabaretných pásiem, za ktoré získal viacero cien v rôznych súťažiach a na festivaloch. Napísal napríklad hudobnú komédiu pre staršie deti a mládež Jazyková ríša. Je to príbeh plný fantázie z ríše ľudskej reči a o osude slovenského jazyka. Hra bola uvedená na javisku Divadla Jána Palárika v Trnave, jej premiéra bola v júni 2013. No Benjamín Škreko debutoval ako dramatik už v roku 1982, keď Divadlo Andreja Bagara v Nitre uviedlo jeho hru Dobrô družstvo na dožinkoch. K dramatickej tvorbe ho inšpiroval režisér Karol Spišák, ktorého mrzelo, že na Slovensku sa tvorí málo divadelných komédií. Od roku 2016 je Benjamín Škreko čestným občanom Mesta Trnava. 

Pavol Tomašovič sa na prezentácii básnickej zbierky Ja som nespal predstavil ako recitátor. Precítene prečítal niekoľko básní z tejto knižky. Plynuli s ľahkosťou, rytmicky, rýmy i pasáže písané vo voľnom verši priam pohládzali po duši. V básňach nebol prítomný len humor, ale i filozofické myšlienky a láska k ľuďom.

Benjamín Škreko je členom klubu Fórum humoristov, ktorý pracuje pri Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave. Zastáva názor, že humor vznikol vtedy, keď vzniklo samotné ľudstvo, čiže určite už existoval aj v dobe kamennej. Humor je nevyhnutný pre život a je to umenie. Napríklad tvorba epigramu je brúsenie myšlienky pripomínajúce brúsenie diamantu na briliant. Benjamín Škreko bol sedemnásť rokov redaktorom satiricko-humoristického týždenníka Roháč. Podľa jeho vlastných slov bola táto práca pre neho príťažlivá a rád ju robil, pretože rád vyhľadáva spoločnosť veselých ľudí. Za nesmierne zaujímavé dobrodružstvo však považuje aj prácu pre rozhlas.

Čo sa týka básnickej tvorby Benjamína Škreka, moderátorka Alena Beňová poznamenala, že v nej od začiatku bol prítomný humor, no teraz sa v nej vyskytuje viac úvah a tiež témy lásky a vzťahov. Podľa slov autora bola napríklad knižka Neskorý zber zbierkou z jeho novej, ale i staršej tvorby. Nie je čisto básnická, čisto prozaická ani čisto aforistická.

Benjamín Škreko je človek s veľkou láskou k svojmu mestu. Trnava ho od detstva priťahuje, veľmi obdivuje jej architektúru a históriu. Po presťahovaní do Trnavy mal čoskoro „prelezené“ všetky jej zaujímavé miesta.  Má šesť súrodencov. Spomenul i humornú príhodu zo základnej školy: raz prišiel neskoro na vyučovanie a učiteľka ho hrešila, že všetci jeho súrodenci sú už v škole. Použil vtedy svoj zmysel pre humor a kreativitu a vyhovoril sa, že v ten deň odchádzal z domu posledný, pretože na neho pripadla úloha pozhasínať, zavrieť vodu a dať všetko do poriadku. No a kým to urobil, primrzli mu dvere. Keď prišiel študovať do Bratislavy, chýbala mu v nej ľudská blízkosť, akú zažil v Trnave.

 Pavol Tomašovič znova prečítal zopár básní a Peter Bonzo Radványi zahral a zaspieval skladbu Woke Up This Morning.

Potom prišla reč na prezentovanú básnickú zbierku. Dozvedeli sme sa, že vyšla len pred pár dňami a má asi najbúrlivejšiu históriu zo všetkých autorových kníh. Na konci roka 2015 sa mu začala rysovať predstava, o čom by knižka mala byť. Bola koncipovaná ako ucelený tvar, aby vypovedala o autorovi i o dobe, v ktorej vznikla. Benjamín Škreko si overil aj na Facebooku medzi svojimi priateľmi, ako básne rezonujú. V decembri 2016 bola hotová predbežná verzia knižky, obsahovala 150 básní. Požiadal profesora Valéra Mikulu, ktorý je vysokoškolským učiteľom, literárnym kritikom a prekladateľom, aby mu robil editora. Ten súhlasil a za 2 mesiace mu urobil o každej básni rozbor a recenziu. Na ich základe Benjamín Škreko ponechal vo svojej básnickej zbierke 70 básní. Zmenil aj názov knižky, pôvodne sa mala volať Na druhej strane kože. Názov Ja som nespal skrýva veľkú škálu motívov (Prečo som nespal? Pre nešťastnú lásku? Pre šťastnú lásku? Kvôli deťom? A pod.). Básnická zbierka vyšla s prispením Klubu priateľov Trnavy. Preto autor poďakoval Pavlovi Tomašovičovi, ktorý je jeho predsedom.

Dôležitou súčasťou básnickej zbierky Ja som nespal sú aj ilustrácie. Jej ilustrátorka Radka Horváthová bola prítomná i na prezentácii. O obrázku troch žien na obálke knižky prezradila, že sa jedná o archetyp ženy. Zvolila ho preto, aby sa s ním mohla stotožniť každá žena. Tiež sme sa dozvedeli, že Radka Horváthová má práve samostatnú výstavu obrazov v trnavskom Artklube.

Opäť zazneli básne v podaní Pavla Tomašoviča.

Peter Bonzo Radványi vyjadril obdiv k Benjamínovi Škrekovi a k jeho tvorbe a zahral jednu zo svojich nových skladieb: Na truhlu padá mi hruda i kameň. Veď aj takáto téma patrí k životu a život je blues.

Nasledovalo uvítanie básnickej zbierky do života. Tejto úlohy sa zhostili Benjamína Jakubáčová, vedúca útvaru výpožičných služieb Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave, a Pavol Tomašovič. Autorovi zaželali, aby svojimi básňami rozdával radosť a aby naozaj nikdy v nevhodnú chvíľu nezaspal. Knižku uviedli do života položením na vankúšik s vôňou levandule. Pavol Tomašovič to vtipne okomentoval, že Benjamínovi Škrekovi aspoň nepôjdu do básní mole.

Na záver Alena Beňová zaželala Benjamínovi Škrekovi veľa inšpirácie a vyjadrila nádej, že o rok sa stretneme pri uvítaní ďalšej jeho knižky do života. Nasledujúca pesnička bol zhudobnený text Benjamína Škreka – Nostalgické blues. Zhudobnil ho Ladislav Šebák. Ten ho i zaspieval a zahral na gitare. To bola veľmi pôsobivá bodka za oficiálnou časťou prezentácie a nasledovalo pozvanie na čašu vína.  

Ale nešlo ešte o definitívny koniec, pretože o knižku Ja som nespal bol veľký záujem a konala sa poriadne dlhá autogramiáda, počas ktorej Peter Bonzo Radványi hral a spieval bluesové pesničky.

Nuž, poézia a blues majú svoju silu. Kto ich má rád, pri ich počúvaní nespí, iba sníva s otvorenými očami. Presne tak, ako ten, kto ich tvorí.