Podaj mi ruku, prosím a prejdeme spolu (slovenskou) Aľjaškou

Masívu Západných Tatier, ktorý sa vinie od kvetnatej Osobitej cez žulový Volovec až po vápencový Sivý vrch na jednu stranu a po štátnej hranici s Poľskom až po Pyšné sedlo (s vedľajšími hrebeňmi) nepovedia starší obyvatelia Oravy a Liptova inak ako Roháče. Napriek snahám a budovateľských plánov niektorých aktivistov (v 70-tich rokoch), po ktorých aj po mnohých rokoch zostali rozpadávajúce sa asfaltové cesty najmä v Roháčskej doline, zostal tento čarokrásny kúsok slovenskej krajiny kraj vcelku nepoškvrnený. Slovenská Aljaška..., neobyčajne drsný horský kolorit, kde sú hrejivé slnečné lúče pre miestnych obyvateľov hlavne na oravskej strane niekedy vzácnym darom. Určite sa Ti tu bude páčiť. Môžeme ísť spolu hlbokými morénovými dolinami s lišajníkovým kamenným morom, v ktorom žijú kolónie huňatých svišťov alebo prejsť pod kolmými popukanými bralami s hniezdami dravých vtákov alebo sa prejdeme mäkkými lesnými chodníčkami, ktoré sa vinú voňavým lesom stúpajúc do strmých úbočí pokrytých čučoriedkami... Do tohto čarokrásneho kraja môžeme vstúpiť z liptovskej strany Bystrou, Račkovou alebo známou Žiarskou dolinou, ktorá je každoročne sužovaná snehovými lavínami zo strmých strání Príslopu. Rannou rosou môžeme kráčať chodníčkom pokrytým mäkkým machom Jamníckou dolinou alebo prejdeme dlhou Jaloveckou dolinou cez dolinu Parichvost a po krátkom oddychu (s tichou spomienkou na tragickú smrť známeho československého politika a jeho dcéry) vyšplháme strmou sutinou do Baníkovského sedla. Možno by si však chcela čo najskôr na skalnatý hrebeň rozorvaných skalnatých Otrhancov, ktorý nás privedie cez skalné bariéry rázsochy na rozložitú Jakubinú, odkiaľ poteší romantický pohľad na maličké Račkové plesá osamelo čupiace hlboko pod nami... Nekonečný hôlny dvojtisícový Baranec nás privádza do zúfalstva. Prechádzame skalnatým poryvom Smreku na Žiarske sedlo a šup dolu unavení na neskorý chutný obed na Žiarsku chatu. Pookriata oddychom navrhneš prechod cez Smutné sedlo na oravskú stranu a mne nezostáva nič iné len súhlasiť. Neviem prečo, ale v Smutnej doline ma vždy prepadne smútok a depresia. Vrcholky končiarov Volovca, exponovaného Ostrého Roháča a Plačlivô sa kúpu v mliečnom objatí ťažkých chmár, ktoré sa ťahajú až k úpätiu doliny k Ťatliakovému jazierku a nenásytne sa na nás vrhajú. Odrazu nič nevidno. Dolinou sa túla chladný vietor a kosodrevina sa striasla v mrazivom chlade. Pre istotu Ťa chytím za ruku. Obrovské sivomodré balvany bizardných tvarov dostávajú strašidelné tvary. Podľa jednej povesti zlá a zákerná Poludnica ukradla jednej dobrej ženičke v určitom časovom rozmedzí všetkých štyroch mocných synov. Matka, zmorená obrovským žiaľom, neustále plakala a plakala až sa zhrbená premenila na obrovskú masu skál (Plačlivô). A štyri väčšie Roháčské plesá sú výsledkom jej nekonečného žiaľu... Možno aj preto tu našla svoje útočište črieda kamzíkov. Jej vodca so zlomeným ľavým rohom a smutnými lesklými očami prekvapoval inteligenciou a starostlivosťou o čriedu. Ktovie, kde sa podela. Mlčky odpočívame na drevených odpočívadlách a pozeráme na fascinujúcu panorámu divokých Troch kôp a Baníkovského masívu, ktoré po chvíli vytŕčali z inverzných oblakov ako obrovské tajomné postavy. Slniečko odrazu nahnevane vystrelí svetelný lúč cez hustú mliečnu masu a pohladí Ťa na tvári. Oblaky sa v okamihu rozostúpia; až sa celkom rozplynú. Pod vežovitou Prvou kopou sa objavia snehové fľaky. Ich krehké krištáľové okraje sa zúfalo snažia odolať teplým slnečným lúčom a priľnúť natrvalo k studenej žule, avšak márne... Blankytnú hladinu plesa rozčerí príjemný vetrík. A vpravo, vysoko pred nami - to je hrdá Pachoľa. Kúsok od nej Spálená, Salatín a ďalší exponovaný hrebeň Skriniarok s malým krížom vytesaným poľskou turistkou do skaly. Opatrne schádzame nadol. Z diaľky počuť tlmený hukot Roháčského vodopádu. Pokojne tečúca horská riava (odkiaľsi zo Spálenej doliny) preľaknuto prepadá zo strmého skalného prahu asi 18 metrov do hĺbky a mení sa na vodný živel, ktorý si nekompromisne razí cestu cez rozbité úlomky skál a popadané kmene smrekov. Po chvíli už sedíme na terase staručkej chaty Zverovka. Unavení, s povznášajúcim pocitom a usporiadanou mysľou. Tvoja tvár žiari akýmsi zvláštnym svitom. Opäť hľadíš na miesta, ktorými sme prechádzali. Nebotyčný rozoklaný hrebeň je zaliaty zapadajúcimi slnečnými lúčmi. A pod ním, kdesi na plató Predného Zeleného, ležia plesá. Plesá, ktoré vyplakala užialená mať. Ovzdušie je nasýtené šteklivou vôňou živice a mieša sa s omamnou vôňou lúčnych kvetov. Vôkol nás sa v kríčkoch túlia gulôčky fialovomodrých čučoriedok a za lúkou, medzi vysokým smrekmi, vidno meandre horského potoka, ktorý sa neustále bláznivo ženie kdesi nadol. Je neskoro a mali by sme sa poberať. Ale kam ? Venované Túlavej Jackie.