Pod bičom slepej politiky

Zhodou okolností aj časť tohto príbehu sa odohrala v tej istej obci ako predchádzajúci príbeh v Šalgočke. Vydajme sa po stopách života človeka, ktorého zaslepený politický režim päťdesiatych rokov dohnal postupne až do hrobu. Tým človekom bol Ján Horský. Dnes by mal, pravda len pri dobrom zdraví, osemdesiatku. Bolesť už necíti a spomienky sa vytrácajú i starnúcim najbližším. Hrob na miestnom cintoríne ohlodáva zub času.

Nevítaný a zradený

Mária bola pekná, mladá, slobodná žena. Ako mnohé iné, aj ona v dávnejších časoch slúžila u pánov. A rovnako ako mnohé iné, podľahla panským rečiam o láske a vernosti. Narodil sa jej Janko. Nevítaný, zrodený v časoch biedy a bohatstva. Mária stále verila, že mladý pán si ju raz vezme, veď jej to sväto-sväte sľúbil. Zobral si ju, ale – znova do postele. Na svet prišlo druhé dieťa. Obe decká vychovávala babka, lebo mamka musela slúžiť a zarábať na živobytie.

Keď mal Ján štyri roky, dala ho životom sklamaná matka i so súrodencom do ústavu. Jána si ako sedemročného zobral odtiaľ sedliak. Nie z lásky, ale iba ako lacnú pracovnú silu. Keď chlapčisko varilo pre svine zemiaky, muselo si niečo ukradnúť, lebo v žalúdku mu od hladu vyhrávali Cigáni. Od rána do neskorej noci bola len lopota: musel hádzať hnoj, pripravovať sečku, napásť kravy, vypucovať kone, narúbať drevo, pozametať dvor i humno...

V mládeneckých rokoch, ale aj v časoch rozpínajúceho sa fašizmu, odišiel k partizánom. Znova útrapy a boj o holú existenciu. Po vojne si hľadal rodičov. Podarilo sa mu objaviť iba matku, ktorá bývala v Dolnej Strede. Bola už vydatá a jej manžel o jej dvoch deťoch nevedel nič. Matka sa k nim nepriznávala. Cítil, vedel to, bol tu zbytočný. V hlave si premietal celý svoj dovtedajší život. Vlastne nemá nikoho, ani robotu, ktorá by ho bavila, ani strechu nad hlavou. Potajomky vložil matke do modliacej knižky lístok s odkazom, že odchádza a viac sa nikdy nevráti!

Za šťastím do sveta

Tu sa začína nová kapitola jeho života. Je opradená síce množstvom tajomstva, ale hlavné fakty sú známe.

Kaviareň vo veľkomeste. Ján pije víno a počúva hudbu, hľadá niekoho, s kým by sa mohol o svojej duševnej kríze trocha pozhovárať. Vtedy ako na zavolanie, prisadol si k stolu pán v stredných rokoch. Slovo dalo slovo, zoznámili sa a netrvalo dlho, aj si potykali.

Ján a Emil. Cítil, že patria k sebe. Spomienkami i názormi na život, hlavne na politiku. Nakoniec to Ján zo seba vysypal. Matka ho oklamala, zradila, najradšej by sa obesil, lebo načo je takýto život. Emil konštatoval, že nový priateľ dobre nerozmýšľa. Človek má žiť a užiť si. Pravda, horšie je, keď to niekto chce, a režim to nedovolí. A u nás je tvrdý, hnusný komunistický režim. Mnohí to riešia tak, že utečú na Západ. Tam sa majú dobre, veď píšu o tom aj domov.

Emil sa Jána opatrne opýtal, či aj on o tom trocha nepremýšľa, veď je mladý a život má pred sebou. Ján sa priznal, že keby mal prvú možnosť, už by sa z tejto posratej republiky vyparil za kopčeky...

Ešte raz si pripili na zdravie a kamarátstvo.

Emil potom povedal, že má určité kontakty a o niečom by vedel. Hovoril tichšie, opatrne a obzeral sa okolo seba, či ich niekto nepočúva a nesleduje. Vzduch bol čistý. Ján sa priznal, že sa i bojí a pýtal sa, či Emilovi a jeho známostiam možno dôverovať. Na to sa zasa opýtal Emil Jána, či práve jemu môže on dôverovať. Ján ho ubezpečil, že je čestný človek a možno mu veriť stopercentne. Život má v tejto republike pobabraný, tak čo? Len, aby boli Emilove slová isté.

Lúčili sa dohodnutí: Ján si pripraví päťtisíc korún a o týždeň sa tu stretnú opäť. Pocestujú spolu k západným hraniciam, a potom... Tých, ktorí chcú z republiky zdrhnúť, bude viac. Pri hraniciach sa stretnú a sprievodca ich bezpečne prevedie cez zelenú hranicu na druhú stranu. Za to však treba, samozrejme, niečo zaplatiť.

Nádejné stretnutie

Ján nemohol spávať a premýšľal, či je, alebo nie je Emil podvodník a chce ho dostať len o päťtisíc korún. Veď to sa ešte uvidí, musí byť opatrný.

Predtucha o podvodníkovi, ktorý by ho chcel dostať o peniaze, sa ukázala nepravdivá. Emil prišiel presne ako sa dohodli a peniaze nechcel, iba sa Jána opýtal, či ich má. Potom je dobre, treba sadnúť na vlak a ide sa.

Emil rečami nešetril. Informoval ho o zberných táboroch v Rakúsku i Taliansku a radil, ako získať politický azyl. Potom už bude brána do nového, pre našincov zakliateho, ale vysnívaného sveta, otvorená dokorán.

Prekvapenie v chate

Do veľkej chaty neďaleko západných hraníc sa postupne sústredilo asi desať ľudí. Každý z nich mal pripravené peniaze i najnutnejšie veci na cestu, z ktorej nebude návratu. Ale ten optimizmus!

Emil vybral od každého dohodnutú sumu peňazí a povedal, že ide v ústrety sprievodcovi. Majú trpezlivo čakať, bude to trvať iba chvíľu. Má niekto strach, že s peniazmi utečie a ich nechá v štichu? Somarina. Určite príde, len musí dať sprievodcovi peniaze a posledné pokyny. Keby chcel klamať, nech rozmýšľajú, veď by ho zatvorili, až by bol čierny.

Emil sa však nevrátil! Neposlal sprievodcu, ale sprievodcov. Tí organizovane, vojensky obsadili chatu zo všetkých strán a nádejných „kopečkárov“ odviedli na výsluchy a za mreže. Isteže nie v zahraničí, ale u nás doma. Štátna tajná bezpečnosť mala opäť dobrý výkon a lacné pracovné sily do uránových baní?!

V mene republiky

Bývalý Štátny súd v Prahe odsúdil Jána Horského za pokus o ilegálne opustenie republiky a velezradu na trest odňatia slobody v trvaní desať rokov nepodmienečne. Ján tvrdil, že republiku neopustil a zradiť nemal čo a ani koho. Súd zasa tvrdil, že republiku opustiť chcel a aj to je veľmi trestané a trestné. Nikoho vôbec nezaujímalo, že k ilegálnemu prechodu štátnej hranice ho naviedol, tak ako aj ostatných, súdruh, dodnes neznámy „eštebák“.

Ján sa proti rozsudku odvolal na Najvyšší súd v Prahe. Ten odvolanie zamietol. A tak Ján nastúpil do Jáchymova. „Sedel“ tam, či vlastne drel a prichádzal o zdravie od 8. 12. 1950 do 16. 7. 1954. Novodobé otroctvo, známe zo starej rímskej spoločnosti, či egyptského despotizmu, nevydržal. S podlomeným zdravím, ku ktorému sa pridal aj pracovný úraz, ho za „dobré správanie“ prepustili na slobodu skôr.

Začal pracovať ako pekár v súkromnej, dnes už neexistujúcej pekárni v Zemianskych Sadoch. Tu sa zoznámil s Cecíliou zo Šalgočky, vtedy miestnou poštovou doručovateľkou. Zobrali sa. Postupne sa mu narodili tri deti: Vlasta, Janka a Gabika.

Manželku a svoje ratolesti navždy opustil 9. 1. 1984.

Pani Cilka si spomínala:

„Keď sme sa s Jankom zobrali, už vlastne ani nežil, len dožíval. Nevládal na nohy, bol chorý na pľúca, kosti mal riedke. Keď ho zobrali do nemocnice v Galante, vedela som, že sa už nevráti. Ani sa nevrátil. Od nikoho už nič nechcem a kašlem aj na nejakú rehabilitáciu, hovorieval. Nech mi dá každý pokoj. Môj život sú moje vnúčatká... Radšej chcel na všetko zabudnúť.“

Na bývalú Štátnu tajnú bezpečnosť (ŠtB), eštebákov, ktorá mu svojimi praktikami zničila život, však ani do smrti nezabudne ubolená vdova Cecília Horská zo Šalgočky.

(Nabudúce: Nepriateľ socializmu)