Počas 2. svetovej vojny bojovali za Slovenskú republiku, rozhovor s vojnovým veteránom Viktorom Šušlíkom

SEREĎ, ŽILINA | Pri oslavách 64. výročia ukončenia druhej svetovej vojny a porážke fašizmu v Banskej Bystrici dostal pán Viktor Šušlík preukaz, vďaka ktorému dnes môže prednášať na školách ako priamy účastník Slovenského národného povstania. Pri fotení osláv 65. výročia ukončenia 2. svetovej vojny v Seredi ma pán V. Šušlík oslovil, aby som ho odfotil. Bolo to naše prvé stretnutie, v rámci ktorého som ho spoznal a povedal mi, že by rád porozprával svoj príbeh pre noviny ako zažil SNP na vlastnej koži a tak som zavítal do Domu dôchodcov, kde teraz býva. Písal sa rok 1943 keď..... Narukoval som do Slovenskej armády v roku 1943 do Martina ku spoj práporu 11, kde nás po výcviku preložili do SIM Vrútky do východných kasární vo Vrútkach. Naša tajná spojka mala všetko pripravené so štábom v Sklabinej. Večer, v ten istý deň o 21.00 hodine sme boli prevezení nákladnými autami pod velením nadporučíka Beneša do Sklabinej na veliteľstvo štábu ku Veličkovi, kde nás odovzdal s vojenskou poctou náš veliteľ nadporučík Beneš. Prijali nás s veľkou radosťou. Na štábe sa hneď rozhodlo, že nadporučík Beneš bude našim veliteľom naďalej. V Sklabinej sme každý večer robili malé vatry pre orientáciu sovietskych lietadiel, ktoré zhadzovali parašutistov, zbrane, muníciu a protitankové zbrane. Každý deň sme mali bojové cvičenie na prípravu k bojom proti fašistom. Po krátkom čase sme dostali mimoriadnu správu zo Žiliny, že Nemci sa chystajú s ťažkou vojenskou technikou napadnúť Strečno. Vďaka okamžitej reakcie na túto správu bol vyhlásený poplach. Nastupovali sme do nákladných áut, ktoré boli stále pripravené. Nakladali sme všetky zbrane, muníciu a o 45 minút sme boli v Strečne. Tam nás rozdelili. Niektorí museli ísť na druhú stranu Váhu. Veľa vojakov bolo rozložených nad cestou, kde sme boli chránení oporným múrom, čo nám zaručovalo ochranu a výhodu nakoľko nás nemohli zasiahnuť. My sme mohli hádzať granáty na prichádzajúce nemecké autá s fašistami. Ďalší naši vojaci boli rozložení na vrchole hrebeňa. Netrvalo dlho a už bolo počuť hučanie fašistických tankov. Nastal nerovný boj. Fašisti boli vo veľkej prevahe a s vysokou vojenskou technikou, ktorú sme my nemali nebolo možné sa udržať a brániť. V začiatku tuhých bojov sme mali prvé straty na životoch kde padli niektorí naši vojaci, partizáni, Francúzi a bohužiaľ aj náš veliteľ nadporučík Beneš. Francúzi sa hrdinsky držali. Boje sa stále stupňovali, lebo fašistom prichádzali stále posily. Na tretí deň prileteli 4 fašistické lietadlá tzv. ,,Šťuky´´ , ktoré útočili strmhlav z veľkorážnych guľometov. Vtedy zahynuli ďalší naši vojaci, ktorí boli na voľnom priestranstve. Jedno fašistické lietadlo sa nám podarilo zostreliť a dvoch pilotov, ktorí zoskočili s padákmi, sme zajali a odviezli do Sklabinej. Po silných bojoch a veľkej fašistickej prevahe sme boli nútení ustúpiť k Vrútkam a Priekop. O pár dní sa boje presunuli do viacerých miest Slovenska. Podobných bojov ako v Strečne som sa zúčastnil ako veliteľ pešieho družstva, kde som mal pridelený ťažký guľomet a 2 ľahké guľomety. Zúčastnil som sa v bojoch o Martin, Necpaly, Dražkovce, Kríž nad Hronom, Oremlaz, Krupinu, Zvolen a veľa iných miest. Po potlačení SNP sa nám niektorým podarilo dostať na Východné Slovensko bližšie k frontu, kde úspešne pokračovali spojenecké vojská a napredovali. Dobili časť slovenského územia, potom sme viacerí prestupovali do prvej Československej armády pod velením generála Ludvika Svobodu a pokračovalo sa ďalej v bojoch až do porážky fašizmu.