Pavol Penksa: som v TOP forme a v ŠKF Sereď som teraz šťastný

Vo futbalovom klube ŠKF Sereď vládne futbalová eufória, skvelá partia hráčskeho kádra a realizačný tím odvádzajú bezchybnú prácu, jej výsledkom je súčasný post lídra 2.ligy a tri kolá pred koncom sezóny sa vo futbalovej verejnosti skloňujú predstavy o ďalšom účinkovaní ŠKF Sereď. Pozval som si k rozhovoru súčasnú brankársku dvojku ŠKF, skúseného a ostrieľaného gólmana v najlepšom futbalovom veku Pavla Penksu, on súhlasil a tu je jeho výpoveď o jeho účinkovaní v doterajšej futbalovej kariére doma i v zahraničí:

Odkiaľ pochádzaš a aké boli tvoje prvé futbalové kroky?

Narodil som sa v Spišskej Novej Vsi, mám 32 rokov, v takej celkom športovej rodine, môj otec hrával vtedy druhú najvyššiu ligu za Spišskú Novú Ves, chytal vtedy v klube, môj brat bol hokejista v najvyššej hokejovej súťaži v Spišskej, moja sestra tak isto, bola reprezentantka Slovenska v hokeji, mama robila spartakiádu takže boli sme taká športová rodina, ja som nebol až taký, povedal by som športový typ, k futbalu ma dosť neskoro v deviatich rokoch priviedol môj otec. V začiatkoch to bolo pre mňa dosť náročné lebo môj otec bol na mňa strašne prísny, nebol som talent a otec hovorieval že z „drievka“ vystružlíkal brankára, pamätám si to tak že v tých začiatkoch som na futbalové tréningy chodieval peši asi 2 km od miesta kde sme bývali v Spišskej, po tréningu s otcom 2 km domov kde sme  sa išli najesť a čakal som na druhý tréning ktorý sme mávali s mužstvom, ja som nemal kondičku, nič a otec ma tak vydrel že za 2 roky, rok a pol som sa dostal do reprezentácie vtedy východného Slovenska a keď som mal 13 rokov dostal som možnosť hrať v SV Horn, štvrtú ligu v Rakúsku, čo bola farma Rapidu Wiedeň, prešiel som výberom asi z 20tich futbalistov ešte s jedným so Spišskej. Bolo to veľmi dôležité obdobie v mojom živote, boli tam krásne štyri ihriská, jedno hlavné, išiel tam so mnou aj môj otec, to bola taká jeho podmienka a ten zobral nás slovákov „pod krídlo“ a to bolo dobré. Trvalo to rok, dostali sme od klubu všetko, zaplatili nám bývanie na internáte a ja som prvý krát bol tak osamostatnený od „maminho mliečka“, sám od rodiny a naučil som sa reč. Po roku som sa vrátil do Spišskej kde som dokončil školu, hral som chvíľu za dorast a odišiel som do Ružomberku.

Chcel si byť futbalovým brankárom alebo si chcel hrávať futbal na inom poste?

Otec bol brankárom takže hneď od začiatku a od malička bola loptaa brankár, takže nebolo to tak že z útočníka sa stal brankár, ale jednoznačne chcel otec zo mňa brankára, on aj brata od malička pripravoval na to že bude brankárom vo futbale ale brat chcel byť hokejista, viac ho bavil hokej.

Aké boli ďalšie tvoje futbalové kroky po tom ako si sa dostal do Ružomberku?

V Ružomberku som chytával za dorasty, medzi tým ma prijali na strednú školu ale mne zle vychádzali roky, dokončil som štvrtý ročník a odišiel som chytať do Starej Ľubovne v 19tich rokoch za mužov, vtedy sa tam hrala tretia najvyššia súťaž, odtiaľ som potom odišiel do ČR do Kunovíc kde sa hrala 2.liga ale tam klub po pol roku skrachoval lebo jeho majiteľ mal nejaké problémy so zákonmi, v Kunoviciach som chytával pravidelne, odtiaľ som odišiel do Prachatíca odtiaľ som sa vrátil do Ružomberka. Pamätám si na mená trénerov ako Jarábek, Hucko mladší, bol tam tréner Straka, Bílek ( bývalý český reprezentant) ktorý mi dal ako prvý šancu a dostal som sa do Corgoňligovej brány lebo mal som možnosť buď sedávať na lavičke alebo chytať v Béčku, ja som si vybral tú možnosť chytať v Béčku aj keď som nedostal tie prémie ako v Áčku ale vychytal som sa, vyšli nám zápasy s Košicami a Šaľou kde som vychytal nuly a vtedy ma Bílek oslovil či som pripravený nastúpiť v Áčku za Ľuba Hajdúcha, čo mi veľmi zdvihlo sebavedomie, na čo som mu povedal že určite som a tak som chytal 10 kôl, na začiatku sme boli na 10tom mieste, prvý zápas s Dunajskou Stredou bol 0:0 a skončili sme na 5tom mieste, ani jeden zápas sme neprehrali a mne, brankárovi z Béčka dali podpísať novú zmluvu. Takže za 2 roky v Ružomberku sa toho udialo dosť, potom som chytával striedavo, prišli noví tréneri.

Prešiel si teda viacerými klubmi dovtedy doma i v zahraničí, mal si možnosť porovnávať rozdiely v SR, ČR a Rakúsku, kde to bolo v podmienkach najlepšie?

Myslím si že v podmienkach aké boli v Rakúsku Slovensko tieto ešte ani dnes nedobieha, bolo to sice iba žiacke mužstvo vtedy ale my sme dostávali úplne všetko od klubu, od ponožiek, kopačky, oblečenia...platili nám internáty, všade nás vozili kam bolo potrebné, o všetko bolo pre nás postarané a to sme mali 13 rokov. Najväčšiu úlohu v tomto hrali a hrajú financie a talenty, ale keď sa na to pozriem z hľadiska toho ľudského cez školstvo tak zase my sme Rakúsko v tomto predbehli ako deti, boli pred nami ekonomicky ale mentálne nie, možno mi to tak prišlo ako dieťaťu ale väčšinou to dieťa vníma pravdivo. Napr. futbalové lopty sme mali zamknuté na kľúč v takej kabínke, prišiel tréner odomkla sa a lopty sme si vybrali, ale aká by to bola nátura slovenská keby sme nešpekulovali nad tým ako tie lopty dostať, niekto to využije na zlé, niekto na dobré veci napr. keď tréner neprišiel na čas, že by sme si skôr zakopali, teda nie že sme ich kradli iba sme si chceli zakopať skôr než tréner príde tak sme ako slováci prišli na to že sme trochu posunuli tú skrinku a dokázali sme si lopty vybrať a rakúšania na nás pozerali nechápavo ako sme to urobili a aj keď sme im to 3 krát ukázali nedokázali pochopiť ako sme na to prišli a nevedeli to po nás opakovať, takže z tohto hľadiska mentálneho sme boli my slováci na tom lepšie a takých maličkostí bolo viac, jednoducho sedliacky rozum to vyrieši za vás a oni nie, nedokázali to pochopiť. Mám jedného priateľa v Amerike ktorý mi tiež povedal o američanoch....sú tak na tom že si zavolajú na výmenu žiarovky elektrikára ktorému zaplatia 20-50 dolárov, ale napr. keď sa uchádzajú o prácu o ktorej nič nevedia, povedia o sebe že sú v tom najlepší, takže tá ich sebadôvera...tak to majú aj rakušáci, sú možno tiež tak podobne ale z hľadiska futbalu to je bez debaty, tam kde som bol sa hrala 4.liga takže ťažko porovnávať ale postarané o nás bolo úplne vo všetkom v Rakúsku. Teraz v tom klube čo viem v tom SV Horn majú 10 trávnatých ihrísk, hrajú 3.ligu takže v porovnaní medzi ČR, SR a Rakúskom najlepšie futbalové podmienky boli jednoznačne v Rakúsku. Zase do Ružomberka keď som prišiel tak to tam vtedy prevzal p.Fiľo, vďaka nemu tam futbal ide, nebola tam futbalová akadémia, ale z Oravy, Liptova a východu sa tam zbierali najlepší futbalisti, mali sme tam tiež internát, ja keď som sa vrátil z ČR do Ružomberka oni boli vtedy majstri, môj otec vtedy bol trénerom brankárov a Ružomberok bol vtedy silný, každé meno bolo vtedy pojem na Slovensku, ja som sa vtedy vrátil z hosťovania v ČR do Ružomberka keď boli majstri, my sme získali 3.miesto ako dorastenci, o rok boli majstri. Čo sa týka porovnania ČR a SR tak v tej 2.-3.lige si myslím že je to porovnateľné, niekde to funguje viac, niekde menej, aj keď teraz nás už asi predbehli ale v najvyššej súťaži sa tiež podmienky u nás zlepšujú, aj čo sa týka štadiónov, možno ten záujem médií keby bol vyšší tak ako napr. v Poľsku je to neuveriteľné, v ČR je to tiež lepšie.

Ako si sa nakoniec ocitol až v Škótsku?

Keď som mal 23 rokov odišiel na Cyprus kde som hrával v najvyššej domácej lige, tam kde som hrával sme mali požičaný štadión v meste Paralimni lebo sme nemali splnené podmienky, najkrajšie pláže na Cypre, najlepšie podmienky proste tam som žil a bol na „dovolenke“ 8 mesiacov, do brány som sa dostal iba 6 krát lebo ten domáci brankár bol cyperčan ktorý sa dostal aj do reprezentácie takže chytával samozrejme on, napriek tomu to beriem ako veľkú skúsenosť, či už vidieť ten  svet, to miesto, spoznať nových ľudí, jazyk atď, potom som išiel do Maďarska čo bola moja najťažšia zastávka v kariére, lebo som tam prišiel ako jednotka podobne ako tu, len tam som to neznášal dobre, brankár ktorý mal odísť bol na skúške v Anglicku, tam neuspel, bol to slovinec, zostal v klube a ja som bol nie že na lavičke, ja som ani na zápasy nechodil, povedal som trénerovi že nie som ok že z jednotky som mal byť na lavičke, povedal som to trénerovi, ja som ráno o 6h vstával a išiel som behať, proste trénoval som navyše s trénerom som sa pohádal ale všetko beriem tak, že potom keď som prišiel do Dunajskej Stredy tak sa mi všetko vrátilo. Po Maďarsku som pol roka nemal zmluvu nikde, trénoval som žiakov, deti v Ružomberku, aby som mal aspoň niečo, trénoval som s Áčkom, tam chytal vtedy Lešňovský ktorý sa zranil a mne na mesiac ponúkli podpísať zmluvu, odchytal som jeden zápas s Trenčínom s ktorým sme hrali 1:1, po pol rokju čo som nebol v bráne som odchytal jeden ťažký zápas, dostal som gól ktorý dá sa povedať že mi mohli prišiť, bola to prudká lopta ktorá mi prepadla, hralo sa n a ihrisku kde polka bola ľad a tam kde svietilo slnko polka bola blato, nevedeli sme aké kopačky si máme obuť ale odchytal som jeden skvelý zápas ale....dostal som lacný  gól, jedna jediná chyba a zmluvu mi nepodpísali, čo bol jeden taký moment ktorý mi prišiel ľúto, ale bol tam môj otec, každý to bral ako protekciu že som mal, boli veľmi ťažké tieto veci a ja som bol nakoniec rád že som odišiel do Dunajskej Stredy len mi kamaráti hovorili, Pali priprav si koruny, budeš ich potrebovať, lebo tam futbalisti peniaze nevideli, vtedy tam bola taká situácia, vtedy sa prevalila aj tá aféra ako chlapci predávali zápasy v r.2014 a p. Világi prišiel o mesiac na to ako som tam ja prišiel a od vtedy to začalo stúpať a stúpať, diváci začali chodiť na zápasy, začala eufória, dovtedy ľudia nechodili na zápasy a zrazu 7-8 tisíc ľudí na zápasoch. Ja keď som išiel po meste ľudia ma zastavovali, fotili sa so mnou, v kaviarni mi ľudia zaplatili kávu a ja som sa cítil ako futbalista v Taliansku....ľudia v zápase po dobrom zákroku kričali a skandovali moje meno, bolo to nádherné obdobie, Ružomberok bol moja srdcovka, začal som tam chytať ale v Dunajskej ten rok čo som tam chytal to bolo niečo neskutočné. My sme sa zachránili a Slovan bol vtedy majster, v novinách bola fotka s otázkou “Ktoré mužstvo podľa vás hralo o záchranu a ktoré bolo majstrom?“ a na fotke prázdny štadión Slovana a „plný dom“ v Dunajskej. Bola tam vtedy neuveriteľná partia v Dunajskej, podobnú cítim tu v Seredi druhý krát v živote, práve preto verím tomuto mužstvu strašne, ale vrátim sa do Dunajskej, tam som sa cítil najšťastnejšie v dovtedajšej svojej kariére, ale stalo sa to čo sa stalo, do Dunajskej prišiel Martin Polaček ktorý je teraz v Poľsku alebo Anglicku, neskorší reprezentant, ako tréner bol  vtedy Radványi ktorému som povedal že sa nebojím konkurencie, tréner poznáš ma, férovo mi povedzte či má význam aby som bojoval o post jednotky a on mi povedal že obidvaja máme rovnakú pozíciu ale že keď mám niečo aby som išiel, čím mi povedal všetko, teda že som pre Dunajskú Stredu nepotrebný. Vtedy mi vyšlo aj pár sĺz, odišiel som do Podbrezovej kde sme sa zachránili a tu som mal vážnu dopravnú nehodu po ktorej som sa dával dohromady 2 mesiace a po tom som odišiel do Borčíc kde sme v lige skončili druhý, myslím že to bola sezóna 2015/2016, vtedy tam bol Bašista, Jano Novák, dobrá partia, myslím že sme mali postúpiť ale po pol roku sa to tam roztrhlo, z mužstva bolo prepustených 6 hráčov po jednom zápase ktorý sme prehrali myslím že 4:0 tak p.Fabuš si zmyslel že za to môžeme a ja som odišiel do Frídku Místku. Bolo to ťažké obdobie pre mňa, nemal som mužstvo asi 5-6 mesiacov, nevedel som čo ďalej tak som si urobil trénerský kurz brankárov a znenazdajky sa mi potom ozval škótsky Rajth Rowers z 2.ligy cez jedného nášho manažéra. Ja som mu vtedy nič nepovedal, bol som chorý, na antibiotikách. Potom mi zavolal znovu a spýtal sa ma či chcem hrať 2.ligu v Rajth Rowers v Škótsku na čo som mu povedal že hneď chcem, ale že sa mi ešte ozve kedy. Po 3 dňoch mi zavolal že Pali možno, ďalšie 3 dni sa neozval, prešiel týždeň, ja už som bol v Bratislave so svojou priateľkou, znovu mi volal či chcem ísť do Škótska tak som mu povedal že samozrejme ale že na druhý deň mi zavolá že kedy môžem letieť. Ozval sa mi vo štvrtok či piatok že v nedeľu musím letieť tak som išiel domov zbaliť si všetky osobné veci a cestou vo vlaku mi zmizla taštička kde som mal všetky osobné doklady. Volal som manažérovi čo sa mi stalo, že nemám OP ani pas, ten skoro odpadol, tak som volal manažérovi do Škótska čo sa mi stalo ale že si všetko vybavím, manažér na Slovensku mi potom ešte povedal že jedine mi ešte môže odložiť let na pondelok ale že viac nič, lebo v stredu sa hral v Škótsku zápas. V pondelok ráno v Bratislave na klientskom centre som bol prvý a tým úradníčkam som povedal že potrebujem nový OP a pas tak iba krútili hlavou že to je nemožné stihnúť lietadlo o 18h. Odbiť som sa nenechal a žiadal som si zavolať riaditeľku ktorej som ukázal foto z mobilu, kde som si pár dní dozadu ani neviem prečo odfotil OP a cestovný pas, vysvetlil som jej svoju situáciu s tým že keby sa toto stalo predsedovi vlády alebo prezidentovi či by aj im povedali to čo mne, či ja som iný občan SR ako oni, hrali vo mne všetky emócie ale nakoniec som mal OP a pas vybavený do 3 hodín a do Škótska som odletel. Tam som mal ďalší problém s tým, že doma som mal neprofesionálnu zmluvu posledne podpísanú v Prešove, čo som aj zabudol povedať, takže v Škótsku problém ale peniaze mi vyplatili spätne za pol roka potom. Takže za posledné dni choroba, odcudzené doklady, neplatná zmluva, prvý tréning v utorok a v stredu majstrovský zápas...neskutočné, ale ja som bol kľudný lebo zažil som už toho veľa tak som si povedal že aj toto dám. Rajt Rowers 19 kôl nevyhrali, začali dobre, držali sa do 3 miesta, potom pád, 19 kôl nevyhrali, traja brankári sa im zranili preto zavolali mne a v stredu sme vyhrali 2:0 v bráne so mnou! Nasledovala eufória, záujem novinárov, televízií, tlačovky pred 10timi redaktormi, kamerami, foťákmi, rozhovory po anglicky, plné noviny s článkami no a celkom sa nám začalo dariť ale nakoniec sme o jeden bod museli hrať baráž, ja som v poslednom zápase dostal červenú takže baráž som chytať nemohol a oni vypadli nakoniec do 3.ligy. Škótsky i slovenský manažér mi sľúbili že mi vybavia najmenej 2.ligu v Škótsku a možno aj najvyššiu ligu ale dodnes sa mi neozvali a ja som bol 8 mesiacov bez zmluvy, trénoval v Béčku Ružomberka, chodil som pomáhať kamarátovi na stavbu aby som mal nejakú prácu, robil som čo sa dá, nebola to sranda.

Hovorí sa že vo futbale je všetko o peniazoch tak zaspomínaj, v ktorom klube z hľadiska financií si bol najspokojnejší?

Rakúsko to nebolo lebo ako som už povedal, mal som 13 rokov, dostávali sme tam vtedy 50 Schilingov, ale z tohto hľadiska som bol spokojný v Škótsku, i v ČR, ale najlepšie to z hľadiska fixného platu bolo na Cypre, ale najlepšie zmluvu z ktorej som sa tešil bola tá čo som podpisoval s p.Véghom, ktorý bol vtedy prezident klubu v Dunajskej, mal som nejaký fix, ale dal som si aj do prémií v prípade ak budem chytať, vyhráme, získame bod, odchytám s nulou atď takže to bola pre mňa najlepšia zmluva, z hľadiska toho, čo si odrobím to mám, čo bolo veľmi pekné. Na Cypre sme napr. žiadne prémie nemali, to isté ani v Škótsku. V Dunajskej si mohol každý vyskladať prémie, ja som si prémie myslím vydobil za tie predchádzajúce výkony svoje za pol roka v ktorom som v klube pôsobil.

Mal si v tvojej futbalovej kariére nejaký brankársky vzor na ktorý by si sa chcel podobať?

Od malička som mal také dva vzory brankárske, ja som si študoval tieto moje dva symboly aj cez internet ktorý k nám vtedy pomaly prichádzal, dodnes mám niekde aj tú internetovú stránku ktorú si pamätám fabian S, Fabian ako Barthez a S ako Peter,Schmeichel to boli pre mňa dva také vzory brankárske, jeden veľký obor sebavedomý blonďavý dán, druhý nižší, plešatý francúz no a potom v tejto modernej ére to bol Neuer, ten chlapec mal všetko, sebavedomie, postavu, to čo robil s nohami, proste extravagantnosť, je svoj, takže teraz on.

Zo Škótska si sa vrátil do Ružomberka minulý rok a zrazu si sa objavil v zimnej príprave v Seredi, kto ťa oslovil na príchod do ŠKF?

Bol som 8 mesiacov bez zmluvy a tiež je to taký komplikovaný príbeh, sám neviem presne ako to celé bolo ale prvý ma kontaktoval p.Bucha a Ľubo Michalík, s Ľubom sa poznám cez môjho najlepšieho priateľa Miloša Lačného, hrávali sme spolu Štefánske turnaje, myslel som si že to bol podnet od Ľuba Michalíka ale spätne som si uvedomil že to nebolo tak a bola to celé úplná náhoda, 31.12.2017 som išiel do Tesca v Ružomberku kde som stretol svojho bývalého spoluhráča ktorý pracuje ako kondičný tréner v Bratislave a hráva v Rakúsku, dal som s ním reč čo robí, že dobre vyzerá a že by som chcel aj ja pomaly začať niečo robiť ako tréner brankárov, takže dobre, že mi dá nejaké kontakty a tak, no a v tom klube v ktorom hráva v Rakúsku je masérom syn maséra ŠKF Sereď, oni sa dali do reči že v Seredi potrebujú brankára, dostalo sa to nejak k vedeniu ŠKF, spýtali sa na mňa Ľuba Michalíka a potom ma oslovil p.Bucha. No, keby v Seredi nebol Ľubo Michalík neviem čo by bolo, lebo Ľuba som poznal aj ako človeka a vedel som že je to skvelý chlapec a čo povie to platí, on mi povedal že rovnako jedná aj p. Bucha. Ja som si už vtedy pomaly rozbiehal niečo v Rakúsku, tak som si musel overiť nejaké veci o Seredi, Rakúsko mi nevyšlo kvôli nejakým financiám, manažér mi niečo sľúbil ale nakoniec bolo všetko inak, tak som sa vtedy hneď pýtal p. Buchu či chcú postúpiť na čo mi povedal že ano bez debaty, že keď na to budú mať mužstvo že sa tomu nebudú brániť. Spýtal som sa potom Ľuba Michalíka aké mužstvo je v Seredi a on mi povedal že je tu skvelá kabína a herne sú na tom tiež dobre. Keď som prišiel na prvý tréning do Serede zistil som že mi Ľubo klamal...nie že sú herne na tom dobre ale úžasne, vážne sa mi veľmi páčili chlapci a postupne som zisťoval že máme strašné individuality, veľmi mi to pripomína Dunajskú Stredu lebo aj tam to bolo živé, nemám rád mužstvá kde sú všetci rovnakí, kde je také ticho, tu je napr. Ľubo Ulrich ktorý keď sa nahnevá tak by dokázal človeka „zabiť“ s nadsázkou, nadnesene, náš kapitán Ozy, on hecuje už v autobuse keď ideme na zápas, niekedy to vidieť v iných kluboch že je to také silené, jasné že ide aj sranda ale keď je problém tak sa to proste povie, spucujeme sa, pohrešíme na seba, keď je úspech, oslávime ho, to sa mi páči a preto sme tam kde sme. Spoznať takú partiu ktorej celok tvorím aj ja...určite by som bol rád keby som chytal ale na každom tréningu som, pred každým zápasom ich hecujem, pomáham im svojimi skúsenosťami, dávam im pozitivitu lebo neprešiel som si len tým krásnym nebom, prešiel som si aj tým ťažkým nie len vo futbale ale aj v živote a preto môžem niekomu povedať hore hlavu to bude dobré ale zatiaľ som to tak nemusel robiť, niekto hrá, niekto je na lavičke takže aj tým môžem pomôcť a povzbudiť ich a nakoniec som niečo zistil aj sám o sebe aký človek som, niekedy som bol taký že som nemal dobré vzťahy s brankármi, lebo chcel som chytať a keď som nechytal nebavil som sa s nimi, bolo to odtiaľ potiaľ, pokecali sme ale nemohol som s nimi chodiť na kávu. Dnes s Ružom nemám problém aj keď nechytám, normálne si môžeme sadnúť na kávu, pokecať a je mi fajn, nemám s tým problém, ja mu prajem tú sériu, už možno nikdy nič také nezažije, lebo 10 zápasov s nulou bez gólu?...to sa ani Reale Madrid nestane takže nech si to užíva, ja mu to určite prajem, zdravie, nech sme všetci zdraví a to je všetko.

Čo rozhodlo nakoniec, že jednotkou v bráne ŠKF sa stal Matúš Ružinský?

Ja som to donedávna nevedel, prečítal som si ale nejaké vyjadrenie trénera ŠKF o tom že pre moju chorobu som nezačal chytať od prvého zápasu, bol to fakt pred prvým majstrovským zápasom som bol chorý, nastúpiť do brány som nemohol a v podstate som ani nevedel kde je Ruža lebo mal ešte nejaké iné ponuky a nakoniec sa vrátil do Serede, odchytal prvé kolo na nulu, potom ďalšie, chytil sa a už to bolo. Keď si na to ale pomyslím tak presne to bolo tak že bola zápasová generálka v sobotu ráno, ja chorý, teplota, kýchanie, prechladnutý a bolo, do brány na prvý polčas nastúpi Penksa, tréner sa všetkých v kabíne pýtal, ste všetci v poriadku? no a čo poviem že nie? to som nikdy neurobil a k tomu mám aj jednu pikošku, ako 13 ročný som v Rakúsku odchytal zápas so zlomenou rukou a vyhrali sme 2:0 vtedy, nosil som pevnú sádru a na zápas som dostal orthézu tak aby som mohol hýbať rukou v zápestí, to sa nesmie ale ja som chcel. No, polčas na tej generálke sme prehrávali 2:0, potom som ležal a v pondelok som prišiel na tréning začalo pršať a to som teda trénovať určite nemohol a po 10 minútach som odišiel, do konca týždňa som sa liečil a tak bolo jasné že po takom týždni chytať nemôžem, Ruža vychytal prvý zápas na 3:0, potom 5:0 a už to šlo, tak čo som mal povedať. S Ľubom Michalíkom sme sa o tom bavili, hovorí mi Pali vidíš aká smola, keby si nebol chorý chytal by si a možno by si mal tiež nuly, Ľubo má skvelý vzťah aj s Ružom tak sme sa tak bavili otvorene ale čo som mal robiť, doma si búchať hlavu o múr? Nie, tvrdšie trénujem, idem si v lete robiť konečne kurz, som pozitívnejší, zlepšil som si stravu, zlepšil som si tréningy, cítim sa skvele a povedal som si, každá jedna zlá situácia ktorá sa vyskytne je zlá vtedy keď si to my sami povieme, ja si to zmením tak že teraz môžem viac trénovať, pozitívne o tom rozmýšľam, čo budem do kabíny chodiť zamračený? komu tým pomôžem, spoluhráčom? Určite nie, možno raz si chlapci povedia o pol roka, rok, Pali sa vedel preniesť cez to všetko, musím to dokázať aj ja!, chcem byť motivátor. Jednoducho Ružinský má dnes po 10tom zápase nulu a to je neuveriteľné a skvelé a bodka, taká je realita.

U futbalových brankárov nie je ničím výnimočné že sú aktívny hráčsky až do veku okolo 40ky, ty máš 32, nie sú tvoje úvahy o trénerskej kariére predčasné?

Ja to poviem úplne presne, bol som niekedy veľký snílek, milujem knižky a mám ich prečítaných toľko že by som si tu mohol otvoriť galériu, milujem vesmír, hudbu, filmy. Keď sa ma niekto opýta či som futbalista poviem nie, ja som človek, aký futbalista, hodinu a pol si tam a za to mám byť futbalista?, ja som človek, napr. minule sa ma tréner spýtal Pali povedz mi názor na našu hru v útoku a ja mu hovorím neviem, ja sa do toho naozaj nestarám, ja to neviem, mňa baví brankárština, trénovať brankárov, rozumiem taktike ale mužstvo nie, mňa baví byť brankárom keď som na ihrisku ale keď nehrám mám milión iných vecí a nebudem si zahadzovať hlavu zase futbalom, teraz že prečo? 8 mesiacov som bol bez futbalu a to ma vrátilo trochu naspäť zo snívania o Reale Madrid, keď som bol v Škótsku ja už som sa tam videl ale už musím pomaly rozmýšľať aj nad tým čo ďalej, ja mám byt kúpený v Ružomberku, mám nejaké úvery, ja už musím rozmýšľať nad tým mať nejakú firmu, zabezpečiť sa do budúcna, mať rodinu, po 8 mesiacoch bez futbalu zrazu prídete k bodu že Pavol Penksa ktorému v Dunajskej Strede kričí 8 tisíc ľudí a cíti sa ako známa osobnosť na Slovensku, novinári, rozhovory a zrazu zistíte že to neni až také ružové, do kedy to bude trvať?, reprezentanti si musia nájsť nejakú prácu, posledne sme sa o tom bavili s Peťom Kuračkom, ten počas kariéry si urobil vysokú školu, manažment, psychológiu a sociológiu a jak odchádzal pekne do toho nakročil a je psychológ a mnoho futbalistov sa s tým vyrovnať nevie po skončení kariéry a skončia ako alkoholici, prečo? A ja uvidím teraz čo bude v Seredi, pred 5 dňami mi volali zo Športu, včera som im dal rozhovor, tak som to tam povedal že neviem čo sa bude diať v Seredi ale som tu šťastný, nie preto že nechytám ale som tu šťastný že vidím že, tá kabína sa mi páči, uvidíme čo budú ďalšie prognózy alebo vízie klubu, ši mi ponúknu zmluvu, čo bude v nej, či budú so mnou počítať keď som tu neodviedol žiadny výkon, neviem, ak dostanem inú ponuku ako v Seredi a bude futbalová, budem šťastný. Ja sa cítim v TOP forme a to nie sú žvásty, vidíte ako vyzerám,  meriam 193cm, vidí ma každý jeden chlapec z kabíny na ihrisku ako trénujem a to že môže chytať iba jeden  je fakt, ja to tak proste beriem a som rád že Ružovi sa takto darí ale verím že keď raz budem stáť v bráne v hociakom klube svoj post si zastanem a už som to dokázal ixkrát, ale proste ja neviem či je plný trh brankárov, možno tých mladých, ja neviem, takže ja sa cítim v TOP forme nie len fyzickej ale aj psychickej v akej som ešte nebol.

Neprenikli do kabíny ŠKF žiadne informácie o tom čo bude ďalej v klube keď vyhráte tento ročník 2.ligy?

Nechcem sa k tomu vyjadrovať lebo mne to neprislúcha, som tu iba pol rok a neodohral som ani jeden zápas, tréneri nám to takto prízvukujú a my si to medzi sebou takto berieme, jasné že vidíme čo sa deje, vidíme, ale zajtra máme ďalší zápas, urobte všetko to čo máte na ihrisku a uvidíme čo sa bude diať, majitelia keby vedeli si myslím že nám niečo povedia aby sme boli kľudnejší ale neviem, nepoviem vám nič a nič netajím. Prídeme na tréning, odmakáme si ho, zasrandujeme, možno je to práve preto také aké to je ale možno si stále neuvedomujeme čo sa deje a to je správne, proste berieme to že ako to prichádza a to je fajn. Mám trénerskú licenciu a tak by som povedal, ja som dal futbalu strašne veľa a začal som mať pocit že futbal dal mňa na druhú koľaj, hovorí sa rob všetko, futbal ti to vráti ale to nie je pravda, mne nevrátil, dal mi veľa krásnych vecí, som tu v TOP forme, nedáte mi šancu?, dobre, mám ísť klopať na dvere?, aj to som už robil, ale nehovorím to preto že chcem odísť zo Serede to nie, ja nechcem skončiť s futbalom, mám ho rád ale nezarobil som si futbalom na 16 domov, mám ho rád ale nemusím ho mať každý deň, na ihrisku pri chlapcoch a v kabíne to som ja, ale ak mi napr. 8 mesiacov nikto nezavolá ani zo 4.ligy tak je niečo špatne a to neviem prečo.

Aké máš predstavy o svojej budúcnosti?

Žiadne. Ja už dávno nemám predstavy, sny ano ale predstavy...Mám sen zachytať si ešte na dvoch štadiónoch, v Ružomberku a v Dunajskej Strede, to je môj futbalový sen vôbec nie nesplniteľný, aj v Prešove možno ale tak aby mi dunajsko stredskí fanúšikovia zo srdca tak ako to len oni vedia napísali „Pali vítaj doma“, to by bolo krásne. A ďalší sen, chcem byť najlepší kondičný tréner na svete ( smiech), ale stačí mi keď začnem na Slovensku (smiech), vážne, baví ma to strašne, idem, si urobiť v lete kurz, mám už podchytených pár ľudí v Bratislave okolo seba, chcete vyzerať lepšie?, poďte za mnou, chcete žiť zdravo, mať zdravú stravu príďte za mnou, chcem byť kondičný tréner nie len v posilovni. Môj otec bol futbalový génius brankársky, on ma priviedol k športu, nebyť jeho nemal by som futbal, on ma naučil mať lásku k lopte, chcel by som poďakovať aj celej mojej rodine ktorá mi pomáhala aj v ťažkých časoch, ako bonus by som chcel spomenúť trojicu mojich priateľov v Extreme group, to máme takú skupinu v aplikácii Whats up, sme tam štyria kamaráti Miňo Lačný,  Marek Horváth a Ďoďo Toporcer, chcel by som ich pozdraviť. Tiež moju priateľku Martinu Vicianovú s ktorou som už 5 rokov, je Ružomberčanka, bola so mnou pri všetkých mojich ťažkých chvíľach, vyštudovala vysokú školu v Bratislave na červený diplom, je úžasná, psychicky ma veľa krát strašne podržala.

Ďakujem za tento rozhovor, ešte nikomu som tak obšírne nepovedal toľko o sebe a nikto mi taký priestor ešte nedal.