Patagónia III.

NP Torres del Paine sa nachádza už na chilskom území a viac menej od NP Los Glaciares v ARG ho oddeľujú len Andy. Hoci vzdušnou čiarou je to od El Calafate len asi 100 km (okolo 20 km od NP Perito Moreno). Dostať sa tam, znamená prejsť asi 320 km po stepi a prejsť štátne hranice ARG/CHILE. Počas tejto štreky som videl tri ľudské obydlia: Jedna estancia (po našom farma alebo ranč) s neodmysliteľným stádom oviec a čerpadlom na veterný pohon. Menšie stádo ako 1000 ks tam ale nemá nikto. Jedna čerpacia stanica spolu s policajnou stanicou, kde, keď sa pozriete ktorýmkoľvek smerom je step až po horizont. Tretie obydlie, hraničný prechod. Tam, hoci nie je pred Vami nikto, sa určite zdržíte aspoň 20 min kým vyplníte náležité formuláre pre výjazd a potom aj pre vstup s neopomenuteľným skúmaním Vášho pasu. To samé platí aj o chiľanoch. „Dobré“ susedské vzťahy spôsobili, že pohraničné služobne sú od seba tak ďaleko, že na seba nevidia. Prekročením hranice predsa len je poznať, že ste v inej krajine. Vietor neduje od Ánd ale ku Andám, krajina je viac zelená a mal som pocit, že národný park je všade na vôkol. Ale ten pravý NP je vzdialený od hranice asi 90 km. Tam, už tradične Vás privíta guardia (stráž NP), kde zaplatíte jedno rázový vstup 10,- USD. Turistické služby, ktoré NP poskytuje sú však toho hodné. Všade poriadok, veľmi s citom zabudované útulne a nocľahárne pre turistov aj s veľmi dobrým vybavením, potrebným pre turistu. NP sám o sebe si vyžaduje zdržať sa v ňom aspoň 4-5 dní. Ak urobíte chybu a zdržíte sa tam len deň, ako som to spravil ja, prídete o veľa výhľadov. Zaujímavé na týchto Torres (vežiach) okrem ich špecifického tvaru je, že sú zložené z dvoch druhov kameňa. Časť štítu je takmer čierna, potom hrdzavočervená a opäť čierna. A tie sú najkrajšie pri východe a západe slnka (ak práve svieti). Ale aj tak sa dajú vidieť krištáľovo čisté jazerá farby „paine“ (tirkisovomodrá), vodopády, polárna líška, guanaco (druh príbuzný lamám) alebo operení dravci, ako si pochutnávajú na zvyškoch pumou strhnutej ovce. Okrem guanaco sa ešte poznajú vicune a alpaky, ktoré ale žijú na iných miestach dlhočizných Ánd. Mimochodom, keď sa už tak často spomína toto horstvo, tak siaha od Ohňovej zeme až po Venezuelu. Je dlhé až 7500 km, má okolo 40 vrcholov, ktoré presahujú 5000 m n.m. Najvyšší z nich je Aconcagua (6959 m) patriaci Argentíne, na ktorí si ale robia nárok aj chíľania...Cordillera (hrebeň) nie je len jeden ale paralelne vedľa seba sa tiahnu hneď dva až tri. Ich šírka z jednej strany na druhú sa pohybuje od 250 km až po 750 km v ich severnej časti (kde sa dotýkajú hranice Perú, Chile a Bolívie). Hoci rozdelenie bývalého Československa dodnes dostatočne nevnímajú ani mnohí Európania, za dobre mi v istej chvíli padlo, že sa tak stalo, hoci túto skutočnosť som nikdy neprijal s nadšením. Bolo to vtedy, keď mi sprievodca a šofér jeepu v jednej osobe, ukazoval vypálený lesný porast v NP, s poznámkou, že je to pamiatka na pobyt turistov „čeko“. Odporúčanie: Ak sa raz dostanete do tohto parku, neurobte tú samú chybu ako ja a zdržte sa tam aspoň 3-4 dni, keď už nie celý týždeň. Je sa na čo pozerať!!! Na budúce posledná časť: Patagónia IV.