Paragrafy (nielen) z ulice

I. časť

Humorné príbehy

Sťažnosť na Matesa

Jožko, vtedajší predseda Výboru ľudovej kontroly istého mesta, chodil dosť často i do šenku, ktorý mal pod nosom svojho činžiaka. Preto ho tu aj všetci , najmä dennodenní hostia dobre poznali. Aj personál vo výčape ho poznal ako prísneho kontrolóra, ale i obyčajného občana.

Raz sa mu pri výčapnom pulte pani vedúca šenku Valika, posťažovala:

„Jožko, ty s nami ľahko robíš poriadky a dávaš šenkárom pokuty. Ale, čo máme robiť my, keď nám hosť za naše služby nezaplatí?“

„A to už ako?“

„Však Matesa poznáš. Chlastal tu a je nám dlžný dvesto korún!“

Predseda Jožko sa zatváril veľmi dôležito:

„Nechaj to Valika na mňa,“ potešil ju. „Ja si to s ním veľmi rýchlo vybavím, len počkaj...“

S veľkou dobrovoľnou ochotou onedlho navštívil Jožko Matesovu manželku, ženu ako mocný buk. Pracovala vo výčape, ale v inom šenku v meste.

„Pani Matesová,“ začal z mosta do prosta. „Váš manžel je dlžný dvesto korún v šenku u Valiky. Čo to má znamenať? Vy mu nedávate peniaze ani na pivo?“

Vyvalila oči takmer až na čelo:

„To nemyslíte vážne,“ nechcela veriť.

„Celkom vážne. Pani Valika by predsa netrepala, veď ju poznáte.“

Výčapníčka, bledá od nepríjemnej správy, vysypala:

„Muž zajtra peniaze vráti. Taká hanba. Ja si to s ním vybavím.“

Jožko by bol azda na prípad aj zabudol. Pripomenul mu ho asi o mesiac pán Mates, keď spoločne čakali na železničnej stanici na vlak. Skočil na Jožka ako býk na červené plátno a hneď sa osopil:
            “Žaloval si mojej žene, že som kdesi dlžný dvesto korún?“

„Nežaloval, len som jej to oznámil.“

„Bodaj ťa šľak trafil,“ precedil medzi zubami. „Keby si to nebol ty, tak už by si si mohol písať závet. Zapamätaj si, že som nikdy a nikomu nebol dlžný ani halier!“

K bitke veľa nechýbalo, ale k nej neprišlo. Pán Mates, ktorý sa tiež s Jožkom poznal a dokonca si aj tykali, ubezpečil Jožka, že v tejto veci je nevinný ako božia ovečka a vlastne ani nevie, o čo ide.

Pravdaže, dalo sa to čakať a Jožko hneď ako mohol, bežal do šenku za pani Valikou.

„Bol som s Matesom a tvrdil, že tu nič nie je dlžný. Ako to je?“

„A kde si bol s ním?“

„Stretli sme sa na železničnej stanici. Išiel práve do roboty. Skoro ma zabil...“

„Do akej roboty? Však ten v živote nerobil!“

Nebudeme to už predlžovať. Ukázalo sa, že dlžník Mates je Róm, a keďže každý Róm musí mať prezývku, lebo všetci majú rovnaké priezviská, tento Róm mal prezývku Mates.

Skutočný Mates bol dôstojným a slušným pracovníkom na krajskom úrade. Jožko sa mu úprimne ospravedlnil...

(Nabudúce článok: Odmietol voľby)