Paragrafy (nielen) z ulice

Špekuloval, či je otcom

Kamil sa Blanke venoval počas celej diskotéky. Nadránom už boli v parku a milovali sa. Až neskôr zistila, že je tehotná. Od úzkosti a strachu, čo bude, bála sa každému pozrieť do očí a žalúdok jej zvierala úzkosť. Ale čo je s Kamilom? Od diskotéky sa viac neukázal. Vedela iba to, že pochádza zo susednej dediny. Pokiaľ nepocítila v sebe ďalší nový život, ani ju ten chalan veľmi nezaujímal. Vtedy, po diskotéke si pomyslela, no a čo, užili sme si, dobre nám bolo. Teraz je to však celkom iná vec.

„To dieťa je len od Kamila, s nikým iným som odvtedy nebola,“ – spovedala sa doma pri veľkej rodinnej hrmavici. Mama len božekala a lamentovala, otec chcel za zlú výchovu obidve zabiť, ale potom sa ožral a prechádzalo ho to.

Keď dedina videla, ako Blanke rastie bruško, staré tetky zalamovali rukami a šepkali si z ucha do ucha:

„Také mladé, pekné a slušné dievča. A vidíte, čo je z neho!“

Blanka sa hanbila chodiť po ulici. O to viac začala pátrať po otcovi Kamilovi. Pomocou rodiny, priateliek a kamarátov napokon zistila nielenže, kde stratený otec presne býva, ale aj, kde pracuje. Odkázala mu, aby určite prišiel za ňou, lebo mu musí povedať niečo vážne a dôležité.

Najskôr zapieral

Už predtým, ako za ňou prišiel, vedel, že je tehotná. Napokon, hovoril o tom už kde-kto. Ale hneď, ako mu povedala z mosta do prosta, rovno do očí, že on je otcom jej dieťaťa, ozelenel. Skoro dostal od jej odvahy mŕtvicu.

„Ty si len myslíš, že som spravil to dieťa,“ – nedal sa a zaútočil: „Išla si so mnou už na prvý raz. Také ľahké dievčatá dajú hneď a bárskomu. Ktovie, s koľkými chalanmi si už odvtedy bola. Teraz to zvaľuješ na mňa. Môžeš sa hanbiť. Moje otcovstvo si vyhoď z hlavy.“

Od plaču sa takmer dusila. Veď Kamil musel vedieť, čo vtedy a ako robil. Prečo sa teraz vyhovára? Nechápala. Nebol síce najkrajší, ale čo už má robiť. Otec je otec. Kľakla si pred ním na kolená a prosila ho, aby nebláznil. Nech otcovstvo prizná, veď dobre musí vedieť, že je otcom.

Nevedel, ako sa nešťastnej a nervovo zrútenej Blanky zbaviť a len tak mimochodom cez zuby preriekol:

„Teda dobre, keď sa dieťa narodí, podpíšem ti to...“

Dieťa sa narodilo, ale keď prišiel na matriku, povedal, že nič vyhlasovať a ani podpisovať nebude, lebo nemá platný občiansky preukaz. Potom Blanke viackrát sľúbil, že príde na matriku a vyhlási, že je otcom dieťaťa, ale neprišiel a ani sa Blanke neospravedlnil. Jednoducho na ňu kašľal. Nech si dievča pomôže, ako môže. On má iné starosti. A už vôbec mu nenapadlo, aby dal Blanke na výchovu dieťaťa nejaký cent.

Otcom nie je, platiť nebude

Samozrejme, Blanka nenechala Kamila na pokoji. Musela predsa veci okolo dieťaťa vyriešiť.

„Kamil, keď sa nedohodneme, musím ísť za advokátom, aby mi poradil, čo mám robiť, a potom to pôjde asi na súd. To chceš?“ – informovala ho, keď sa odvážila prísť za ním do jeho rodiny.

Býval ešte s rodičmi. Tí sa tvárili, že ich vec nezaujíma, veď syn je dospelý a sám musí vedieť, čo má robiť.

„Aby si bola spokojná,“ – prehovoril Kamil. „Budem ti mesačne posielať po sto eur, ale otcovstvo nepodpíšem. Môžeš byť až veľmi spokojná...“

Neuznal ani otcovstvo, a ani neposielal na dieťa, ktoré sa zdravé tešilo životu, jediný cent. Pritom Blanka ešte navštevovala učilište, kde chcela skončiť ako kuchárka. Kamil sa mal celkom dobre. Zarábal ako živnostník na stavbách po celej republike. Darmo ho opäť a opäť Blanka hľadala, nebolo ho a stratil sa kdesi ako ihla v sene.

Neostávalo jej nič iné, ako vyhľadať sociálku a potom advokáta. Ten jej napokon napísal na Okresný súd v Piešťanoch návrh na určenie otcovstva a na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu.

Prekvapenie na súde

Keď sa Kamil stretol na súde s Blankou, už bol krotší. A súd ešte pred začatím pojednávania vypočul Kamila a žiadal ho, aby sa vyjadril k otcovstvu.

„Otcovstvo priznávam,“ – vyhlásil Kamil. „Lebo som zistil, že dieťa sa na mňa podobá!“

Súd konanie o určenie otcovstvo hneď zastavil.

A ako to bude so zverením dieťaťa do výchovy a výživy jednému z rodičov? A s výživným?“

„Súhlasím, aby bolo všetko tak, ako chce matka dieťaťa, teda Blanka,“ – prekonával sa Kamil. „Nech súd schváli našu dohodu tak, že dieťa sa zveruje do osobnej starostlivosti matky a ja budem matke na dieťa mesačne platiť sto eur. Zaplatím aj zaostalé výživné, lebo Blanke som doteraz peniaze nedával. Ale, keď je dieťa moje, tak je moje a ja si voči nemu budem riadne plniť všetky povinnosti, aj sa chcem s matkou a dieťaťom stretávať. Neobmedzene. Blanka s tým súhlasí.“

Súd sa skončil. Dobre, rýchlo, bez akýchkoľvek problémov. Potom sa Blanka vybrala na kávičku s Kamilom do najbližšej kaviarne. Kamil ju slušne a úctivo pozval. Neodmietala, lebo v kútiku srdca bola aj rada. Presvedčovala samu seba, že je to najmä kvôli dieťaťu. Kamil bol ako veľký gavalier. Iba nevedel Blanke povedať, prečo okolo otcovstva a výživného robil doteraz také zbytočné ceremónie.

(Nabudúce: V tlačenici rodičov)