Paragrafy (nielen) z ulice

Porazený víťaz

Novomanželia Juraj a Hedviga sa radovali. Krajský súd im konečne vyhovel, lebo okresný súd ich prosbám a žiadostiam, či návrhom nechcel vyhovieť. A teraz sa svojej pravdy dovolali. Objímali sa a bozkávali, Jurajova matka od šťastia plakala. Ale boli tu aj iní ľudia. Tí, ktorí chceli Jurajovo dieťa. Tentokrát, zdalo sa to byť isté preisté, konečne prehrali. Juraj, držiac sa svojej ženy a matky odchádzal domov so vztýčenou hlavou. Len porazení sa pozerali okolo seba ako keby chceli vraždiť.

Rodinná tragédia

Keď sa Jurajovi nevydarilo prvé manželstvo, oženil sa druhýkrát. Životnou, novou partnerkou, sa mu stala Iveta. Začali bývať u jej rodičov v činžiaku a zdalo sa, že všetko bude v poriadku. Manželia sa mali radi a starí rodičia im vytvárali pre život len tie najlepšie podmienky. Skrátka, rodinka mladých i starších, ako sa patrí.

Osud bol však krutejší.

Mladá pani Iveta čakala dieťatko. Žiaľ, v siedmom mesiaci ju museli operovať na apendix. Človiečikovi, ktorý sa pýtal na svet, to našťastie neuškodilo. Svetlo sveta, Patrik sa narodil zdravý. Matka sa s dieťaťom vrátila onedlho z nemocnice domov. O päť dní na to vyskočila cez okno a zabila sa! Laktačná psychóza. Naše mamy hovoria tomu aj tak, že žene uderilo mlieko do hlavy. Iveta mala dvadsať rokov. S hlbokým zármutkom ju celá rodina, známi i neznámi odprevádzali na poslednej ceste životom... Azda plakali aj spevaví vtáci na stromoch cintorína.

Jurajove spomienky

„V prvom manželstve sa narodila Evička, teraz chodí do základnej školy,“ - rozhovoril sa Juraj a pokračoval: „Keď som sa druhý raz oženil, navštevoval som ju zriedkavo. Nechcel som totiž narušovať vzťah k novej rodine, lebo prvá manželka sa opäť vydala. Ja som bol zasa ženatý s Ivetou. Možno som tým, že som dcérku Evičku málo navštevoval, urobil chybu a každý to môže chápať inak, ale isté je, že mi to poriadne skomplikovalo život...“

Vzdychol si a hovoril ďalej:

 „Ako vdovec som býval ešte nejaký čas u rodičov zomrelej Ivety. Pochopiteľne, nemohol som dávať malému Patrikovi takú opateru a výchovu, ako by mu určite dávala vlastná matka. Väčšinu starostí o Patrika prevzali svokrovci, teda rodičia mojej zomrelej ženy. Ale, prosím o pochopenie, nemôžem ako ešte mladý človek trpieť spomienkami na tragédiu celý život a izolovať sa od spoločnosti... Moja matka mala vo svojom byte v nájme Hedvigu. Poznal som ju ešte, keď som bol ženatý s Ivetou, chodila s mojou matkou aj do mojej rodiny. Vtedy by sa mi nebolo ani prisnilo, že to bude moja tretia žena! Oženil som sa s ňou a zaobstarali sme si pekný, priestranný družstevný byt. Tým sa mi vytvorili nové životné podmienky. Pravda, aj nové možnosti, aby som sa začal lepšie starať o Patrika. Pomoc mi sľúbila aj moja tretia manželka a moja matka...“

Rozčarovanie na súde

Práve v tom čase došiel Jurajovi návrh rodičov zomrelej Ivety, aby bol malý Patrik zverený do osobnej starostlivosti im. Mal sa k návrhu vyjadriť, a potom čakať na predvolanie okresného súdu, aby ten o veci rozhodol. Samozrejme, že Juraj s takýmto návrhom nesúhlasil. V návrhu starých rodičov bolo uvedené: „Otec maloletého je zaradený do pracovného pomeru, a preto nevie zabezpečovať celodennú starostlivosť o dieťa. Stará matka je v súčasnej dobe celé dni pri Patrikovi a jej rodina sa o toto dieťa stará veľmi dobre.“

Okresný súd zveril dieťa, Patrika, do osobnej starostlivosti starým rodičom a otcove, Jurajove námietky a pripomienky nebral vôbec do úvahy. Juraj darmo tvrdil, že má novú manželku i nový byt a lepšie podmienky starať sa o Patrika ako predtým, samosudca bol na jeho slová hluchý.

Juraj sa odvolal na krajský súd. Podrobne opísal, prečo sa nemohol riadne po smrti Ivety o Patrika starať a dokazoval, že práve on ako otec má na dieťa prvoradé právo a že sa od smrti Ivety podstatne u neho zmenili podmienky pre výchovu dieťaťa.

 Krajský súd rozhodnutie nižšieho súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Najmä, treba vypočuť pani Hedvigu a Jurajovu matku.

Samosudca okresného súdu akoby rozhodnutie súdu vyššieho stupňa ani nečítal, predvolal na súd prvú Jurajovu manželku. Tá, ako ináč, na bývalého manžela nič dobré nepovedala. Tvrdila, že sa o svoju dcéru Evičku vôbec nestaral a že ide o veľmi zlého a nezodpovedného otca. Pani Hedvigu a Jurajovu matku síce samosudca až na Jurajove pripomienky vypočul, ale na ich ochotu pomáhať Jurajovi pri výchove dieťaťa neprizeral. Znova rozhodol tak ako prvý raz: dieťa zveril starým rodičom!

A Juraj sa znova odvolal na krajský súd.

Prehra či výhra?

Krajský súd už prípad na okresný súd nevrátil a rozhodol sám. Všetko si nechal prešetriť do najmenších podrobností – od materiálnych podmienok Juraja, jeho ženy a matky, až po správy o povesti a vyjadrenia miestnych a okresných úradov. Rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a návrh na zverenie dieťaťa, Patrika, do starostlivosti starým rodičom zamietol! Patrik teda konečne patril svojmu otcovi. Starí rodičia, už keď nemali inú obranu a ani dôkazy proti Jurajovi, vyhlásili, že otcovi dajú dieťa až vtedy, keď bude vedieť decko o otcovi všetko, lebo takto ho otec bude len biť a týrať! Juraj iba pripomenul, že starí rodičia dali na pomník dcére napísať jej dievčenské meno a syn nebude vedieť ani, kde má pochovanú matku...

Juraj súd o svoje dieťa vyhral, ale ešte tomu nebol stále koniec. Ani v rodinách a ani na súdoch.

Zradil všetkých

Až neskôr sa ukázalo, že sudca okresného súdu mal predsa len pravdu. Dobre vedel, že dieťa patrí otcovi ako rodičovi, ale keďže žil v tom istom meste ako Juraj, dobre Juraja poznal. Žiaľ, iba v tom najhoršom. Ako darebáka a podvodníka, ktorý klamal nielen seba, ale aj svoju matku a ako sa neskôr ukázalo, aj poslednú manželku. Sudca vedel i to, že Juraj nie je dobrým otcom a dedukoval, že ním nebude ani v budúcnosti. A prípad sa končí sťa horor. Hedviga, tretia manželka, Juraja opustila, rozviedla sa a znovu vydala. Matka Juraja opustila tiež. Leží, odpočíva na cintoríne neďaleko hrobu Ivety. Zomrela na infarkt. Po sebe zanechala len malý byt, kde sa usalašil Juraj. Nikde nepracuje, peniaze získava rôznymi podvodmi a usilovne hrá na automatoch. Dieťa ostalo u starých rodičov. Jeho život a osud ho nejako zvlášť ani nezaujíma. Má veľké starosti iba sám so sebou.

Ale ani súdy to nemajú také jednoduché a ľahké, akoby sa nezainteresovanému mohlo zdať.

(Nabudúce: Špekuloval, či je otcom)