Paragrafy (nielen) z ulice

Manžel: Žena ma týra

Andrea má z ľudí na tomto svete najradšej právnikov. Keď jej ktosi zo známych od-poručil, aby sa so svojou veľkou starosťou obrátila o pomoc na doktora práv, dlho neotáľala. Prišla a spovedala sa. Hlas sa jej triasol a líca jej zalievali horúce slzy. Takto prišla za pánom doktorom, znalcom paragrafov, ani nie tridsaťročná a aj zo sto metrov pekná a štíhla mladá pani. Akoby mala na výrazne rozšírených očiach napísané: „Keď mi niekto nepomôže, tak sa zbláznim...“

Smutná krásavica

Nuž, čo. Takmer sedemdesiatročný právnik hneď spozornel. Najskôr odhadoval, že prišla za ním herečka alebo modelka, lenže prišla za ním utrápená žena. Usadil si ju pred svo-jím úradným stolom a čosi zašomral, že ju pozorne počúva.
Vypovedala:
„Som vydatá a s manželom Milanom mám šesťročnú dcérku. Bývame vo svojom dvojizbovom byte v činžiakovom dome. Ja nepracujem, manžel je vojak z povolania. Ale s manželom dobre nežijeme už rok. Je to vagabund, sebec... S dcérkou bývam v jednej izbe a manžel v druhej. Obaja sa na noc zamykáme, ale často aj cez deň. Len kuchyňu, záchod a chodbu máme spoločnú. A každý má kľúč od dverí vchodu do bytu a do svojej izby.“
Keď Andreu pomaly prechádzal plač, netrpezlivý pán doktor ju trocha v reči popohnal: „Hovorte ďalej, ale k veci samej.“
Pokračovala:
„Nedávno som bola s dcérkou u kamarátky na hornom poschodí nášho činžiaka oslavovať jej narodeniny. Zdržala som sa tam až takmer do rána. Potom som prišla s dcérkou, ktorá medzitým u kamarátky aj zaspala, domov. Uložila som ju spať, ale mne sa ešte spať nechcelo. Tak som zaklopala na dvere do spálne manželovi. Nechcel mi otvoriť. Mne, vlastnej žene. Nahnevalo ma to. Kričal, aby som mu dala pokoj, lebo zavolá políciu. Aj zavolal, ten somár. Prišli policajti, najprv čierni, potom zelení a nakoniec ma odviezli do záchytky... A teraz som dostala pozvanie na kriminálku, vraj som obvinená za týranie manžela a v tom je aj nebezpečné vyhrážanie. Ten môj debil ma chce dostať do basy?!“

Bola opitá a agresívna

Pán doktor ju upokojil. Povedal jej, ako má na kriminálke vypovedať, nech sa to len dobre naučí, a potom sa uvidí, čo ďalej.
Policajti v civile sa na kriminálke s Andreou veľmi nehrali. Z mosta do prosta jej povedali, čo v ten osudný večer a ráno všetko robila:  Opitá a agresívna prišla k manželovým dverám. Najskôr tichšie a potom hlasnejšie klopala a keď sa manžel konečne zobudil, zakričala, aby okamžite otvoril. Odpovedal, že to ho ani nenapadne. Nahnevala sa. Išla do kuchyne pre tĺčik na mäso. Dvere na manželovej spálni to ešte vydržali. Ale keď ženička začala dobýjanie dverí so sekáčom na mäso, to už bolo priveľa. Ešte pritom aj kričala, že ho dnes musí zabiť! Na dverách sa začala objavovať diera a lietali z nich triesky...
„Čo vy na to, pani Andrea?“ – pýtali sa opatrne policajti.
Vstala zo stoličky, zvraštila čelo a s prižmúrenými očami nechápavo pozerala okolo seba, ale zrejme to aj hrala. A hneď sa pustila do súperov, ochrancov zákona:
„Toto, čo ste mi povedali, je absolútna somarina. Vymyslenina. Manžel sa ma chce zbaviť, to je to. Lenže to sa mu nikdy nepodarí, lebo klame. Nič z toho, čo ste mi tu teraz povedali, nie je pravda.“
„A čo je teda pravda?“
„To je jednoduché a poviem vám to na rovinu. Áno, bola som v noci až takmer do rána u kamarátky aj so svojou dcérkou a my dospelí sme pili. Jasné, že som mala vyťaté. Však som ledva prišla domov. Dobrá nálada ma však neprešla. Ale za manželom som nešla preto, aby som mu robila zle. To ste strašne na omyle. Tak sa mýlili aj čierni a zelení policajti. Preto som ich poslala do ženského prirodzenia a mali šťastie, že som im nedala poriadnu na hubu. Zbytočne ma provokovali, že vraj, čo vyvádzam. Čoby som vyvádzala? Išla som za svojím manželom, a to len preto, aby si splnil svoju manželskú povinnosť a vyspal sa so mnou. Mala som na to strašnú chuť. Preto som vinná? On si neplnil svoje manželské povinnosti, a nie ja, ktorá som sa tohto plnenia od povinnej osoby domáhala! Ako je možné, že muž nemá na takúto osobu, ako som ja, sexuálnu chuť? Načo si ma bral? Či nie som sexuálne jedlá? Nie sú toto na štíhlej postave pekné štvorky, a čo tento uzučký pás...? A nohy nemám z kozy, ale z lane! A vy chcete trestať osobu, ktorá sa domáha svojich oprávnených práv, a nie toho, kto si neplní povinnosti vyplývajúce zo Zákona o rodine?“

Zaskočení muži zákona

Kriminalisti strácali dych. Len sa pozerali po sebe. Toto tu predsa ešte nikdy nemali. Každý sa pred nimi triasol, ale táto žena útočí, či lepšie povedané, veľmi dobre sa bráni...
Trestné stíhanie proti Andree bolo zastavené.
Preto má táto ženička najradšej právnikov. Dostala dobrú radu, ako sa brániť a uspela. Zlatý pán doktor. Keď sa mu prišla vyštafírovaná ako z módnej prehliadky poďakovať, bola tak prítulná, že pán doktor sa od strachu porúčal, lebo má ešte veľa práce.
Andrea sa s manželom napokon rozviedla, aj keď tvrdil, že ju stále ľúbi. Neostalo mu ani dieťa a ani byt a samozrejme, že ostal aj bez zákonitej manželky.  Sem-tam sa ešte stretnú, keď príde pozrieť svoju dcérku a matke odovzdá výživné, ale je taký krotký, že dá Andrejke a policajtom pre istotu radšej pokoj. Zrejme aj od strachu.

(Nabudúce: II. časť - Občianskoprávne príbehy: Z blata do kaluže)