Paragrafy (nielen) z ulice

Oklamaní čašníci

V časoch, keď sme ešte u nás platili v korunách, bolo dávanie tringeltu ak nie už pravidlom, tak zvykom. Pár halierov, ba dosť často i korún, nikoho nebolelo. To preto, že koruna veľkú hodnotu nemala, a tak ste prilepšili dokonca aj takému čašníkovi, ktorý bol pri obsluhe antitalent. Keby ste tringelt nedali, azda by ste sa pred čašníkom, či ostatnými hosťami aj hanbili. Lenže, tie časy už pominuli. Máme eurá a každý centík má takú hodnotu, že s ním zachádzame opatrnejšie ako s halierom. Na tringelty sa preto pomaly, ale iste zabúda. A predsa, aspoň troška si zaspomínajme...

Veľmi slušní hostia
I.

Pravdaže, keď ste účtujúcemu čašníkovi, ktorému sme aj v časoch súdruhovania hovorili pán vrchný, pridali k riadnemu vyúčtovaniu i čosi dobrovoľne navyše, potešil sa. Jeden čašník sa klaňal pri obsluhe, aby si tringelt poctivo vyslúžil, druhý až po tringelte, keď bol prekvapený, ako ste ho prekvapili. Čašníci sa takto správali nie preto, že by boli pažraví po peniazoch. Dostávali totiž veľmi malé platy. Ich zamestnávatelia, ktorými boli predovšetkým štátne podniky, už pri určovaní výšky ich mzdy brali do úvahy všeznámy fakt, že čašníci dostávajú tringelty, čo bola aj pravda. Rátajúc s tringeltami, čašníci podpisovali pracovné zmluvy i za nižšiu mzdu.
V reštaurácii Slovan v Seredi bol účtujúcim čašníkom široko-ďaleko známy Ferko Kaštíl z Vinohradov nad Váhom. Starší pánko, staršia dobrá škola. Pri obsluhe bol živý ako ortuť. Behal od stola k stolu ako mládenec. Ľudia ho mali radi, obdivovali techniku i elegan-ciu jeho obsluhy.
A jedného dňa prišli do reštaurácie aj štyria veľmi pekne oblečení muži. Ešte predtým Ferko videl ako vystupujú z auta značky T-603. To boli panské vozidlá, ktoré si obyčajný človek nemohol dovoliť. Ferko ich včas zaregistroval a hneď na to upozornil aj obsluhujúcu mladú čašníčku. Možno sú to aj „šojkári“, čo vtedy znamenalo pracovníkov štátnej obchodnej inšpekcie. Všetko musí byť na jednotku. Ešte tak, aby čašníci museli platiť z tých mizerných platov pokutu. Len dodajme, že účtujúci čašník bol akýmsi šéfom na zmene, lebo z tringeltov, ktoré dostal, sa delil s ostatnými čašníkmi. Čašníčka počúvala Ferkove pokyny takmer v pozore. Hostí obsluhovala so všetkou úctou, na čo Ferko aj nenápadne z diaľky dozeral.
Medzitým, čo štyria hostia statočne a bohato konzumovali nielen jedlo, ale aj alkoholické nápoje, musel si Ferko odskočiť do zadnej časti budovy, v ktorej bola reštaurácia, za vedúcou. Volala ho, čosi chcela. Odbehol. Keď sa vrátil, ako si mohol už čitateľ aj domyslieť, hostí nebolo...! Za sebou nechali Ferkovi sekeru v sume jeho mesačného platu! Skoro odpadol, omdlieval. Aby ich šľak trafil, alebo, aby sa dostali do horúceho pekla. Čašníčka stála ako zmoknuté kura a plakala. Ani ona nevidela hostí, keď odchádzali.
Lenže – hlboký to bol omyl. Štyria páni sa asi o pol hodiny vrátili. Ferkovi sa zahmlilo pred očami a myslel si, že sa stal zázrak. Slušne sa mu ospravedlnili, že v tej dobrej nálade zabudli zaplatiť. Ale, keď už boli tu, znovu si sadli a pustili sa do seredského šumivého vína, pričom chrumkali pražené mandle.
Potom sa vyparili. Nezaplatili ani prvý, a ani druhý raz. Zmizli do nenávratna. Ferko chodil týždeň ako obarený. Mladá čašníčka zasa chodila sústavne od bolenia žalúdka na záchod.
Na výplatu bola peňaženka chorá na finančné suchoty.




Šikovný súdruh riaditeľ
II.

Účtujúci čašník Mirko, ktorému pre jeho postavu každý hovoril Bandaska, pracoval v istej reštaurácii na južnom Slovensku. Dosť často tam chodil aj podnikový riaditeľ reštaurácií okresu. Vždy si priviedol svojich hostí. Jedli a pili, pravdaže, samé špeciality, ako na svadbe. Keď mu Bandaska predložil účet, povedal:
„Bandaska, to si nechaj, to je tvoje!“
Tým bola vec pre súdruha riaditeľa vybavená. Veď Bandaska má dosť tringeltov.
Keď sa v reštaurácii odohrala udalosť viac ráz, Bandaskovi praskli nervy:
„Súdruh riaditeľ, ale však takto sa to donekonečna nedá....“
Ani nedohovoril a riaditeľ ho pred svojimi hosťami sfúkol:
„Zamestnávam 380 čašníkov. Jedného riaditeľa predsa môžete uživiť! Alebo sa necítite, Bandaska?“
Čašník myslel, že ho zabije. Keď ho hnev prešiel a čas plynul, vybral sa za súdruhom riaditeľom do okresného mesta. Keď na riaditeľovi prerába, nech mu aspoň zvýši plat. Nie? Veď to by bolo akési normálne a ľudské.
„Mám mesačný plat 1 400 korún, súdruh riaditeľ“, - začal zo seba potiť, keď sa po dlhom čakaní dostal k tomu najvyššiemu, ale dobre z reštaurácie známemu.
„Keby ste boli taký láskavý...“ a vytiahol z kufríka drahú fľašu zahraničnej pálenky.
Riaditeľ sa na neho pozrel prižmúrenými očami:
„Počúvaj, Bandaska. Ty máš dnes voľno?“
„Samozrejme, súdruh riaditeľ, dnes mám fajront, zajtra robím a tak to ide dokola...“
Riaditeľ sa nedal:
„Ach tak, vy robíte v kalendárnom roku iba pol roka!“ – začal mu odrazu vykať, aby to malo pravú úradnú fazónu.
„To znamená, že ak zarobíte 16 800 korún, tak to je akoby ste makali 12 mesiacov...“
Tresol po stole a urobil riaditeľský záver:
„Bandaska, veď vy zarobíte za päť mesiacov 16 800 korún, čo je mesačne 3360 korún. A vôbec, vy ste, Bandaska, aj maródili! Alebo ste boli doma s deckami. Koľko? Ahá, mesiac! A vy chcete, aby som vám ešte zvýšil plat...? Von!“
Bandaska súdruhovi riaditeľovi jednu capol.

Vždy s úsmevom

V prvom prípade Ferko nerobil nakoniec z nezaplateného konzumného veľkú vedu. Od svojej dobroty už ani nechcel, aby tých štyroch ničomníkov potrestal Pán Boh. Usmial sa a dlh zaplatil, veď čosi si v živote na starosť našetril. Mirko, čiže Bandaska, vyletel z roboty pre údajné hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Nedal sa a podal si na súd žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Vyhral a podnik mu musel zaplatiť aj to, čo sedel bez práce doma. Na večné veky vyletel však z práce súdruh riaditeľ, keď jeho podnik zahynul hneď po nežnej revolúcii. Aj Mirko sa často na dôchodku usmieva. Nikdy však nepovie, prečo...


(Nabudúce: Manžel: Žena ma týra)