Paragrafy (nielen) z ulice

KAČABAR

Kačabar bol tzv. ženský šenk, nazývaný podľa žien dvojako. Prvú prezývku zo slušnosti neuvádzam a druhá akože bar, je podľa dvoch báb za pultom a jednej upratovačky s vechťom pri stoloch a metlou pod nimi. Budova bola podlhovastá prízemná drevená búda za terajším hotelom Hutník v Seredi. Kačabar však ostal iba v spomienkach, lebo ho zbúrali a na jeho mieste je postavená poschodová obchodná prevádzka. Preto už tam nie sú myši, potkany a ani Jučo a Mučo. Ide o dvoch bratov, ktorí v Kačabare dlhé roky rozdávali iba dobrú náladu, smiech, spev a akoby ináč, občas aj fackovaciu melu. A keď došli medzi chlapov aj Mariša s Etelou, ktoré tu mali obyčajne poslednú zastávku pred dorazením sa pijatikou, môžu ísť rôzne divadlá a cirkusy do kelu.

Čudný návštevník v chladničke

Známy podnik doma i na širokom okolí navštevovali aj robotníci z okolitých dedín. Otvorené tu bolo od skorého rána a čakali na autobusy prichádzajúce na parkovisko vedľa hotela, aby ich porozvážali do iných obcí a miest. Pravdaže, času bolo vždy dosť. Pri výčape sa tlačili desiatky a desiatky smädných nedočkavcov. Boli presvedčení, že lepšie je mať ráno v sebe voľačo, ako celý deň nič. Domáci zasa strebali pri stoloch.
Takmer každý deň sem chodili bratia Jučo a Mučo, tak ich všetci známi prezývali. Vždy si našli niekoho, kto im vliezol ako sprostý do pasce. Napríklad dvadsaťročný Vilo. Ten sa nedávno sťažoval, že majú doma v pivnici potkanov.
„Vilko, pomôžeme ti,“ – prehovoril Jučo. „Si dobrý človek a my s bratom sme na teba nezabudli.“
„Kúpili sme tieto tabletky,“ – pokračoval Mučo. „Nám chodil potkan po sklenom potrubí  až na jedenáste poschodie. Vieš kam? Do chladničky. Zožral nám ešte aj držkovú polievku. Tabletky dáš do chladničky, ale tú treba aj zamykať. Už sme hovorili Čičovi, vieš, tomu zámočníkovi, za tristo korún to máš hotové ako blesk. A budeš mať od potkanov pokoj na večné veky. Aj rodičia ťa pochvália!“
Vilko bol taký ťuťko-muťko, veď aj žien sa bál, a preto nemal ani frejerku. Pracoval v cukrovare ako pomocný robotník. Nebol to zlý človek, ale ľudia si z neho uťahovali a robili srandu.
Na Vilka sa mama s tatom strašne urazili, lebo byt aj začmudil. Časť tabletiek mu hodili do hlavy, lebo išlo o malé dymovničky proti muchám a zámočník Čičo mu prstom uka-zoval na čelo a odporúčal, aby sa išiel konečne liečiť.

Začala pestovať vegetu

Do slávneho Kačabaru raz prišla aj Arana a bolo vidieť, že už inde čosi pila. Vonku bolo zima, a preto sa usalašila pri stole, kde zrovna sedeli Jučo a Mučo. Inak to ani nemohlo byť, aby si nezačali aj s ňou. Ponúkli ju vínkom. Dobre predpokladali, že bude výrečnejšia.
Po dlhšom rozhovore, keď spomenula, že veľmi rada varí, ponúkli jej na predaj se-mená.
„Do každého jedla treba dávať vegetu a tá je veru drahá,“ – šveholil najprv Jučo a Mučo sa pravdaže musel pridať: „Tieto semená sú dosť lacné a preto ti ich dáme zadarmo. Zasadíš a uvidíš, že budeš mať stopercentnú vegetu.“
Potešila sa. Veď má za domom v Pate záhradku a môže sadiť. Keď bude dobrá úro-da, podelí sa aj so susedmi, veď bude prvá a jediná, čo dopestuje vegetu ako orchideu. Oko-pávala, polievala a čakala, čo dopestuje.
Úroda bola dobrá. Samá zelina, ba čo, taká nerastie ani v Pate a ani na okolí. Možno niekde v Ugande v pralese pre besné zvieratá.
Besná bola aj Arana. Lenže do seredského Kačabaru sa už bála ísť, lebo sa prisahala, že by tých dvoch zabila a policajti by ju určite zavreli.

Pohroma na mandelinky

Ďalšou obeťou nezbedných bratov sa stala Barborka z Vinohradov nad Váhom. Kto vie, čo ju priviedlo do Kačabaru, ale isté je, že sa ocitla v spoločnosti Juča a Muča. Obom bolo jasné, že ide o peknú pani v stredných rokoch. Muži s poldecákmi v rukách pri pohľade na ňu takmer slintali. Pani Barborka sa medzi rečou a pri sladkom moku posťažovala, že má v záhrade mandelinky. Už jej zožrali skoro všetku vňať zo zemiakov. A ako sa len na záhrade s mužom narobili. Ako ťažné kone, a zo zemiakov nebude asi nič. Keď neprestávala lamento-vať, ponúkli jej bratia dobrú radu:
„Pani. Zo zemiakov ešte niečo môže byť. Absolútne, všetko sa dá pekne zachrániť. Zemiaky znovu vyženú a zarodia tak, že lepšiu úrodu v obci nebude mať nikto takú ako vy. Viete, čo treba?“
Chlapi si dali znova pivo a priniesli aj sladké pre nešťastnú pani. Potom došli k pod-state veci.
„Musíte si kúpiť vrecia múky. Ale dobrej, hladkej pšeničnej. Tou napadnuté zemia-kové vňate posypete. Musia byť celé biele. Neľutujte múku, výsledok bude úžasný. Keď na-prší, mandelinky budú mať v bruškách múku, ktorá bola na vňati. S vodou začnú kvasiť a bruchá im roztrhá na mindráky, ako keby zožrali mínu. A budete mať po starosti!“
Pani Barborka nechala na roľu navoziť vrecia kvalitnej pšeničnej múky a len vyzera-la, kedy sa bude na oblohe mračiť, aby začala posýpať. Prišiel manžel z týždňovky a pozerá sa na roľu, že je celá biela. Čo sa stalo? Nezmohol sa na odpor – skolaboval. Pochválila sa. Ešteže manžela susedia zachránili. Manželka volala rýchlu lekársku pomoc, lebo nevedela, čo sa stalo. Manžel dostal asi infarkt alebo mozgovú príhodu.

Mlieko z orla

Ďalšia obeť pre dvoch bratov bol slobodný Jano. Ako smetiar dobre zarábal a po ro-bote nemal veľmi ani kam ísť. Navštevoval síce rôzne šenky, ale ráno bolo otvorené iba v Kačabare. Nemal ženu, ani deti a rodina tiež nebývala v meste ako on, čo iné mu aj ostá-valo. Ísť po ťažkej drine len medzi chlapov, na pivo a poldecáky. Na pleciach cítil váhu svo-jich štyridsiatich rokov.
„Mal by si sa oženiť,“ – poučovali ho bratia Jučo a Mučo. A hneď smutným hlasom dodali:  „Na starosť ostaneš sám. Nebude ti mať ani kto pohár vody podať. Nech Pán Boh chráni, aby si ešte ochorel...“
„No, nejako len bude,“ – zahundral Jano a zdalo sa, že bratov si ani veľmi nevšímal.
Tí sa však nedali:
„Asi nie si chlap, keď sa bojíš žien,“ – zadrapovali.
Trochu ho to napajedilo a asi ho nič múdrejšieho nenapadlo, len povedať:
„Choďte do hája. Čo si myslíte, že nemám ani na viagru...“
S vypnutou hruďou od popýšenia si vypil ďalší poldecák.
„Je to možné,“ – konštatovali bratia. „Ale nie je zázračné. Viagra ti mohla, ale aj nemusela pomôcť.“
Zaútočili:
„Mal by si mať deti, alebo aspoň jedno. To by sa mohlo potom v tvojej starobe o teba postarať... Jano, my vieme, že ťa to trápi, ale hanbíš sa. Teda, počúvaj dobre. Chováme v našej záhrade orla. Máme od neho mlieko. Dáš si deci a potom uvidíš, aký budeš chlap. Vieš, koľko chlapov toto mlieko už pilo a koľko sa im narodilo detí...? To by si sa chlapče čudoval. Veru, veru...“
Na druhý deň si prišiel Jano pre mlieko. Keď zaklopkal na dvere bratov, otvorila iba pani domáca. Videla, že v ruke drží malú fľašku, ale aj tak sa ho spýtala, čo chce. Keď vyslo-vil svoju prosbu, aby mu načapovala deci orlieho mlieka, žena sa vrátila dnu. Povedala počkaj a o chvíľu vyšla spať. Jana tak začala mokrou handrou obšívať, že tri dni od hanby nevyšiel ani na ulicu. Za ten čas mu svitlo, akú srandu si z neho dvaja bratia urobili.
Keď ho kamaráti stretnú, začnú mávať rukami ako orol s krídlami.

Lacné malé svinky

Tento príbeh sa začína v neďalekej dedinke pri Seredi. Kedysi pred základnou ško-lou žiaci šantili a jeden z nich, Vincko, liezol na malinu, veľký strom, údajne vyberať mladé sovy, ktoré tam mali v diere hniezdo. Šmykol sa a spadol. Ľudovo povedané, po páde a lieče-ní ostal na hlavu. Skrátka, šibalo mu, nevedel sa už dobre učiť, ani normálne rozprávať a táral dve na tri. Ostal z neho tichý, ale neškodný blázon. Celá dedina mu začala hovoriť prezývkou SOVA, a to isté sa ušlo aj jeho rodičom. Nečudujme sa, ľudia sú škodoradostní.
Mladý Vincko, po novom už Sova, bol schopný, ak takto niekto na neho zakričal, vraždiť. To už sranda nebola. A kto takto povedal jeho otcovi, to už bola hotová vražda. Väč-šej a bolestnejšej urážky sa celej rodine nemohlo ani dostať.
Poďme teraz do pokračovania tohto deja zo spomínanej dediny do Kačabaru. Pri Ju-čovi a Mučovi sa v osudného rána zastavil starší pánko a okrem iného spomenul, že by rád kúpil malé svinky na kŕmenie, a potom na zakáľačku.
Bratia sa okamžite prebrali. Bez rozpakov pánovi poradili, kam má ísť, lebo tam pán Sova predáva malé svinky veľmi lacno. Určite bude spokojný. V duchu sa im trhalo vnútro od smiechu, keď si predstavili, ako príde tento pánko k bráne a bude si pýtať od pána Sovu mla-dé svinky.
Pánko prišiel do dediny, nebola veľká a hneď dom rodiny pána Sovu našiel. Pekne zacengal. Bránu otvoril domáci pán.
Neznámy pánko nelenil, ale či je na dobrom mieste, pre istotu sa spýtal:
 „Vy ste pán Sova?“
Domáci pán sa iba začudovane pozrel. Aby bola vec jasná, ešte bol zvedavý, čo ne-známy muž chce. Dozvedel sa, že malé svinky.
„Počkajte, hneď prídem a dám vám svinky!“ – zašomral domáci pán.
No, to boli teda svinky! Domáci pán sa vyrútil ako besný býk s vidlami a hnal sa za-bíjať túto veľkú sviňu, čo si došla z neho a jeho rodiny robiť posmech. No, toto oľutuje. Hnal neznámeho muža pol hodinu cez role do susednej dediny. Potom už dychom nestačil.
Kupec malých sviniek sa tackal k autobusu do ďalšej dediny skoro do rána.
Nič iné si neželal, len aby tých dvoch mužov našiel v Kačabare.

Bitka a udobrenie

V Kačabare sa strhla bitka ako vo Vaterló. Statný muž mlátil hlava-nehlava dvoch bratov a tí, hoci boh vie, akí chlapi neboli, ale rany oplácali kopancami. Padali stoly a stoličky, ženy v bare umierali od strachu a volali políciu. Než prišla, bitkári sa uvoľnili a prehlásili, že svorne malú škodu na zariadení Kačabaru zaplatia.
Polícia prípad vyšetrila a poslala ho na vyriešenie priestupkovému oddeleniu obvodného úradu v okresnom meste. Pokutu zaplatili, a potom si svorne pripili na zdravie. Opäť v Kačabare.

(Nabudúce: Oklamaní čašníci)