Paragrafy (nielen) z ulice

Oči pre plač

Skutočne je len málo ľudí a domácností, kde by nemali každý deň nejakú aktuálnu tlač, alebo televízor, či rádio. Je teda všeobecne ba až notoricky známe, že žijú medzi čestnými ľuďmi aj podvodníci, zlodeji i vrahovia, kdejakí prefíkanci, surovci, nenažranci, darebáci, opilci... Nehľadia na nič iné, len ako sa vyhnúť normálnej robote a zarábať si peniaze nekalým spôsobom. A žiaľ, to sa deje deň čo deň. Možno o tom počuť v rozhlase, vidieť v televízii a dočítať sa v novinách. Lenže sa nevedia z toho poučiť ani tí, ktorí sa dostali za porušenie zákonov za mreže, ale ani tí, ktorí žijú na slobode a nedávajú si pozor.

Šokovaná babička

Noc odovzdala svoju moc ránu. Po matnom svite začalo svoje lúče ukazovať slniečko. Osemdesiatročná starenka Helena sa zobudila do pekného dňa. Len čo sa obliekla a naraňajkovala, ozval sa pri vchodových dverách zvonček. Ktosi cengal. Bývala v Trnave na ulici B. Smetanu v trojizbovom byte na druhom poschodí obyčajného činžiaka. Deti boli už dospelé a bývali v Bratislave. V Trnave žila sama. Bola spokojná a na nič sa nesťažovala. Nijakú návštevu však teraz nečakala. Keď zvedavá otvorila dvere, stál za nimi neznámy muž. Povedal:

„Vážená pani. Som pracovník poisťovne Apollo a prišiel som za vami kvôli vášmu manželovi.“

To ju udivilo, veď manžel zomrel ešte pred dvadsiatimi rokmi. Hneď mu to aj povedala. On sa však nedal a pokračoval:

„Váš manžel krátko pred svojou smrťou uzatvoril s našou poisťovňou životnú poistku na stotisíc korún. Patria vám z nej výhody a preto som prišiel...“

Pozvala ho do bytu. Nič jej nebolo podozrivé, pretože ešte pred niekoľkými dňami tu boli z poisťovne a mala s nimi uzatvoriť nejakú zmluvu či poistku na bývanie a byt.

„Dostanete stotisíc korún, lebo už patria vám, babička. Od jeho smrti, teda manželovej, narástli úroky...“ a rozprával a rozprával do nemoty. Starenka len počúvala, nechcelo sa jej veriť vlastným ušiam, ba aj sa začínala tešiť.

„Musíte, či mali by ste mi zaplatiť kolok. Potom vám už naša poisťovňa všetko ostatné vybaví a pošle peniaze,“ ubezpečoval starenku muž. Neskôr policajtom vypovedala, že neznámy muž bol vysoký asi 165 centimetrov, bol štíhly, mal tmavšie, mierne vlnité vlasy, pôsobil inteligentným dojmom, bol slušne oblečený, mal tmavomodrý oblek a rozprával pekne po slovensky.

Ale to už predbiehame.

Ponúkla ho kávičkou

Muž sedel v obývacej miestnosti. Hneď po jeho príchode odišla do spálne a zo skrine vybrala peniaze na kolok. Priniesla ich mužovi v obývačke. Ten ešte stále rozprával o výhodách poistenia. Ponúkla ho kávou. Keď vypil, rozlúčil sa a pokojne odišiel.

Starenka už nevie ani ako, ale spomenula si na peňaženku, ktorú mala v obývačke. S očami takmer až na čele od údivu, zistila, že peňaženky niet. Ten neznámy muž jej ju ukradol, keď bola v spálni pre peniaze na kolok. V peňaženke mala tritisíc eur odložených na svoj pohreb. Svoje celoživotné úspory.

Myslela, že zošalie. Bežala do poisťovne, z jednej do druhej. Nikde muža, ktorý bol u nej, nepoznali a nijaké nároky na peniaze v poisťovni ani nemala.

Plakala, nohy sa jej od bolesti podlamovali. Ťažko dýchala, vzdychala a božekala. Už nemá peniaze ani na svoj pohreb. Ktovie, asi ju musia pochovať za štátne peniaze kdesi pod múr cintorína.

Neznámy muž bol všetkým naozaj neznámy. Vyparil sa ako gáfor aj s ukradnutými peniazmi a starenku nechal svojmu osudu.

Pekný vtáčik

Až o niekoľko rokov polícia neznámeho muža lapila. Ako, to sa čitateľ dozvie až na záver tohto prípadu. Išlo o dvadsaťšesťročného Milana zo Žiliny. A čuduj sa svete, bol absolventom Hotelovej školy v Piešťanoch, vyučený čašník. Ešte lepšie ako čašníkovi sa mu darilo klamať staršie ženy, ale rozdiel nerobil ani s inými navštívenými osobami. Aby sme poznali jeho profil ešte lepšie, prezradíme, že toho podvodníka už predtým, čo vykonal v Trnave, poznali na Okresných súdoch v Bánovciach nad Bebravou, Topoľčanoch, Trenčíne i Trnave. Všade ho odsúdili za trestné činy proti majetku.

Okradnutie starenky v Trnave bola pre neho len malina. Iba v Piešťanoch má na svedomí viac ako štyridsať prípadov! Prichádzal nečakane do bytov rôznych občanov, špeciálne však za staršími vdovami a predstavoval sa ako pracovník poisťovne, potom ako pracovník plynární a elektrární, ako záujemca o susedov byt, alebo prišiel vrátiť preplatky za energie. Zručne vystihol odkiaľ presne ľudia berú peniaze, potom ich poprosil o nejakú službu a medzitým ich okrádal. Bral peňaženky, zlaté predmety, rôzne doklady a nepohrdol ani ukradnutými vecami z kabátov, zavesených záster, šuplíkov. V Trnave takto okradol dvadsaťtri ľudí. Podobne uspel aj v samotnom meste Topoľčany. Nikde nemal najmenšej zábrany. Navštívení ľudia mu verili a nikoho ani len nenapadlo, aby si jeho totožnosť nejakým spôsobom skontroloval.

Podvodník a zlodej si žil ako v raji.

Na istej svadbe, kde bol ako hosť, však okradli aj jeho. Niekto mu šlohol peňaženku. Bežal na políciu a krádež oznámil. Na polícii mali na neho zatykač. Hľadalo ho viacero súdov na Slovensku. Z polície sa už domov nevrátil.

Za chladné múry

Okresný súd v Trnave odsúdil Milana na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a dva mesiace. Pre výkon uloženého trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a mal by nahradiť aj spôsobenú škodu, ktorú je problém čo do výšky aj vyčísliť.

V rozsudku sa okrem iného uvádza, že Milan sa dopustil viac ako šesťdesiat krádeží a podvodov na celom Slovensku za situácií, ktoré sa javia na prvý pohľad ťažko pochopiteľné. Zrejme sa tu hmlisto naznačuje, v reči obyčajnej, akí boli poškodení ľudia hlúpi, nepozorní nechali sa klamať ako malé deti.

Ktosi na chodbe súdu poznamenal, že Milan navštevoval aj cintoríny, kde zisťoval, kto a kedy umrel a na pomníku videl, kto po nebohom ostal nažive, lebo tam bolo len meno a priezvisko, ale deň úmrtia ešte nie. Potom pozostalého ako prefíkaný fičúr navštívil a okradol. A vraj, ten kto sa ešte nepoučil, tak mu treba. Somárovi.

Ťažko povedať, ťažko komentovať.

(Nabudúce: Okrádali starenky)